Školská disciplína dedinským chlapcom nijako nevoňala. Ako vyzerali naše školské triedy v minulosti?

Ako vyzerali naše školy v minulosti, koľko rokov chodili deti do školy a ako vyzeral školský úbor malých školákov? Ďalšia časť seriálu o minulosti Slovákov od Kataríny Nádaskej.  

Mamko, mamko, daj ma do školy,
nech nechodím doma za voly!

Nástup do školy znamená (a vždy znamenal) veľmi dôležitý medzník v živote malého človiečika. Je to akoby vykročenie z relatívne uzavretého kruhu osôb, prostredí a situácií vlastnej rodiny, kde vždy bola poruke pevná opora v podobe rodičovskej autority, do širšieho sveta, ktorého okraje boli – aspoň v očiach prváka vo chvíli prvého zasadnutia do školskej lavice – neurčité, rozmazané, nedalo sa na ne dovidieť, a v ktorom nebolo jasné, kde hľadať istoty, keď sa otec a mama ocitli mimo dohľadu. Pravdaže, netrvalo dlho a žiačik si nové prostredie krok za krokom osvojil a naučil sa v ňom orientovať, ba čoskoro si osvojil aj typické žiacke cestičky, ako sa vyhnúť nejednej nepríjemnej stránke školáckeho života…

V povetrí poletujú už hodvábne vlákenká. Po záhradkách prekvitajú bleskáče a georgíny – deti neskorého leta. […] A konečne odľahlo už aj višňovským materiam! Ako prišiel september – otvorila sa škola. Podlhovastý školský dvor už ráno pred siedmou hučí veselým krikom. Tu o tchora, tam o hada – hen o kolembabu – hry sa miešajú jedna do druhej a deti sa v behu potkýnajú na seba. […] Vprostred dvora, pri zamknutých dverách, je hurhaj najväčší. Samí maličkí prváci. Čože sa porobilo – azda sa vadia?… Ale kdeže! To len sused kričí na suseda, akoby bol hluchý. Tak sa tu deti radujú z kriku a šťastného detstva.

Keď starý spiežovec zacengá prvý raz – otvoria sa zamknuté dvere. Nato celý zástup vhrnie sa dnu ako nepokojná rieka.

V úzkej chodbičke sa deti rozdelia. Nižšie tri ročníky vojdú napravo do „malej školy“, k pani učiteľke. Vyššie tri zas naľavo do „veľkej školy“, k pánu učiteľovi.

Keď zacengá druhý raz – nastáva naozajstné ticho. V obidvoch triedach sa začína vyučovanie.

(Mária Rázusová-Martáková: Chlapčekovo leto)

Školská povinnosť za Uhorska bola šesťročná a deti nastupovali do prvého ročníka v šiestich rokoch, v medzivojnovom Československu trvala osem rokov (od šiesteho do dvanásteho roku), po vojne sa vystriedala deväťročná, osemročná aj desaťročná povinná školská dochádzka.

Vyučovanie v dedinských školách, kde sa deti (rovnako dievčatá i chlapci) až do poslednej tretiny 19. storočia učili v podstate trívium, teda čítať, písať a počítať, zvyčajne prebiehalo od septembra do konca marca, teda prevažne v zimnom období, keď bolo menej práce okolo gazdovstva.

Čo na seba a čo do kapselky

S dorastením do školáckeho veku sa dovtedajší odev dieťaťa zmenil. V prvých školských týždňoch si chlapci ešte vystačili s krátkymi nohavicami (gaťky, gätky), po nástupe chladných dní si zvyčajne navliekli dlhé súkenné gate (chološničky, nohavičky) a kabaničky z bieleho súkna. Znakom žiaka bola plátenná kapsička cez plece (kapselka, tanistra, tanisterka, torbečka), v ktorej mali šlabikár, počtovnicu a neskôr aj ďalšie učebnice spolu s okruškom chleba, možno aj s kúskom slaninky, častejšie však jabĺčko, prípadne pár pečených zemiakov.

Dievčatá nosili šaty s naznačeným driekom a rukávmi, prípadne prusliačik (živôtik spravidla bez rukávov obliekaný na košeľu), sukničku (v lete nazývanú aj letnička), na krku šatku. Učebnice a desiatu do školy nosili v prútených košíčkoch. Od jari do jesene deti chodievali do školy bosé, v zime nosili čižmičky, alebo aj krpčeky.

Medzitým deti schodili sa do školy. Po dvoje i po viac cupkali chodbou popod obloky; každé ponáhľalo sa, že bola mu zima. Chlapci chúlili sa do svojich kabaníc z bieleho alebo čierneho surového súkna, z ktorých prázdne rukávy opálali sa im po bokoch. Nohavíc nemal ani jeden, malí chlapci i najtuhšiu zimu musia prestáť len v plátenných gatkách. Z dievčeniec boli niektoré v kožúškoch, i to priveľkých, aby z nich skoro nevyrástli, a niektoré mali kabátiky z hrubého domáceho plátna. Bosé boli temer všetky, do blata vraj škoda je obuvi. Zato však i počuť v škole ustavičné kašlanie a odŕhanie vo všetkých tónoch. Dievčence boli napospol prostovlasé, vlasy v jednom vrkoči spletené viseli dolu chrbtom. Chlapci niesli si školské knihy len v ruke alebo pod pazuchou, dievčatá mali ich poriadne uviazané v pestrých perkálových ručníčkoch. Ku knižkám bol priložený v každom takom štvorhrannom uzlíčku i okrušok čierneho chleba, čo mamka dala dieťaťu, aby mu v škole od hladu zle neprišlo. Chlapci svoje okrušky mali v kabanicových rukávoch.

(Elena Maróthy-Šoltésová: V čiernickej škole)

Treba popravde povedať, že školská disciplína, ktorú páni učitelia často dosahovali nie priam jemným spôsobom, dedinským chlapcom nijako nevoňala. Keď už drali lavice vo vyšších triedach, už im ani na um neprišlo zanôtiť si „do školy, do školy, to je nám po vôli“.

Elementárne vzdelanie deti končili v pätnástich rokoch.

A ako vyzerala školská trieda v dedinke Mašková v Novohradskej stolici asi pred 170 rokmi?

Priestranná miestnosť, osvetlená štyrmi oblokmi, bola škola, ale aj kuchyňa zároveň, vpravo od dvier bola veľká pec s ohniskom, kde sa varilo i pieklo; o sporákoch vtedy ešte nechyrovali. Okolo pece bolo poskladané a povešané potrebné kuchynské náradie.

V deň, keď sa toto dialo, v peci sa pre usporenie dreva ešte nekúrilo, lebo deti dostali „veniam“ (prázdniny).

Zľava vedľa oblokov stáli lavice a veľká „táfľa“. Na stene visela čierna, už hodne obšúchaná tabuľa a na nej príklad z počtov od predošlého dňa. Na druhej strane, ďalej k obloku, visela stará mapa starej Európy, dnes by si sa v nej už ťažko vyznal… K týmto dvom hlavným prostriedkom názorného vyučovania družili sa ešte niekoľké tiež nové tabely s písmenami na slabikovanie. Najviac bila do očí tá, kde bolo a, a za ním b, a potom: ba, be, bi, bo, bú. Z tohto ba be bi bo bú povstala povedačka: „Ba be bi bo bú, na peci orú.“

Zo školskej siene bol kúsok priestoru tiež prehradený doskovou stenou na malú komôrku, v ktorej si pani rechtorka držala najpotrebnejšie potraviny.

(Terézia Vansová: Danko a Janko)

Autorka je historička a etnologička