O deti vo veku, keď ešte nemohli pomáhať na poli či v domácnosti, sa v roľníckej rodine starali matky a starí rodičia. Najmä staré mamy, keďže sa pre svoj vek už nemohli zapájať do náročnejších prác, trávili viac času s vnúčatami, zaoberali sa nimi popri drobných domácich prácach, spievali im, rozprávali im rozprávky, modlili sa s nimi a riešili ich detské problémy. Nepriamo a nenápadne, ale zato tým účinnejšie utvárali ich osobnosť. Čo im vštepovali? Nuž, na prvom mieste úctu k tradičným hodnotám dedinského spoločenstva. Rozvíjali ich duchovný život, citlivo korigovali ich správanie a zároveň ich priúčali zručnostiam, ktoré už čoskoro budú potrebovať v každodennom živote.

Účinným nástrojom tohto výchovného pôsobenia bola ľudová slovesnosť. Rozprávky, rečňovanky, príslovia a porekadlá pútavo a zábavne, tak ako to bolo deťom blízke, odovzdávali dorastajúcej generácii životnú skúsenosť a ľudovú múdrosť. Deti mali rady najmä rozprávky o zvieratkách, ktoré vystupovali a konali ako ľudia, s príjemnými zimomriavkami sledovali príbehy s černokňažníkmi, vžívali sa do osudov princezien unášaných šarkanmi a držali palce udatným mládencom, čo svojím palošom pozrážali šarkanie hlavy tak ľahučko, ako pastierici husí ráňali palicou lopúchy na pažiti. Jasne rozlíšené dobro a zlo spolu s vierou v konečné víťazstvo dobra, príklady prekonávania prekážok, ale aj schopnosť pozrieť sa na životné trampoty z tej veselšej stránky, to všetko boli výchovné podnety, ktoré rozprávky sprostredkovali deťom tou najprirodzenejšou cestou. Niekedy sa pri rozprávaní týchto príbehov uplatnil aj interaktívny prístup – rozprávač sa usiloval zapojiť detských poslucháčov do deja, čo účinok rozprávania umocnilo.

Pavol Dobšinský zachytil takéto rozprávanie na príklade príbehu o koze rohatej a ježovi. Rozprávač, či už to bol starý otec, ujo alebo niekto iný z rodiny, najskôr rozpovedal rozprávku:

Bola koza rohatá,

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.