V kraji nemeckých antivaxerov, kde by sa Slováci cítili skoro ako doma

Martin Leidenfrost nahliadol do prekvapivo zbožného kraja, zovretého medzi ateistickým východným Nemeckom a Českom. Vitajte v takzvanej Slobodnej republike Schwarzenberg. Jeden by neveril, že je stále v Nemecku.

Skutočnosť, že v silne sekularizovanom Nemecku môže existovať niečo také ako akési biblické pásmo, som sa dozvedel až minulú zimu. Nejde o veľké územie, skôr o dve malé enklávy v kopcovitom teréne, o puritánsku oblasť Švábska v okolí Stuttgartu a o nemeckú časť Krušných hôr. Nemecké médiá si začali v zime zvlášť všímať Krušnohorský okres (Erzgebirgskreis). Práve tu, na juhu Saska, narazila lockdownová politika na najzúrivejší odpor, práve odtiaľto vyrážali celé autobusy na živelné berlínske demonštrácie proti opatreniam – a práve v tunajších preťažených nemocniciach kosila korona.

Mediálny mainstream prišiel s jednoduchým vysvetlením: Títo poverčiví zadubenci volia vo veľkej miere pravicových populistov z AfD. Tá ako jediná strana v Spolkovom sneme brojila proti tvrdosti nemeckého koronarežimu. Mnohí Krušnohorci preto kašlali na opatrenia a platili za to životom.

Ukazuje sa, že nezvyčajne veľký Krušnohorský okres s 330-tisíc obyvateľmi patrí medzi okresy s najnižšou zaočkovanosťou v Ne­mec­ku. Z pohľadu celého Nemecka je aspoň prvou dávkou zaočkovaných už takmer 65 percent oby­va­teľov. Zo 16 spolkových krajín je na tom najslabšie Sasko (ani nie 55 percent) a v ňom Krušnohorský okres, kde je ochota dať sa očkovať suverénne najnižšia.

Aspoň prvú dávku tu prijalo len okolo 43 percent, teda o tretinu menej, ako je nemecký prie­mer. Zmienených 43 percent je presne taká istá miera očkovania, akú má Slovensko. Aj preto som si položil otáz­ku, či sa Krušnohorský okres podobá viac na Slovensko ako na zvyšok Nemecka.

Nábožní medzi ateistami

Všeobecne platí, že východné Nemecko, ktoré bolo štyridsať rokov so­cia­lis­tickou diktatúrou, je v niečom nemeckejšie ako kapitalistický Západ. Vyplýva to z toho, že západná Spolková republika Nemecko sa premenila na mul­ti­kul­túr­nu spoločnosť, kým Nemci vo východnej Nemeckej demokratickej republike (NDR) zostali sami sebou. Pek­ne povedané, východniari si zachovali viac národného povedomia. Škaredo povedané, sú to väčší nacionalisti.

Napríklad MDR, verej­no­prá­vna inštitúcia pre juhovýchod Nemecka, je jedinou nemeckou televíziou, ktorá vysiela v hlavnom vysielacom čase koncerty s nemeckými šlágrami. Osvietenci v ostatnom Nemecku by sa za taký program hanbili, v Sasku počúvanie šlágrov ešte akceptujú.

V oblasti náboženstva platí, že bývalá NDR je jeden z najatei­s­tic­kejších regiónov Európy, drvivá väčšina obyvateľov nemá žiadne vie­ro­vy­zna­nie. O to viac prekvapuje, že na južnom okraji tejto niekdajšej NDR, v bez­prost­rednej blízkosti českých neznabohov, vraj leží zbožný kraj.

Územie medzi veľkomestom Chemnitz a českou hranicou bolo už počas obdobia NDR pre vládnucich komunistov tvrdým orieškom. Najmä men­šie dediny v horách boli nepoddajné. Keď neskorostalinistická ver­chuš­ka v päťdesiatych rokoch viedla tvrdý zápas s cirkevnými štruk­túrami, dedinčania v krušnohorskom Markersbachu mali úplne iné starosti – riešili, ktorý krst je pravý. Jedna charizmatická anabaptistka dokonca obrátila miestneho farára. Evanjelikálne spolo­čenstvá aj sekty majú v Krušných horách dlhodobo silné po­sta­ve­nie, tradičná protestantská zbožnosť patrí aspoň v dedinách ku kaž­dodennému životu.

Aj 500 rokov dominujúca evanjelická – luteránska cirkev – je tu značne konzervatívnejšia. Aj to sa rýmuje so Slovenskom. Kým protestantizmus vo zvyšku Nemecka sa radikálne zliberalizoval, 20 percent saských far­no­stí – takmer všetky sa nachádzajú v Krušnohorskom okrese – si vybojovalo ofi­ciál­nu výnimku. Podľa Markersbachskej deklarácie (Markersbacher Er­klärung) sa musí biskup veriacich v týchto farnostiach pýtať, či súhlasia, ak sa má do fary presťahovať homosexuálny pár. V praxi to znamená, že v okrese sa nevyskytujú pastori alebo pastorky s otvorene homo­se­xuál­nou orientáciou. Negatívnu pozornosť médií vyvolal prípad evanjelického katechétu pre mládež, ktorý po verejnom priznaní, že je vo vzťahu s mužom, skončil.

Požiadal som o rozhovor farára, ktorý inicioval Markersbachskú deklaráciu. Hoci Gaston Nogrady vie, že som vzácny prípad repor­téra, ktorý sympatizuje s jeho líniou, rozhovor mi neposkytol. Podľa jeho skúsenosti je dnes až kontraproduktívne baviť sa so „svetskou tlačou“. Poslal mi množstvo požehnaní a komunikáciu uzavrel slovami: „Je čas hovoriť a je čas mlčať.“

Protipandemický vzdor

Krušnohorský okres je výrazne pravicový. Kres­ťanskodemokratická CDU tu kedysi brala absolútnu väčšinu. Od volieb v roku 2017 tu bojuje Únia a AfD o dva priame mandáty, na kto­ré má okres v Spolkovom sneme nárok. Ostatné strany nehrajú rolu.

Začínam v mestečku Lugau, pretože tu má AfD okresnú kanceláriu. AfD na moju žiadosť o rozhovor nereagovala a jej miestni kandidáti nežijú v obvodoch, v ktorých kandidujú. Visia tu predvolebné plagáty AfD s nápismi ako „Naše peniaze na naše dôchodky“. Okresnú kanceláriu som našiel počas otváracích hodín za­tvo­renú.

Lugau vyzerá zadebnene. Cestovná kancelária avizuje vý­jazd do „Kromlauer Park“ neďaleko od poľskej hranice, „predtým mož­nosť na nákup na poľskom trhu“. Použité slovo Polenmarkt znie už takých 30 rokov pohŕdavo a politicky nekorektne, mne by v živote nenapadlo ho použiť, tu zrejme platia ešte iné štandardy.

Ako to už vo východnom Nemecku býva, lugauská gastronó­mia sa scvrkla na Anrufcafés, kaviarne na zavolanie, majitelia otvárajú svo­je podniky už len na objednávku na väčšie akcie. Raňajkujem v malej pekárni na jedinej lavičke, ktorá je taká úzka, že na nej nesedím, ale skôr balansujem. Predpísané rúško tu nenosí nikto, inde v Nemecku si to nedovolia. Na dverách visí rým proti opatreniam: „Deti potrebujú úsmev, nie látku na tvári.“

Idem do susedného mestečka Stollberg, ktoré si zachovalo his­to­rické centrum a minimum spoločenského života. Stollberg si získal pozor­nosť lockdownových nemeckých médií dvakrát, najprv za ne­ochotu zrušiť vianočný trh (primátor vtedy vyhlásil: „Prav­de­po­dob­ne nemôžeme v každej nadchádzajúcej chrípkovej vlne hodiť všetky tradície cez palubu.“), potom za rekordnú incidenciu na úrovni 1 200.

Idem ďalej, smerom do hôr. Zwönitz sa preslávil sériou zakázaných pochodov proti opatreniam, medzi miestnych sa viackrát miešali aj náckovia z Chemnitzu, ešte v máji bolo na jednej takej demonštrácii zranených osem policajtov. Vo Zwönitzi reagovalo vedenie mesta na protesty chápavo, aj miestni politici CDU žiadali skončenie tvrdých policajných zásahov a zjemnenie Merkelovej lockdownov. Menší kostol v Niederzwönitzi pozýva plagátom, na ktorom je zobrazený kostol v dúhových farbách: „Stretneme sa? V nedeľu? U mňa? Boh.“ Lákavá pozvánka cez týždeň neplatí, „farský úrad je z dôvodu choroby dočasne zatvorený“.

V centre Zwönitza vidím prvý prekrásny krušnohorský chrám. Kostol Najsvätejšej Trojice (Trinitatiskirche) je typickým klenotom v dvornom štýle baroka (Höfischer Barock), všade v interiéri bielo natreté drevo, k tomu nemálo zlata. Farár necháva dvere masívnej fary otvorené dokorán, cez predzáhradky a celý dom vidieť do ďalšej budovy. Kostol je odomknutý, raz za čas sa zjaví človek, prvé dojmy ľudovej viery. Začína sa mi tu páčiť. Poviem si, idem vo Zwönitzi na pizzu. Zmrzlináreň-pizzeria však nemá kuchára, pizzu nedostanem.

• 

Evanjelik z CDU

Dostávam sa hlbšie do hôr, do strmo hrboľatého mestečka Schwar­zen­berg. Zrazu sa tu objavia mladé turistky, suveníry „Slobodnej republiky Schwarzenberg“ a spomienky na veľkého nemeckého spisovateľa Ernsta Jün­gera, kontroverzného pre svoje estetizujúce opisy bitiek prvej svetovej vojny a pre svoje pôsobenie v role okupačného dôstojníka počas druhej svetovej vojny v Paríži. Prívrženec niekdajšej „kon­zer­va­tívnej revolúcie“ žil v rokoch 1901 až 1905 vo Schwarzenbergu, jeho otec tu mal lekáreň. Kostol svätého Juraja (St. Georgenkirche) je ešte pôsobivejším klenotom dvorného baroka. Interiér s bielou empo­rou sa renovuje, oltárny kríž je zabalený do bieleho plátna a vďaka slnku padajúcemu zozadu môžem súhlasiť s tvrdením uvedenom v brožúre, že „vzkriesený Kristus doslova vystupuje zo svetla“.

• 

Diagonálne oproti kostolu je kancelária obvodného poslanca Spolkového snemu za CDU. Je práve úradná hodina. Švihák, štíhly kres­ťanský demokrat Alexander Krauss tam práve sedí a dáva mi spon­tánne rozhovor.

Je pre mňa neobvyklé stretnúť takého politika CDU. Bez ďalších okolkov sa priznáva, že je konzervatívec, angažoval sa proti eutanázii a konope a za deportovanie Jensa Spahna, alternatívnych lekárov a Europa-Union Deutschland. Trošku sa naučil jazyk susedov, keď študoval jeden semester evanjelickej teológie v Prahe, je členom skupiny poslancov, ktorí pestujú vzťahy s Českou republikou, Slovenskom a Maďarskom. V roku 2017 tu síce CDU stratila 15 percent, Krauss však s odretými ušami získal volebný obvod Krušnohorský okres I. Tentoraz to nebude ľahšie. Silnou konkurenciou je opäť AfD. Hovorí, že ak už nezíska priamy mandát od voličov, skončí v politike.

Poslanec-teológ sa vyzná v náboženstve svojho obvodu. Rozpráva mi o miestnej sekte Lorenzianer, „to sú takí jehovisti na krušnohorský spôsob, ich ženy nenosia nohavice, majú svoje špeciálne učenie“. Ešte väčšiu úlohu zohrávajú metodisti. Prekvapuje ma, že poslanec strany, ktorá sa už dávno stratila v nehmatateľnom politickom strede, nevajatá. O Markersbachskej deklarácii hovorí: „Je dobré, že je. Evanjelickí kresťania sú tu konzervatívnejší, aj ja by som sa k ním počítal. Takto bolo ľahšie prežiť obdobie NDR.“

Pýtam sa ho, koho v tomto zbožnom prostredí volia. Väčšina CDU, od­po­ve­dá, číslami však nedisponuje, „to je môj pocit“. Krauss si myslí, že odmietnutie očkovania „nesúvisí s religiozitou, ale s istým poč­tom tých, ktorí volia hnedo“. Na pandemickú politiku jeho vlády ho­vorí, že bola „celkovo správna – veď sme tu mali dvaapolnásobok úmrt­nosti oproti celoštátnemu priemeru“. „Je to vina tých hne­dých?“ pýtam sa. „Majú na tom svoj podiel,“ odpovedá.

Vraciam sa von do pitoreskných uličiek. Slniečko svieti, podnikov je v Schwarzenbergu veľa, sú tu usmiati ľudia. Ráno som nechcel nič iné, než z Krušnohorského okresu zutekať, teraz sa cítim vo svojom živle, a to ešte ani netuším, že ma čaká priam neuveriteľné stretnutie.

Katolícky evanjelik

Najprv však sledujem stopu hudby. Nad Schwarzenbergom sa totiž usadil zvuk šlágerpárty. Prejdem okolo vchodu do jednej šachty – Krušné hory dakedy žili z baníctva –, šachta sa volá Zjavenie kríža, hrajú teraz môj obľúbený šláger, Griechischer Wein (grécke víno), ponáhľam sa hore po zriedka používaných kamenných schodoch. Tam zistím, že nejde o šlágerpárty v klasickom zmysle: Vidím terasu domova sociálnych služieb s názvom Rezidencia seniorov Edelweiss, sedia tam starké v invalidných vozíkoch a bez pohnutia počúvajú hudbu.

Opäť dole, pred 203-ročným Kráľovským dubom, vidím nápadne oblečeného pána, ktorý má na spätnom zrkadle svojho autíčka zavesený ruženec. To posledné, s čím som v skrz-naskrz evanjelickom kraji rátal, je ruženec, tak ho oslovujem.

Je to strážca veže mesta Schwarzenberg, ktorý sa práve ponáhľa zazvoniť na mestské zvony, ale má dosť času na to, aby ma poučil, že je síce veriaci evanjelik so širokým vzdelaním zo svojej cirkvi, ale že ruženec rozhodne nepatrí len katolíkom, ako som ja. Hovorí, že ruženec používa trikrát denne na modlitbu Angelus. Má ich viacero, tento mu je však obzvlášť milý, lebo ho požehnal pápež. Ja: „Čože? Aký pápež?“ On: „No, Ratzinger. Osobne ho poznám, niekoľkokrát sme spolu v Regensburgu obedovali, keď som tam študoval na Univerzite katolíckej cirkevnej hudby. Oboch, pápeža Benedikta a ruženec, si hlboko vážim. Ináč, doma, na oltári svojej domácej kaplnky, visí ešte strieborný ruženec. Na audiencii v roku 1967 sa ho dotkol pápež Pavol VI.“

S úžasom hľadím na strážcu veže. Volá sa Gerd Schlesinger. Je nielen miestnou celebritou, v jeho osobe sa spája všetko, čo je pre Krušnohorský okres dôležité. Je tradičný evanjelik a pritom katolíckejší ako väčšina katolíkov, je miestnym poslancom za CDU a vyrába vo svojom neďalekom salaši maslo, syr a med, v roku 1992 ho zranili pravicoví radikáli, doteraz mu ostali následky, a pre koronu má za sebou strašný rok, bol už pri 53 pohreboch.

• 

Dávam dole klobúk pred Gerdom a lúčim sa. Keď večer počas zlatej hodinky opúšťam Krušnohorský okres, pripadá mi ako rozprávkovo krásny kraj. Má svoje dosť temné a svoje výrazne svetlé stránky. Stále si netrúfam povedať, či sa podobá viac na Slovensko, alebo na zvyšok Nemecka. Asi ani jedno, ani druhé. Viem povedať len toľko, že Slovák sa nikde inde v Nemecku nebude cítiť tak dobre.