Dnešný deň nie je ohrozením vyšetrovania zločinu, práve naopak. Prípad Pčolinského sa od začiatku od ostatných káuz líšil.

Štandard od prvého dňa, čo bol Vladimír Pčolinský zadržaný a obvinený, videl a pomenúval závažné pochybnosti v jeho kauze. Dnešné rozhodnutie generálnej prokuratúry dalo nášmu pohľadu za pravdu.

Boli sme jediným médiom na Slovensku, ktorému sa nezdalo legitímne niekoľko vecí súčasne.

Po prvé, aby bol šéf SIS zadržaný takým demonštratívnym spôsobom, ako sa to stalo. Po druhé, upozorňovali sme, že Úrad špeciálnej prokuratúry a vyšetrovatelia NAKA nekonali primerane ani rovnako, keď voči Pčolinskému postupovali po obvinení takzvaných kajúcnikov iným metrom ako v prípade iných. Buď mali byť po obvinení kajúcnikmi zadržaní aj Kažimír, Pellegrini a ďalší, alebo sa mali držať výroku policajného prezidenta Kovaříka, ktorý tvrdil, že udanie kajúcnika na väzbu nestačí. V prípade Pčolinského stačilo.

Upozorňovali sme, že polícia, špeciálny prokurátor a ani šéf špeciálnej prokuratúry nekonali v závažných námietkach, ktoré predkladal Pčolinský a jeho advokáti. V prvom rade išlo o jeho zbavenie mlčanlivosti, ktoré vyžaduje zákon aj rozhodnutie Národného bezpečnostného úradu, ale tiež o rýchle vypočutie svedkov, v dôsledku čoho Pčolinského držali v kolúznej väzbe, pričom súčasne sa ich vypočutie odkladalo až na poslednú časť letných prázdnin.

K obvineniam, ktoré voči nemu zazneli, sa dlhé mesiace nepristupovalo tak, ako je to v právnom štáte povinnosť. Ako k tvrdeniam, ktoré nie sú dôkazmi, kým sa nepreveria. Vláda práva sa neriadi sympatiami a kamarátstvami, ale zákonom.

Naopak, prokurátor špeciálnej prokuratúry vysielal mediálne odkazy a médiá (zvlášť Denník N) ich preberali s oddanosťou, akoby išlo o dôkazy. Monika Tódová tak robí ešte aj dnes a navodzuje dojem, že Žilinkova prokuratúra rozhodla na politickú objednávku a zmarila proces s Pčolinským, na ktorý sa už prokurátor Kysel chystal.

Je to absurdné a je to výsmech a prejav nadradenosti médií nad zákonom. Takto sa údajní strážcovia deľby moci správať nemôžu a nemajú. Radi moralizujú a o vine rozhodujú skôr ako súd, o procesnom postupe prokuratúry bez znalosti jej odôvodnenia. Ak hľadáte amaterizmus a kmeňové pudy, máte to tu.

Na tom ich výklade totiž nesedí nič.

Sám generálny prokurátor Žilinka bol vylúčený z konania, o Pčolinskom nerozhodoval. Rozhodol námestník Jozef Kandera, ktorý v minulosti pracoval na Lipšicovom ministerstve spravodlivosti, kde mu bol pomerne blízky, jeho renomé a reputáciu nemožno dodnes nijako spochybniť (na Najvyššom súde ho perzekvoval Harabin, ako prokurátor dozoroval obzvlášť náročný proces vraždy Ernesta Valka, bojoval proti korupcii). A predsa sa pre jeho rozhodnutie v Pčolinského prípade, ktoré mal zdôvodniť na 75 stranách textu, automaticky robí zodpovedným za zmarenie procesu.

Nie prokurátor Kysel, ktorý nesie hlavnú mieru zodpovednosti za dozor nad vyšetrovaním, ale Kandera.

Nebolo by normálne, keby si novinári najskôr preštudovali samo rozhodnutie a potom zvážili, či majú tlačiť na zodpovednosť prokurátora Kanderu alebo prokurátora Kysela?

Čo ak za túto blamáž nesie zodpovednosť prokurátor Kysel a vyšetrovatelia NAKA, a nie Kandera? Taká možnosť v mediálnom svete ani neexistuje?

Ak vedia niektorí novinári vopred, ako veci stoja, správajú sa ako divosi, nie obrancovia vlády práva.

Vráťme sa však k Pčolinskému.

Štandard od začiatku upozorňoval na to, že tento prípad je zlomový. A to vo viacerých rovinách.

Nevedeli sme, či je Pčolinský nevinný, ale videli sme, že niektoré veci tu nesedia. A predstavujú zásadný zlom do budúcnosti.

Po prvé, preto, že bol obvinený a zadržaný vysoký a politicky menovaný funkcionár novej vlády, ktorý bojoval proti korupcii. Po druhé, preto, že upozornil – z titulu funkcie a s vedomím spravodajských informácií – na pochybnosti v postupe polície a špeciálnej prokuratúry. Po tretie, preto, že proti nemu svedčili dvaja usvedčení zločinci Makó a Beňa, ktorí sa k porušeniu zákona sami priznali, pričom Pčolinský vyzeral v médiách väčší netvor ako „kajúcny“ Makó. Po štvrté, preto, že sa pritom ignorovali všetky informácie s opačným vyznením. Napríklad, že Pčolinský napísal Lipšicovi esemesku, že to na neho skúša Zoro Kollár. Keďže sa to nehodilo do obrazu, že bývalý šéf SIS je vinný, tak sa to obchádzalo, ani sa nad tým nezapochybovalo. Tak sa koná, keď účel svätí prostriedky.

Po šieste, preto, že hoci sa vyšetrovacia väzba v tomto štáte zneužíva roky, využívala sa na to, že sa ňou „lámali“ mafiáni a grázli, ktorí po čase začali svedčiť. Netlačilo ich svedomie, ale veľkosť cely a nedostatok práv, ktoré potom mali aj v riadnej väzbe. A práve tu sa ukázal najväčší zlom, keďže podobné prostriedky použili aj proti Pčolinskému (len si spomeňte, s akou istotou hovoril prokurátor Kysel, že Pčolinský bude za mrežami aj na jeseň) a keďže mu dnes zrušili obvinenie, môžeme povedať, že „nátlak kolúznou väzbou“ narazil a bol použitý zjavne neprimerane.

Keď použijete neprimerané donucovacie prostriedky proti zločincovi, nie je to to isté, ako keď ich použijete proti nevinnému človeku. Aj zlomky legitimity sa otočia na presný opak.

Od zadržania Pčolinského nastala séria problémov, ktorá ukázala na neschopnosť policajného prezidenta riadiť policajný zbor, na vojnu medzi SIS a políciou aj vojnu medzi prokurátormi. Je dobré, že Kovařík dnes skončil, na tento post nemal. Ale je zle, ak sa vládni politici, obzvlášť minister vnútra Mikulec, budú tváriť, že oni za to nenesú žiadnu zodpovednosť. Nesú. A riadnu.

Za každým z týchto problémov sa objavuje obrys Daniela Lipšica.

(viac…)

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.