Živí sa tým, že pre stávkovú firmu kontroluje gamblerov

V najnovšom rozhovore s analytikom britskej stávkovej spoločnosti, ktorý má na starosti dohľad nad hráčmi, pokračujeme v téme hazardu.

Lukáš (27) je zdanlivo obyčajný chlapec z Hodonína, ktorý však odmalička neviedol úplne obyčajný život. Prvý hiphopový koncert zorganizoval v štrnástich a pri rôznych prácach v hiphopovom odvetví zostal spolu 12 rokov. Skúsenosti s angličtinou nabral už v osemnástich, keď sa na rok presťahoval do britského Manchestru. Momentálne kotví v Gibraltári, kde je analytikom pre stávkové kancelárie a má tam na starosti problémových klientov. Má tak unikátnu príležitosť nahliadnuť za oponu stávkovej závislosti.

Čo presne teda robíš?

Som analytikom pre holding, ktorý má pod sebou prevažujúcu časť väčších stávkových kancelárií a online kasín v Európe, ale najviac mojich klientov tvoria ľudia z Veľkej Británie a Írska. Pracujem z Gibraltáru, čo je enkláva na juhu Španielska, ktorá patrí Veľkej Británii. Analyzujem u nich dáta zákazníkov, kontrolujem, koľko zarábajú peňazí a porovnávam to s tým, koľko prehrajú. A snažím sa nastaviť im nejaký limit, aby sa nestalo, že niekto zarába 20-tisíc libier [približne 22-tisíc eur, pozn. red.] ročne a 20-tisíc libier ročne tiež prehrá.

Ako to zisťuješ, koľko zarábajú?

Ak chcú zákazníci pokračovať v hraní, sami musia doložiť informácie o ich prípadnom príjme a pôvode peňazí, ktoré používajú na financovanie ich online účtov. Potrebný je výpis z účtu za posledné tri mesiace, zmluva o zamestnaní alebo akýkoľvek doklad príjmu, trebárs doklad o predaji nehnuteľnosti, auta atď. Pokojne môžu doložiť aj údaj o výhrach z iných stávok či kasín. A ja im potom na základe toho nastavím nejaký mesačný limit, ktorý môžu prehrať, alebo im ich účet obmedzím – tých spôsobov nejakej regulácie máme viac.

A to sa týka každého?

To nie. Zaregistrovať sa môže každý len s občianskym preukazom, pasom alebo iným dokladom totožnosti. A v tom momente môže začať hrať. Je tam však nejaký limit, ktorý môže byť napríklad aj 10-tisíc libier ročne – líši sa to podľa základných údajov o hráčovi (zákazník s rokom narodenia 2001 bude mať oveľa menší limit ako zákazník narodený trebárs pred päťdesiatimi rokmi). A keď ho niekto prekročí, tak vyskočí červené svetlo, účet sa obmedzí trebárs na maximálny vklad sto libier mesačne a človek ako ja mu potom zavolá. Ak niekto prehrá 200 libier mesačne, tak s ním vôbec neprídem do styku. Ale prekvapilo ma, koľko ľudí zarobí dosť na to, aby sa im ten limit mohol nastaviť na desiatky tisíc libier ročne alebo sa aj mohol zrušiť úplne. Sú to ľudia, ktorí zarábajú 80-tisíc libier ročne a pokojne tridsať tisíc prestávkujú. Stretávam sa aj s extrémnymi prípadmi, keď čiastky idú do ťažkých miliónov, ale potom sú aj ľudia, ktorí majú minimálny plat, teda nejakých tých 20-tisíc libier, a tam – ak nepreukážu vyšší príjem – obmedzenie sto libier mesačne zostane a môže sa aj stať, že sa účet úplne zablokuje.

Ako na to hráči reagujú, keď im zrazu niekto zavolá a chce od nich všetky tieto informácie?

Veľmi kooperatívni nie sú. Veľa ľudí telefón hneď položí, neodpíše na mail a už na ten účet kašlú. Ďalší hneď začnú s GPDR a ľudskými právami… Najviac ochotní sú pokeroví hráči, ktorých to živí. Ale to je iné odvetvie, to je „chytrý gambling“, na tom sa dá aj zarobiť. Pokeroví hráči sú múdrejší a zvyčajne dodajú všetko, lebo im ide o živobytie.

A ako vyzerá ten online „gamble“? Ja poznám automaty len z krčiem …

Je to podobné, len tých hier je veľa. Každá firma má online kasíno, kde je šesťdesiat rôznych hier s inou animáciou, inými bonusmi atď. Samozrejme, stále sa hrajú aj klasiky ako ruleta, blackjack a bingo a každá z týchto klasík je aj nejako prepojená s automatmi, takže je to celé jeden začarovaný kruh, z ktorého jediná cesta vedie odhlásením zo stránky. Navyše, do krčmy ide človek s určitou sumou v peňaženke a väčšinou s partiou kamarátov, takže aj keď ho blikajúce automaty nalákajú, nemôže minúť viac než to, čo má pri sebe, a prípadní kamaráti ho môžu od hrania odradiť. K internetu sa človek pripojí odvšadiaľ a jeho limit je vlastne úplne všetko, čo má na účte. Dá sa to prirovnať k tomu, ako keby si do automatu namiesto hotovosti dal rovno kreditku. V krčme ťa delí od prehratia úplne všetkého aspoň cesta do bankomatu, v internete stačí zadať číslo kreditky a už si jednou nohou v pekle.

Akú majú hráči šancu na výhru?

Skoro žiadnu, je to pasca a podvedome to snáď vieme všetci, len mnohí z nás to jednoducho budú skúšať do nekonečna. Pri každej hre je napísané isté RTP (Return-To-Player) číslo, väčšinou 98 percent a vyššie. A ľudia to chápu, že to je ich šanca na výhru, ale v realite to znamená, že 2 percentá z celého objemu vložených peňazí do hry si nechá spoločnosť a zvyšných 98 percent sa rozdá medzi hráčov. Takže, ak si prehral 100 libier v hre, 2 libry zo sumy zhrabne spoločnosť a 98 libier sa vyplatí niekomu späť – ale ty ako hráč už nikdy nezistíš komu, kedy a ako. Už skratka Return To Player (do slovenčiny by sa to dalo preložiť ako návratnosť hráčovi) bude laikovi znieť, že má 98-percentnú na návratnosť svojich peňazí. Samozrejme, kto si preštuduje Terms and Conditions, ktoré sme si ako ľudstvo zvykli čo najrýchlejšie preklikávať a nečítať, tak správny význam skratky RTP pochopí, ale ruku na srdce – tieto podmienky mnoho ľudí nečíta, kým nenastane problém.

Prečo to vlastne firmy robia, že zamestnávajú ľudí ako ty?

Tak ja som ešte pred mesiacom robil pravý opak – zákaznícku podporu. Snažil som sa ľudí na to namotať, aby hrali ďalej a rozdával som všetkým rôzne bonusy atď. A s tým som mal celkom morálny problém. Tak som presedlal do druhého tábora, paradoxne v tej istej spoločnosti. Ide o to, že vo Veľkej Británii máte štátnu reguláciu hazardu a firmy môžu ľudí lákať na hazard, ale zároveň musia zabezpečiť, aby neprestávkovali nohavice a nedostali sa vďaka „občasnému“ hraniu do ťaživej životnej situácie, ktorá ich potom ľahko môže zviesť ku kriminálnej činnosti. Alarmujúce je množstvo prípadov, keď závislosť na gamblingu vedie k samovražde. Stačí trochu zagoogliť a rôzne štatistiky uvádzajú, že len vo Veľkej Británii je ročne okolo 500 ľudí, ktorí si pre gambling siahnu na život. A dá sa povedať, že moja práca má tomu predísť.

A ako si sa k tomu dostal?

Ja som sa chcel vždy aspoň na pár rokov presťahovať do Španielska, užiť si španielske leto a hlavne mať pokoj na to, aby som sa naučil programovať a našiel si prácu v IT, ktorú budem môcť robiť z domu. Lenže prišiel COVID, tak som si leto veľmi neužil. Mali sme tu karanténu 77 dní. A celý čas od apríla máme rúška povinné aj vonku, aj na pláži, keď ležíš na uteráku…

A išiel si rovno do Gibraltáru?

Začal som Barcelonou, ale tá sa mi nepáčila. Myslel som si, že to bude super, ale po piatich dňoch sme zistili, že to je ako Praha – mastné držadlá v preplnenom metre, chaos, všetko ďaleko… Tak som pátral ďalej a zistil som, že existuje Gibraltár, kde sa dá zarobiť v librách a pritom bývať vedľa v Španielsku za menší nájom. Hneď, ako som došiel, som sa pozrel na ponuky práce, a skoro všetko sa točilo okolo online gamblingu. Tri mesiace som nosil pivo v krčme, ale potom som na to prikývol.

V pravý čas, nie? Krčmy počas koronavírus asi veľa nezarábali …

Pravý čas to bol, ale aj keby som tú prácu nedostal, tak by som na ulici neskončil. Gibraltár zaplatil všetkým stopercentný ušlý zisk. Takže aj keby som zostal v krčme, mal by som svoju fixnú výplatu rovnakú, i keď tringelty by mi asi domov nikto nenosil. Ale ja som sa snažil z gastronómie utiecť, aj keď v Gibraltári som bol iba za barom a práca bola v pohode. V Anglicku som robil v kuchyni a viem, aká je to drina. Ľudia by mali mať rešpekt ku každému pracujúcemu v kuchyni, nech je to kdekoľvek. Tí ľudia si koľkokrát nemôžu ani zájsť na záchod a o nejakej prestávke na obed môžu len snívať.

Vychádza v spolupráci s českým časopisom Psychologie dnes.