Nové Zámky som si vybral s istotou, že tam človek dobrovoľne a len tak pre nič za nič na stanici nevystúpi a do mesta, ktoré sa zdá, že vlastne nikde nezačína, sa nevydá. Stačí si totiž prečítať, že Nové Zámky, ktorým Maďari, ktorých tam žije asi polovica, hovoria Érsekújvár, boli najvybombardovanejším mestom na Slovensku, teda vtedy v Maďarsku, že tri veľké spojenecké nálety na konci vojny zničili dve tretiny domov a zabili neuveriteľných štyridsať percent obyvateľov, čo činilo šesť a pol tisíca ľudí.

Takže väčšina historických domov skončila v troskách a namiesto nich sa postavilo to, čo sa tak po vojne asi na Slovensku postaviť mohlo. Teda sídlisko a potom ďalšie sídlisko, sem-tam nejaký kulturák a dom služieb a nejaká občianska vybavenosť a medzi tým nejaké užitkové umenie, sochy šťastnej socialistickej rodiny, neskôr nejaká plachá abstrakcia zo žulových kvádrov. A teraz už je to celé schátrané a ošumelé a nikto sa o to veľmi nestará, tak to chradne a vyvoláva pocity zmaru a nostalgie.

Nové Zámky. Foto: Jiří Peňas

A to je práve to, čo niektoré špecifické prípady môže lákať, čo sa im perverzne páči a čo vyhľadávajú. Tú odviatu estetiku veľkolepých, teraz spustnutých sídlisk, estetiku kedysi vyznávanú každým avantgardistom, veď sám Le Corbusier horlil za veľkokapacitné bývanie a vežiaky vrazené do parkov, domy pre tisíce šťastných ľudí, a za „buldozérizáciu“ celých starých blokov s úzkymi uličkami a na seba nalepenými domčekmi, kde sa vraj nedalo dýchať a dôstojne žiť. Tu to miesto buldozérov urobili anglické a americké bomby, a to v rozsahu porovnateľnom s nemeckými mestami na západe, takže by sa výsledky toho urbanizmu dali porovnať, čo by asi pre náš, teda slovenský Neuhäusel, nedopadlo najlepšie. Aj keď Le Corbusierovi by sa to možno páčilo.

Vystúpil som z vlaku, ktorý ma priviezol zo Štúrova, a hneď sa mi tam začalo celkom páčiť, pretože nádražie, ktoré bolo postavené v 60. rokoch, je krásne, porovnateľné s podobne "bruselskou" stanicou v Havířove, ktorú pred pár rokmi barbari z vedenia železnice skoro zbúrali, čo vraj hrozilo aj tu. Tú stanicu som celkom dôkladne poznal, lebo na druhý deň pri odchode som si pomýlil ceduľu "Príchod" a "Odchod", takže vlakom, ktorým som chcel ísť do Bratislavy, by som došiel znovu do Štúrova, to som spoznal na poslednú chvíľu, takže som z vlaku vyskočil a šiel si zase na dve hodiny sadnúť do haly tej stanice, kde som sa už premenil na inventár a priateľa Rómov, ktorým moja existencia nemohla uniknúť, takže mi začali ponúkať parfumy a dokonca ďalekohľad a potom vystreľovací nôž. S vďakou som všetko odmietol, čo prijali síce pohŕdavo, ale s pokojom.

(viac…)

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.