Problémom nie je paragraf 363. Problémom je, ak tu niekto kriví trestné konanie

Opýtal som sa kolegov na koaličnej rade, ktorí tému paragrafu 363 nastolili, či čítali rozhodnutia, kvôli ktorým chcú meniť Trestný poriadok. Čítala ich iba jedna osoba. Za Sme rodina sme síce súhlasili so vznikom pracovnej skupiny, ktorá preskúma používanie paragrafu 363, ale s dôležitým dovetkom, že súčasne preskúma „dodržiavanie princípu zákonnosti trestného konania“. Musíme riešiť príčiny, nie následky.

Niektoré médiá a niektorí politici v posledných dňoch vyliali vedrá špiny na generálneho prokurátora Maroša Žilinku a začali ho prirovnávať k bývalému generálnemu prokurátorovi Dobroslavovi Trnkovi. Považujem to za veľké chrapúnstvo. Bol to práve JUDr. Žilinka, kto si ako prokurátor dovolil verejne kritizovať Dobroslava Trnku už počas prvej Ficovej vlády za pomery, ktoré na prokuratúre vládli. Kde boli vtedy mnohí z tých dnešných „spravodlivých“ prokurátorov? Mlčali. A mlčali ďalších desať rokov.

JUDr. ŽIlinka zohral úplne kľúčovú úlohu v zlome, od ktorého sa začala meniť situácia pri vyšetrovaní dovtedajších nedotknuteľných. Opäť to bol on, na rozdiel od mnohých dnešných „spravodlivých“, ktorý urobil niečo, čo si ostatní netrúfli. Na jeseň 2017 ako špeciálny prokurátor ešte pred vraždou Jána Kuciaka odobral spisy Kočnerovým „kamošom“ vyšetrovateľom Borochovskému a Jombíkovi, pridelil ich inému vyšetrovateľovi a Kočnera začali po rokoch trestne stíhať. Žilinka bol prvý, kto si to dovolil.

Kočner si veľmi dobre uvedomoval, že keď sa raz hrádza prelomí, nastane potopa. Dnes je obvinený z objednávky vraždy Maroša Žilinku a Daniela Lipšica, ktorý zastupoval klientov v sporoch proti Kočnerovi. Nepochybujem o tom, že existovali aj iní prokurátori špeciálnej prokuratúry, ktorí s vtedajšími pomermi nesúhlasili. Prvým, kto urobil čin, ktorý tieto pomery narušil, bol však práve Žilinka a išlo mu pre to o život. Preto je podľa mňa od médií aj od viacerých politikov chrapúnstvom, ak ho dnes prirovnávajú k Trnkovi. Práve Žilinka bol prvý prokurátor, ktorý sa nebál do trnkovsko-kočnerovského systému na prokuratúre a v orgánoch činných v trestnom konaní reálnymi činmi udrieť.

Nepochybujem o tom, že mnohí ľudia pôsobiaci na súdoch, prokuratúre a v polícii celé roky krivili systém. Dokonca zneužívali trestné právo na vybavovanie si účtov s politickými alebo obchodnými konkurentami. Sám som to zažíval roky na vlastnej koži, rovnako aj moja rodina a kolegovia. Boli sme nezákonne sledovaní – vrátane mojej maloletej dcéry, odpočúvaní, boli nám nezákonne vznášané obvinenia, niektorým dokonca aj obžaloba. Mimochodom, tieto obvinenia a obžaloby voči viacerým vtedajším opozičným politikom zrušil generálny prokurátor JUDr. Čižnár na základe paragrafu 363 ako nezákonné. Myslíte si, že sa to Ficovi, Bödörovi, Gašparovi, Kočnerovi, Haščákovi alebo Kováčikovi páčilo? Určite nie.

Ak ale vznikne niekde v prostredí orgánov činných v trestnom konaní „vláčik“ – teda partia dohodnutých vyšetrovateľov, prokurátorov a nebodaj aj sudcov, potom vedia odkrágľovať ktoréhokoľvek nevinného jednotlivca. Napríklad Kočnerovi stačili dvaja vyšetrovatelia, traja prokurátori a nepozorní alebo dohodnutí sudcovia, aby vedel roky manipulovať trestné konania vo svoj prospech. Jedinou brzdou proti „vláčikom“ v OČTK je mimoriadny opravný prostriedok. Teda, že takéto nezákonné konanie môže posúdiť a zrušiť niekto mimo „vláčik“.

Ešte väčším chrapúnstvom je obviňovať Žilinku za zrušenie obvinení exriaditeľa SIS Vladimíra Pčolinského. Nielen preto, že Žilinka sa z tohto rozhodovania vylúčil a rozhodoval jeho námestník JUDr. Kandera. Nielen preto, že odbornú a ľudskú integritu JUDr. Kanderu doteraz nikto nikdy nespochybnil, podobne ako Žilinkovu. Ale najmä preto, že obviňovaním Žilinku a Kanderu sa obchádza podstata problému. Tým veľkým krikom sa niekto snaží odvrátiť pozornosť od jednoduchej logickej otázky, ktorá by bez všetkého toho hluku kričala ako tri výkričniky: Čo ak má Kandera pravdu? Čo ak aj dnes niektoré orgány činné v trestnom konaní nekonajú podľa zákona, ale krivia spravodlivosť? Čo ak krivenie spravodlivosti neskončilo akoby zázračne dňom posledných parlamentných volieb, ale pre niektorých predstaviteľov orgánov činných v trestnom konaní je pracovnou metódou aj dnes, hoci používanou proti tým „zlým“? Pričom o tom, kto sú tí „zlí“, rozhodujú, samozrejme, oni sami.

Povedané ešte inak, čo ak aj dnes v prostredí orgánov činných v trestnom konaní pri trestných konaniach existujú „vláčiky“? To znamená, že vyšetrovateľ neskúma dôkazy v neprospech aj v prospech podozrivého či obvineného, ale použije iba výpoveď kajúcnika a dôkazy v jeho neprospech? Že prokurátor nepreskúmava činnosť vyšetrovateľa, neskúma dôkazy v neprospech aj prospech obvineného, ale sú vopred dohodnutí? Prípadne ešte aj kalkulujú s tým, ktorý sudca má práve službu a žiadosť o väzbu podávajú vtedy, keď predpokladajú úspešný výsledok? Prípadne ešte vedomí si toho, že dôkazy môžu byť chabé, ale vo väzbe sa mnohí zlomia, a potom už nikto nebude skúmať, či pôvodný návrh na väzbu alebo obvinenia boli oprávnené? Prípadne ešte nadkvalifikujú skutok, z ktorého je obvinený podozrivý, a potom v prospech väzby argumentujú závažnosťou skutku? Keď sa obvinený vo väzbe k niečomu prizná, potom už nikto neskúma, že do väzby bol vzatý za niečo úplne iné, čo sa nikdy nepotvrdilo… Ak by sa také niečo dialo, je to úplne neprípustné. Nespravodlivosťou nemôžeme nastoliť spravodlivosť. Dobro sa nemôže páchať nezákonnosťou.

Zjednodušene povedané, Al Caponeho môžeme odsúdiť za daňové úniky, keď mu nevieme dokázať vraždy. Tie daňové úniky mu však musíme dokázať. Áno, aj najväčšiemu mafiánovi na svete musíme jeho zločiny dokázať. Ak by sme od toho upustili, potom môžeme tých „zlých“ strieľať pred kamerami podobne, ako zastrelili rumunského diktátora Ceaușescuho. Lenže to nebola spravodlivosť, to bola poprava.

Obvinenie exriaditeľa SIS Vladimíra Pčolinského považujem od začiatku za takúto „trestnoprávnu popravu“. Zadržaný bol deň po tom, čo Úrad inšpekčnej služby začal na základe jeho podnetu trestné stíhanie vo veci manipulácie s výpoveďami v niektorých mediálne známych kauzách. Keď sme na to po jeho zadržaní upozorňovali, väčšina médií a politikov nás považovala za konšpirátorov. Dnes je táto skutočnosť zrejmá a potvrdená. Minimálne traja svedkovia krivili svoje výpovede. Asi ste už zazreli v médiách vyjadrenia niektorých komentátorov, politikov, policajtov alebo prokurátorov, že vraj sú to nepodstatní svedkovia v nepodstatných kauzách. Naozaj? Taký Zeman svedčí proti takáčovcom, proti JUDr. Ribárovi – ktorého po roku a pol nezákonnej väzby nariadil prepustiť ústavný súd, proti exšpeciálnemu prokurátorovi Kováčikovi, proti Makóovi, proti Böhmovi…

Proti Pčolinskému zhodou okolností svedčili takisto traja kajúcnici v dvoch skutkoch. Vo väzbe bol nezákonne šesť mesiacov, hoci každý ďalší listinný dôkaz a svedecká výpoveď vyvracali pôvodné výpovede kajúcnikov. Obvinenia voči nemu vyvracali aj tí svedkovia, ktorí mali potvrdiť tieto obvinenia zo strany kajúcnikov, pretože ich navrhli sami kajúcnici! Nesedeli ani pôvodné výpovede kajúcnikov, ktoré sa mali zhodovať. Napriek tomu, že niektorí vypovedali opakovane, stále to nesedelo s realitou. Nesedel termín stretnutia, kedy sa v trojici mali stretnúť Pčolinský, Makó a Beňa – Pčolinský bol vtedy na dovolenke v Tatrách, Beňa v Chorvátsku. Nesedel dôvod údajnej korupcie – ukončenie „rozrábania“ Zoroslava Kollára zo strany SIS. Ten bol totiž rozpracovaný na základe pokynu Vladimíra Pčolinského, SIS ho monitorovala celú dobu až do jeho zadržania zo strany NAKA. Po termíne údajnej dohody o zrušení „rozrábania“ Zoroslava Kollára SIS dokonca zintenzívnila svoju činnosť. Svedkovia jednoznačne uviedli, že pokyn na „zhodenie“ jedného telefónneho čísla vydal iba kajúcnik Beňa, bez vedomia riaditeľa Pčolinského. Nesedelo ani obvinenie zo strany Kučerku – ním označení svedkovia popreli, že by Pčolinský akokoľvek intervenoval v prospech niektorých firiem. S výpoveďami kajúcnikov sa nezhodovalo nič. S výpoveďou Pčolinského sa zhodovali všetky nasledujúce dôkazy.

Komu a čomu veriť? Výpovediam Pčolinského plus výpovediam minimálne šiestich svedkov vyvracajúcich výpovede kajúcnikov plus listinným dôkazom vyvracajúcim tvrdenia kajúcnikov alebo výpovediam kajúcnikov, ktoré majú navyše medzi sebou rozpory? A tým sme pri podstate veci. Prokurátor Kandera vyhodnotil výpovede kajúcnikov ako vyvrátené výpoveďami ďalších svedkov aj listinnými dôkazmi. Navyše, upozornil na také procesné pochybenia vyšetrovateľov aj špeciálneho prokurátora, ktoré samé by stačili na zrušenie obvinenia.

Špeciálny prokurátor Kysel verí výpovediam kajúcnikov. Tvrdí, že dôkazná situácia sa iba „mierne“ zoslabila. Z vyjadrení prokurátora Kanderu vyplýva, že to „mierne zoslabenie“ by sa dalo nazvať aj tak, že tie výpovede boli vyvrátené. Kľúčoví svedkovia však boli vypočutí až v lete, hoci ich mená boli známe hneď pri vznesení obvinenia voči Pčolinskému. Prečo to tak dlho trvalo? Nečakal niekto na to, či sa aj Pčolinský nezlomí a výmenou za prepustenie z väzby a nižší trest niekoho neudá? Ak by to tak bolo, nebolo by to už „len“ nadužívanie väzby. Bolo by to zneužívanie väzby ako metódy vyšetrovania. To je v demokratickom štáte úplne neprípustné.

Aby sme si to povedali natvrdo: Jeden z dvojice prokurátor Kandera a špeciálny prokurátor Kysel s najväčšou pravdepodobnosťou kriví trestné konanie. Rozpory v ich vyhodnocovaní dôkazov so znalosťou vyšetrovacieho spisu sú natoľko veľké, že nemôže ísť o právnický problém s interpretáciou ustanovení Trestného poriadku alebo Trestného zákona. Ide tu o základnú dôveryhodnosť prokuratúry ako takej, ako aj vieru v právny štát a vieru v zákonnosť činnosti orgánov činných v trestnom konaní na Slovensku.

Na ostatnej koaličnej rade niektorí kolegovia pocítili potrebu okamžite riešiť paragraf 363. Opýtal som sa ich, či si posledné rozhodnutia generálnej prokuratúry na základe tohto paragrafu prečítali. A čo konkrétne v nich považujú za nesprávne, keď teraz cítia akútnu potrebu to riešiť. Z tých kolegov, ktorí túto tému nastolili, čítala tieto rozhodnutia iba jedna osoba. Za Sme rodina sme potom súhlasili so vznikom pracovnej skupiny zloženej z právnikov so skúsenosťami s fungovaním trestných konaní, ktorá preskúma používanie paragrafu 363. Ale s dôležitým dovetkom, že súčasne preskúma „dodržiavanie princípu zákonnosti trestného konania“.

Ak by totiž trestné konania na Slovensku boli vždy zákonné, žiaden mimoriadny opravný prostriedok vo forme paragrafu 363 by sme nepotrebovali. Ale ak trestné konania na Slovensku ani dnes nie sú v mnohých prípadoch zákonné, potom potrebujeme nielen paragraf 363 v súčasnej podobe. Potom potrebujeme zmeniť systém bŕzd a protiváh v trestnom systéme tak, aby sme takýmto kriveniam trestných konaní zabránili.

Teším sa na to, s akými návrhmi na zabránenie zneužívania trestného konania pracovná skupina príde. Musíme riešiť príčinu, a nie následok.