Remišová by mala brzdiť. Paragraf 363 a jedna nezodpovedaná otázka

Premiér Eduard Heger a vládna koalícia chce meniť §363 Trestného poriadku, ktorý dáva generálnej prokuratúre právomoc zrušiť obvinenie. Ale politici preskočili jednu podstatnú otázku.

Hystériu začala Veronika Remišová, najslabší politik koalície:

„Je neprijateľné, aby rozhodnutím jedného človeka bola zmarená viacročná práca a zákonné rozhodnutia vyšetrovateľov, prokurátorov, ale aj mnohých sudcov prakticky celej súdnej sústavy Slovenskej republiky.“

Remišová k tomu dodala, že to považuje za „kľúčové protikorupčné opatrenie“.

Pridal sa aj Eduard Heger, v Sobotných dialógoch dnes hovoril o „emócii, ktorá po rozhodnutí generálnej prokuratúry zatriasla spravodlivosťou“ na Slovensku.

Naozaj?

Nemyslím na to, aké boli odozvy v Hegerovej alebo Remišovej bubline, ale či bola naozaj zmarená práca polície a špeciálnej prokuratúry, ako to tvrdí Remišová. Stalo sa to? Je toto rozhodnutie niečím, čo otriaslo spravodlivosťou na Slovensku?

Respektíve, zneužil námestník generálneho prokurátora Jozef Kandera v prípade Vladimíra Pčolinského §363 Trestného poriadku?

Ak to chce Remišová alebo Heger tvrdiť, mali by ukázať na miesto v Kanderovom rozhodnutí, z ktorého to vyplýva.

• 

• 

Je predsa zásadný rozdiel, či Kandera tento paragraf zneužil, alebo len zákonne využil. Či ním bola zastavená nespravodlivosť (obvinenie a väznenie Pčolinského), ako tvrdí prokurátor Kandera, alebo bola nespravodlivosť nastolená, ako sugeruje Remišová s Hegerom.

Aj prezidentská milosť sa dá zneužiť a využiť. Jej použitie ale hodnotíme vždy konkrétne, nie všeobecne. A presne to isté treba urobiť aj dnes v prípade paragrafu 363.

Nová vládna komisia a zástancovia zmeny musia pred zmenou paragrafu 363 obhájiť, že bol zneužitý. Že terajšia kontrola je nedostatočná. Alebo sme už zabudli, že tento Trestný poriadok vznikol pod vedením ministra spravodlivosti Daniela Lipšica?

To, čo som si prečítal v odôvodnení Jozefa Kanderu, napovedá o niečom inom, ako tvrdia mediálni a politickí kritici. Obvinenie a väznenie Pčolinského spochybňuje základné atribúty právneho štátu, napríklad právnu istotu, prokurátor Kandera teda zatiahol ručnú brzdu a právny štát chránil, nie ohrozoval. Témou by mal byť špeciálny prokurátor Kysel, nie Kandera. Fungovanie špeciálnej, a nie generálnej prokuratúry.

To, že to v prípade Pčolinského vidia Remišová s Hegerom naopak, môže svedčiť o dvoch veciach. Tá menej škodlivá je, že Kanderov text nečítali.

Tá horšia je, že mu neporozumeli.

Jedno ani druhé ich ale neoprávňuje hystericky konať.