Začiatok druhej svetovej vojny: Slovensko stálo po boku Hitlera, bojovalo za odtrhnuté územia

Ani nie pol roka po získaní samostatnosti sa Slovensko zapojilo do svojho prvého útočného vojnového konfliktu. Prvého septembra 1939 vstúpilo po boku Nemecka do vojny proti Poľsku. O niečo vyše dva týždne sa k nim pridal Sovietsky zväz.

Ak by sme boli dôslední, samostatné Slovensko viedlo svoju prvú vojnu už v závere marca 1939, bolo to ani nie desať dní po vyhlásení samostatnosti. Po napadnutí z východu sa bránilo útočiacej maďarskej armáde. Konflikt, kde nepripravení Slováci ťahali za kratší koniec, pomerne rýchlo zastavil Hitler, ale Slovensko prišlo na rozdiel od pôvodného administratívneho vymedzenia v pražskej republike aj tak o takmer dvetisíc štvorcových kilometrov územia so 40-tisíc obyvateľmi.

Takzvaná malá vojna mala potom vplyv aj na napäté slovensko-poľské vzťahy. Keď Maďari útočili z východu, poľská vláda ich v tom podporovala. Pritom to boli práve Budapešť a Varšava, ktoré popri Nemecku uznali ako prvé vznik nového štátu, čím vlastne dali Hitlerovi požehnanie na obsadenie Čiech a Moravy. V prípade Poľska mohol byť aj úmysel pripútať si Slovensko a udržať na uzde rozpínanie Nemecka.

Hlavným problémom voči Poľsku však boli dôsledky Viedenskej arbitráže z novembra 1938, po ktorej mu Slovensko muselo odstúpiť na základe decembrovej dohody zo Zakopaného 226 štvorcových kilometrov územia s vyše štyritisíc obyvateľmi. Tomu predchádzal útok poľskej armády proti vtedajšiemu Československu smerovaný hlavne do Tešínska, pričom poľská armáda bojovala aj na Kysuciach.      

Tieto územné spory siahali ešte do čias po prvej svetovej vojne, keď na základe verdiktu víťazných dohodových mocností Česko-Slovensko prepustilo Poľsku 25 slovenských dedín na Orave a Spiši. Oblasti obsadené Poliakmi v rokoch 1920 a 1938 obývali prevažne Gorali, na ktorých vo Varšave hľadeli ako na Poliakov, hoci oni sa pokladali za Slovákov hovoriacich goralským nárečím. Predtým patrili tieto oblasti do Uhorska. Varšava neuznala miestnych obyvateľov za menšinu a snažila sa ich polonizovať.

Udalosťami zo záveru roka 1938 mimoriadne utrpela povesť Poľska na Slovensku. Polonofilské krídlo vo vládnej Hlinkovej slovenskej ľudovej strany reprezentované Karolom Sidorom razom stratilo pôdu pod nohami. Nositeľ poľských vyznamenaní, básnik Andrej Žarnov, ocenenia ostentatívne vrátil.

Nemecko diktuje, chystá sa na Poľsko

Ako vidíme, napätia medzi Bratislavou a Varšavou bolo dosť na to, aby sa v prípade konfliktu hľadelo na Poľsko ako na potenciálneho vojnového nepriateľa. K tomu treba pridať, že Slovensko sa stalo poslušným spojencom Nemecka, pričom jeho ďalšia existencia i tak nebola zaručená.

Hneď po vyhlásení samostatnosti v marci 1939 vtrhli nemecké vojská na Slovensko a obsadili ho až po Považie. Predseda vlády Jozef Tiso protestoval, ale v zmysle skorších rokovaní musel Hitlera požiadať o ochranu. Nasledovali rokovania, po ktorých v oblasti na západe vytýčenej západnou hranicou Slovenska a na východe líniou východného okraja Malých Karpát, Bielych Karpát a Javorníkov si mohli Nemci zriaďovať vojenské základne a udržiavať ich obsadené v sile, ktorú považovali za nevyhnutnú.

Dohoda alebo skôr diktát o tejto nemeckej ochrannej zóne na slovenskom území bol jedným z bodov ochrannej zmluvy medzi Nemeckou ríšou a Slovenskom. Podľa ďalších bodov Nemci prebrali „ochranu politickej nezávislosti slovenského štátu a jeho územia“, Slováci sa zaviazali viesť svoju zahraničnú politiku v úzkej zhode s politikou nemeckej vlády a organizácia slovenskej armády mala byť podľa nemeckého vzoru.

Nemecký historik pôvodom zo Slovenska a znalec udalostí tých čias Jörg Hoensch upozorňuje najmä na to, že slovenská vláda mala v zmysle zmluvy povinnosť „budovať vlastné vojenské zložky v úzkej súčinnosti s nemeckým wehrmachtom“. Navyše musela byť pripravená „svoju zahraničnú politiku viesť neustále v súčinnosti s nemeckou vládou“. Teda oba najdôležitejšie prvky suverenity – obrana a zahraničná politika – mali byť počas nezvyčajne dlhého 25-ročného trvania zmluvy podriadené kontrole ríše.

Tento vzťah podriadenosti určoval, že Slovensko musí ťahať s Nemeckom za jeden koniec. Pritom stále nebolo nič isté. Hoensch tvrdí, že ponechať Slovensko ako samostatné sa Hitler definitívne rozhodol až v júni 1939, teda tri mesiace po jeho vzniku. Z hľadiska medzinárodných zvyklostí dokonca možno povedať, že Slovensko uznal ako štát až koncom júla 1939, keď sa nemecký konzulát v Bratislave zmenil na vyslanectvo.

V marci 1939, v predvečer obsadenia Čiech a Moravy, Hitler tvrdil česko-slovenskému prezidentovi Emilovi Háchovi, že mu je osud Slovenska celkom ľahostajný. Nebol, lebo územie nového štátu či jeho časti používal ako vábidlo pre Poľsko a ponúkal mu ho ako územnú kompenzáciu za ústupky v oblasti Gdanska. Až keď sa rozhodol, že Poľsko vojensky napadne, vzdal sa týchto plánov.

Hitlerovi vôbec neprekážalo, že Slovensko má s Nemeckom podpísanú medzinárodnú dohodu. Situácia Slovenska sa mohla v priebehu mesiacov marec až jún 1939 osudovo zmeniť. Z krajiny mohli byť odstrihnuté ďalšie územia alebo celá mohla padnúť do nemeckých, poľských a maďarských rúk. Rozhodujúce slovo mal Hitler.

Po boku s Hitlerom proti Poľsku

V lete speli ku koncu rokovania medzi Nemeckom a Sovietskym zväzom, ktoré vyvrcholili 23. augusta 1939 podpísaním paktu Ribbentrop – Molotov, o ktorom Štandard písal tu. Dôležitý bol tajný protokol o vymedzení sfér vplyvu. Časť Poľska, Lotyšska, Estónska, Fínska sa ocitla v sovietskej sfére, druhá časť Poľska a Litva v nemeckej. Osud Poľska, ktoré sa snažilo hrať v stredoeurópskom priestore vlastnú mocenskú politiku, bol spečatený. Jeho napadnutie z dvoch strán tak ostalo iba otázkou krátkeho času. 

Tento pakt mal dosahy aj na Slovensko. Sovietsky zväz, ktorý pôvodne nebol krokmi Nemecka v strednej Európe naklonený, ich týmto legitimizoval.

V tom čase už na Slovensku bežali prípravy na útok na Poľsko. Pre Nemecko bol dôležitý prístup z juhu, lebo neďaleko hranice sa nachádzali priemyselné centrá Poľska. Preto sa spevňovali komunikácie, posilňovali telefónne vedenia. Vláda zmluvne umožnila prechod wehrmachtu cez Slovensko.

Jednotky slovenskej armády sa zapájali pod nemecké velenie. Spoločne napadli 1. septembra Poľsko. Väčšia časť slovenskej armády, ktorá vtedy mala až 150-tisíc mužov, hranicu neprekročila. Postup po boku Nemecka sa zdôvodňoval osloboditeľskou misiou, keď sa Slovensku mali vrátiť územia stratené v predchádzajúcich rokoch.

Slovenská vláda, hoci pod nátlakom Nemecka a v zmysle predtým podpísaných zmlúv, sa účasti na vojne nebránila. Sám minister obrany Ferdinand Čatloš sa bez odporu podujal organizovať prípravu na útok. To len svedčí o tom, že prím hrali územné požiadavky voči Poľsku.

Vojna nebola veľmi po chuti

Nálady medzi vojakmi boli rozmanité. Podobne ako v ďalších vojnách, ktoré potom postihli Slovensko, sa ochota bojovať striedala s vyhýbaním sa nariadenej povinnosti. Veľkú úlohu v dôstojníckom zbore hrali kariérne ciele konkrétnych jednotlivcov. Niektorí by útočili ďalej ako pár desiatok kilometrov od hraníc.

Slováci za hranicami vítali slovenských vojakov ako osloboditeľov. A čo Poliaci?    

Poliaci vnímali Slovákov inak ako Nemcov, napriek tomu, že sa objavili so zbraňou na ich území. Očakávali od nich skôr pomoc v ťažkej situácii. Hĺbavý spisovateľ tých čias František Švantner ilustruje túto skutočnosť v poviedke Dáma. Ide o príbeh z okupácie Zakopaného, teda mesta, kde pred deviatimi mesiacmi musela vtedy ešte česko-slovenská vláda podpísať potupnú zmluvu o odstúpení slovenských území.

Hlavným hrdinom je veliteľ zabezpečovacej vojenskej posádky, ktorá spravovala mesto po prechode nemeckých vojsk. Bol to slovenský dôstojník, ktorý dozeral na nemecký príkaz, aby Poliaci povinne odovzdali všetky zbrane, inak budú previnilci potrestaní smrťou. Za slovenským veliteľom prišla žena, ktorá udala svojho manžela, profesora, že ukrýva. Vedela, akému nebezpečenstvu sa vystavuje, ale spoľahla sa na Slováka, že jej pomôže a napriek nemeckému príkazu manžela zbaví zbrane a ušetrí ho. Slovenský veliteľ skutočne profesora navštívil a iba ho upozornil na nebezpečenstvo. Poliaka ústretovosť Slováka nezachránila, pretože ho vypátralo nemecké gestapo, čo znamenalo jeho smrť.

Švantnerov príbeh vykresľuje vtedajšiu situáciu na vojnových slovensko-poľských hraniciach. Ani jednému národu nebola vojna veľmi po chuti a územné nároky boli skôr zanedbateľné. Svedčí o tom výsledok krátkeho niekoľkodňového ťaženia. Slovensko získalo územia stratené v prospech Poľska v posledných dvoch desaťročiach. Hitler pochválil účasť Slovenska na ťažení a ponúkol mu spomínané Zakopané. Tiso to odmietol, pretože nemal záujem o oblasti neobývané Slovákmi.

Slovensko ostáva samostatné, ale podriadené

Po niečo vyše dvoch týždňoch sa k útoku na Poľsko pridal z východu Sovietsky zväz. Do mesiaca prestal tento štát existovať. Druhá svetová vojna sa tak začala napadnutím Poľska Nemeckom a Slovenskom, potom sa k útoku na Poľsko v zmysle paktu Ribbentrop – Molotov pridal Sovietsky zväz. To už bolo Nemecko vo vojnovom stave aj s Veľkou Britániou a Francúzskom.

Čo znamenala účasť na poľskom ťažení pre Slovensko? Z hľadiska vnútorných pomerov sa posilnila pozícia vlády, ktorá sa zaslúžila o vrátenie území. Oceňovali to zvlášť Slováci, ktorí nedávno patrili pod Varšavu. No názory neboli jednotné. Svedčil o tom odboj v zahraničí, do ktorého sa zapojili aj Slováci.

Zo zahraničnopolitického hľadiska to bolo iné. Po polroku samostatnosti sa Slovensku dostalo označenia Hitlerovho spojenca neváhajúceho viesť s ním spolu vojny. Z pohľadu Bratislavy bol fiaskom postoj vyslanca vo Varšave Ladislava Szatmáryho, ktorý sa v Poľsku po vyhlásení vojny pridal k tamojšiemu česko-slovenskému odboju. Podobný postoj zaujal konzul v Londýne Milan Harminc. Toto predznamenávalo budúcu chabosť slovenskej zahraničnej politiky počas celého trvania prvej Slovenskej republiky.

Medzinárodné postavenie Slovenska diktovalo Nemecko. Zmenil sa postoj Sovietskeho zväzu. Po obsadení Poľska založili Sovietsky zväz a Slovensko v partnerských metropolách diplomatické zastúpenia. Uznanie samostatného štátu Stalinom bolo prejavom priateľskej nemecko-sovietskej politiky.

Medzi Bratislavou a Moskvou sa rozbehla čulá obchodná a kultúrna spolupráca. Ak si však minister zahraničných vecí Ferdinand Ďurčanský v rámci proneutralistickej politiky predstavoval, že aktívnym rozvíjaním vzťahov s prvým komunistickým štátom na svete vyváži vplyv Nemecka, mýlil sa. Ani nie po roku od spustenia druhej svetovej vojny musel z vôle Nemecka odstúpiť.

Karty stále rozdával Hitler. Ten po poľskom ťažení potvrdil, že Slovensko ostane v jeho plánoch ako samostatná poslušná jednotka.