Film Služobníci je v kinách, týka sa aj biskupa Chovanca

Pôvodná premiéra filmu bola pripravená na marec, čo stopla prvá vlna pandémie. Druhá premiéra bola naplánovaná na november, ale ani vtedy to nevyšlo pre sprísnené opatrenia na Slovensku. Po uvoľnení opatrení sa film dostáva do väčšiny kín, a to oficiálnou premiérou 10. decembra.

Slovenskí diváci si film budú môcť pozrieť až teraz, ale vo svete sa dočkal svojej premiéry skôr, film prešiel viacero festivalov, kde zbieral ceny. Svetová premiéra filmu Služobníci sa konala na prestížnom Berlinale.

Film režiséra Ivana Ostrochovského (1972) sa predstavil už na vyše tridsiatich festivaloch na piatich svetadieloch. Na konto si pripísal niekoľko ocenení z Luxemburska, Belgicka, Maďarska a ďalších krajín. Cenu získal už aj na Slovensku. Na odovzdávaní cien Nadácie Tatra banky za umenie sa stal laureátom režisér filmu.

Príbeh sa odohráva v 80. rokoch 20. storočia a pokúša sa zmapovať dušu slovenského katolicizmu počas komunizmu. Situácia sa zdá byť bezvýchodisková, nádej na zmenu režimu z ríše snov. Tajná cirkev ešte len ukáže svoju silu, Charta 77 nedosiahla masovejší apel v Československu, na Slovensku takmer vôbec. Lenže je tu aj iný kontext: v Ríme bol za pápeža zvolený Ján Pavol II., v Poľsku povstala Solidarita a americký prezident sa volá Ronald Reagan a je presvedčený antikomunista. A najmä, na scénu postupne prichádza nová generácia.

Tu začína film Služobníci. Dvaja mladí kamaráti Michal (Samuel Polakovič) a Juraj (Samuel Skyva) prichádzajú do kňazského seminára, kde sa ich cesta pomaly rozchádza. Jeden seminarista reprezentuje poslušnosť za každú cenu. Správa sa podobne, ako všetci tí, ktorí žijú v obavách, že by režim mohol seminár zatvoriť, a tým prežívanie cirkvi ohroziť. To je jeden z dôvodov, prečo si niektorí z nich volia cestu poslušnosti voči štátu, prípadne až kolaborácie. Ako pripomenulo staršie číslo časopisu Duchový pastier, sme „ešte pred vydaním dokumentu Quidam episcopi, ktorým Rím zakázal angažovať sa kléru v prorežimných organizáciách“.

Je tu však aj druhý seminarista, ktorý chce byť tiež služobníkom, ale niekoho vyššieho, ako je štát. A podľa toho sa aj správa. Je na tú dobu odvážny, svoje povolanie vidí inak, riskuje, čo sa nemusí stretnúť s pochopením na najvyšších miestach. Jemu však práve takáto služba dáva zmysel. Napokon, dobre vie, že ak má cirkev prežiť, musí byť verná Kristovi, nie komunistickému štátu. Neprežije práve vtedy, ak toto poradie zamení.

Nejde len o obraz, ktorý nám má pripomenúť cirkev počas komunizmu, rovnaký problém pomenoval Václav Havel v eseji Moc bezmocných na postave zeleninára, podobne o tom hovorí aj režisér Služobníkov Ivan Ostrochovský:

„Veľká časť spoločnosti predstierala súhlas s režimom, aby sa tak stala pre režim neviditeľná, a tým aj nezraniteľná. Ak ste neboli členom neviditeľnej masy, riskovali ste konflikt s mocou, ktorá vyvolávala existenčný strach a paranoju, aby ovládla slobodnú vôľu ľudí,“ približuje pozadie 80. rokov režisér filmu.

Aby tento rozpor zdôraznili, rozhodli sa autori filmu pre čierno-bielu drámu. Cieľom je zasadiť dej do daného prostredia, keď sa svet zdal naozaj len čierno-biely. Spojenie hudby a obrazu vytvára v divákovi napätie počas celého filmu.

Film je pomerne krátky, dĺžka nepresiahne hodinu a pol, čo znamená, že nie je nasýtený zbytočnými scénami. Vznikol v koprodukcii viacerých krajín: Slovenska, Česka, Rumunska a Írska. Na scenári spolupracovali aj s medzinárodne uznávanou scenáristkou Rebeccou Lenkiewiczovou.

Inšpiráciu našli aj v knihe

Režisér spolu so scenáristom sa trochu pri vytvorení filmu inšpirovali aj knihou Zápas o svedomie od Jána Šimulčíka, ktorý sa venuje problematike prenasledovania veriacich v období komunizmu a téme tajnej cirkvi.

Kňazov, ktorí zažívali niečo podobné ako hrdinovia vo filme, je mnoho. Jedným z nich bol Daniel Bédi. „Bol vyhodený za hladovku v roku 1981 zo seminára. Pôsobil v tajnej cirkvi, distribuoval samizdaty, zakladal krúžky, kde sa slobodne stretali veriaci. Aj tajne študoval, ale nepodarilo sa mu doštudovať pred rokom 1989. Po roku 1989 sa do seminára vrátil a bol posledným vysväteným kňazom, ktorý bol súčasťou tejto hladovky. Vysväteným bol v roku 1999,“ spomína Ján Šimulčík.

Téma sa dotýka aj jedného zo súčasných biskupov, Mariána Chovanca z Banskej Bystrice. „Biskup Chovanec bol jeden z tých, ktorý, keď vyhodili 11 bohoslovcov, tak prišiel s ďalšou skupinou na rektorát. Chceli vyjednávať a žiadali, aby prijali späť vyhodených bohoslovcov, inak odídu aj oni.“ Piati zo štrnástich bohoslovcov, medzi nimi aj Chovanec, napísali list, s ktorým šli za svojimi biskupmi. „Chovanec patril vtedy do Nitry a jeho biskup ho od toho odhováral, keďže tam bolo veľmi málo kňazov,“ hovorí Šimulčík. Nakoniec Chovanca vyhodili aj tak, keďže list bol poslaný na Ministerstvo kultúry a rektor sa rozhodol jednať razantne. Chovanec sa do seminára nakoniec vrátil, ale až po roku 1989, podobne ako kňaz Daniel Bédi.

Ján Šimulčík rozpráva aj o absurdite tej doby. Veci, ktoré sa vtedy diali na bežnom poriadku, sú dnes pre mnohých nemysliteľné. „V roku 1974, dvaja bohoslovci v noci prepisovali knihu s názvom Kto je Kristus. Po večierke ich prichytil predstavený, ktorý to oznámil vyššie. A len na základe toho boli vylúčení zo seminára.“

Základná téma filmu však zostáva aktuálna aj dnes. Podôb môže viacero, v komunistickej Číne, ako nedávno na festivale Košické Hanusove dni pripomenul emeritný kardinál Joseph Zen z Hongkongu, je tento zápas medzi kňazmi vernými Kristovi a vernými režimu ešte ostrejší, ako tomu bolo v roku 1980 u nás, prepis tohto rozhovoru sme priniesli aj na Štandarde.

V slobodných pomeroch na Západe sa objavujú iné pokušenia. Niekde to ešte môžu byť výhody „za poslušnosť“ voči politike štátu, ktorú dokážu oceniť médiá a spoločenská či ešte aj politická elita, inde môže ísť o napätie, ktoré vzniká medzi poslušnosťou biblickému učeniu a očakávaniam doby, kde všade možno vyjsť v ústrety tomu druhému, aj za cenu prižmúrenia oka pri tom prvom. Kňazi sa týchto tlakov zrejme nezbavia nikdy.

Film Služobníci nám pripomína dôležitú vec, že dejiny hľadia na tieto dilemy inak ako ich súčasníci. Pochopiť (či ospravedlniť) dnes konanie seminaristu poslušného komunistickému režimu je ťažšie, ako pochopiť seminaristu, ktorý bol služobníkom Boha. Keby nedošlo k protestnej hladovke, nebolo by ani témy pre film. Poučenie je jasné a ide z neho povzbudenie a optimizmus.

Hoci fungujú naše kiná v obmedzenom režime, film sa oplatí vidieť a hľadať cestu do kinosály. Tvorcovia určite veria, že po relatívne solídnej návštevnosti filmu Fatima v tejto obmedzenej sezóne, si svojich divákov nájdu aj Služobníci.