Kde bolo, tam bolo: O deti sa starali najmä starí rodičia

O deti vo veku, keď ešte nemohli pomáhať na poli či v domácnosti, sa v roľníckej rodine starali matky a starí rodičia. Najmä staré mamy, keďže sa pre svoj vek už nemohli zapájať do náročnejších prác, trávili viac času s vnúčatami, zaoberali sa nimi popri drobných domácich prácach, spievali im, rozprávali im rozprávky, modlili sa s nimi a riešili ich detské problémy. Nepriamo a nenápadne, ale zato tým účinnejšie utvárali ich osobnosť. Čo im vštepovali? Nuž, na prvom mieste úctu k tradičným hodnotám dedinského spoločenstva. Rozvíjali ich duchovný život, citlivo korigovali ich správanie a zároveň ich priúčali zručnostiam, ktoré už čoskoro budú potrebovať v každodennom živote.

Účinným nástrojom tohto výchovného pôsobenia bola ľudová slovesnosť. Rozprávky, rečňovanky, príslovia a porekadlá pútavo a zábavne, tak ako to bolo deťom blízke, odovzdávali dorastajúcej generácii životnú skúsenosť a ľudovú múdrosť. Deti mali rady najmä rozprávky o zvieratkách, ktoré vystupovali a konali ako ľudia, s príjemnými zimomriavkami sledovali príbehy s černokňažníkmi, vžívali sa do osudov princezien unášaných šarkanmi a držali palce udatným mládencom, čo svojím palošom pozrážali šarkanie hlavy tak ľahučko, ako pastierici husí ráňali palicou lopúchy na pažiti. Jasne rozlíšené dobro a zlo spolu s vierou v konečné víťazstvo dobra, príklady prekonávania prekážok, ale aj schopnosť pozrieť sa na životné trampoty z tej veselšej stránky, to všetko boli výchovné podnety, ktoré rozprávky sprostredkovali deťom tou najprirodzenejšou cestou. Niekedy sa pri rozprávaní týchto príbehov uplatnil aj interaktívny prístup – rozprávač sa usiloval zapojiť detských poslucháčov do deja, čo účinok rozprávania umocnilo.

Pavol Dobšinský zachytil takéto rozprávanie na príklade príbehu o koze rohatej a ježovi. Rozprávač, či už to bol starý otec, ujo alebo niekto iný z rodiny, najskôr rozpovedal rozprávku:

Bola koza rohatá,

do pol boka odratá;

utekala horami

a kryla sa dierami.

Skryla sa do líščej diery.

Tu prišla líška domov a chcela si ísť do diery. Tu ti jej už cudzí zver v brlohu. A dvíha sa hore, dupoce nohami a volá:

„Ja som koza rohatá,

do pol boka odratá;

cupy-lupy nohami,

prebijem ťa rohami.“

Škola hrou na dedinský spôsob

Svet, v ktorom deti na dedine vyrastali, neoddeliteľne súvisel s prácou každého druhu, s jej deľbou podľa pohlavia a sezónnosťou. Nečudo, že sa práce rozličného druhu premietali do obsahu detských hier, a naopak – detské hry s motívmi rozličných prác boli prirodzenou prípravou na život. Pri niektorých hrách deti priamo „inscenovali“ určitú činnosť, pri iných odriekali riekanky alebo spievali piesne v sprievode pohybov – zvyčajne rytmických a najčastejšie napodobňujúcich niektorú prácu. Inokedy mohla takáto riekanka poslúžiť ako vyčítanka pred inou hrou.

Napríklad hra sprevádzaná riekankou „Tlčiem, tlčiem mak, aby bolo tak, na halušky, na zákusky, aby rástol chlapec hustý…“ nadväzovala na drvenie maku v mažiari, keď sa ešte nepoužívali mlynčeky. Deti pri nej udierali jednou pästičkou o druhú. Pri riekanke Osievame múčku sa mohli dve dievčatá chytiť za ruky a pohybovať nimi, ako keby osievali cez sito: 

Osievame múčku

Osievame múčku, 
v slamenom klobúčku, 
keď naosievame,

mlynárovi dáme. 
A čo zvýši, to Mariši, 
čo ostane, to Zuzane.

Iné riekanky, detské piesne  a hry odzrkadľovali prácu dedinských remeselníkov:

Kuje kováč podkovičku

Kuje kováč podkovičku
koníkovi na nožičku.
Hotová je ešte dnes,
ty ma, koník, dobre nes.
Podkovičiek plná noša,
obuje ich koník Grošák.

Kuje kováč podkovičku
koníkovi na nožičku.
Kuje prvú, druhú,
zatancuj mi v kruhu.
Kuje jednu, druhú kuje,
koník štyri potrebuje.

Kováč

Jeden kováč koňa kuje,
koľko klincov potrebuje?
Jeden, dva a tri,
povedz mi to ty!

Pec nám spadla

Pec nám spadla, 
pec nám spadla, 
ktože nám ju postaví. 
Starý peciar nie je doma 
a mladý to nespraví.

Zavoláme kominára
ten má veľké kladivo
buchne trikrát do komína 
a už je to hotovo.

Medzi obľúbené detské hry na Pohroní patrila napríklad hra na Apolienu. Dievčence kolísali drevenú či látkovú bábiku a tak ako to odpozorovali od svojich matiek, jej spievali:

Hajikaj, belikaj,                              Haju, haju hajušky,

ku psote privykaj,                          na obed sú halušky,

psota je veliká,                               haj, haj, hajaja,

nemáme chlebíka.                          naberiem si do kraja

Spiže mi, spiže mi                          Usniže mi, usni,

do bieleho rána                               pôjdeš ráno s husmi

a potom vstaň zdravá,                    tahore, tadolu,

duša milovaná.                                za zelenú horu.

Malé deti sa ukladali na spánok do kolísky, ale veľmi často sa pri uspávaní detí využívali závesné kolísky (hintačky, hinty, hojdy), upevnené na povalové hrady, zvyčajne na dosah ruky od lôžka alebo priamo nad posteľou, aby ich matka mohla aj v noci pokolísať dieťa, ak sa zobudilo. Konštrukcia takejto hinty bola jednoduchá – otec zhlobil z latiek obdĺžnikový rám, na ktorý sa priviazalo plátno. Keď si poľné práce vyžiadali aj matkine ruky, vzala dieťa so sebou a plátennú hojdu zavesila napríklad medzi stromčeky. Spomeňme si na Sládkovičov verš z Detvana: „Mať zrodila v poli syna, trávovú plachtu porozvíjala, z buka na buk ju pripína…“

Dobšinský poznal aj iný druh prenosnej kolísky: „Do poľa nosia sebou kolísku, – to sú tri koly u vrchu tak spojené, že dajú rozložiť sa v trojhrannú pyramídu, na jej širšie ramená uviažu plachtu a v tejto dieťa hajajú, hojdajú a uspávajú; tretie rameno alebo tretí kôl koná službu upevnenia tejto poľnej kolísky do zeme.“

Obsahovo zamerané na rozličné práce bolo množstvo hier. Najmä pri pasení husí na pažiti či kráv, alebo kôz na pasienkoch si deti vypĺňali voľný čas medzi strážením a zaháňaním zvierat hrami.

Ďalšia príležitosť zahrať si hru sa naskytla predvečerom na priedomí a podobne. Takéto hry sa často krútili okolo prác v domácnosti či kuchyni. Mnohé hry, riekanky a piesne odzrkadľovali každodenný aj sviatočný život dedinského spoločenstva.

Rodiny, ktoré nemali vlastnú studňu, museli vodu prinášať z potoka alebo zo studničky. Nosenie vody často prináležalo odrastenejším deťom. Neraz museli pri tom prejsť kus cesty a mohlo sa im všeličo prihodiť, napríklad mohli rozbiť džbán, ako to dievča z piesne:

Išlo dievča po vodu cez zemiansku záhradu.

Prišiel pán, rozbil džbán, aha, hm, rozbil džbán.

„Neplač dievča, neplač ty, škoda sa ti zaplatí:

za ten džbán toliar dám, aha, hm, toliar dám.”

Dievča toliar nechcelo, len za džbánom želelo:     

„Keď si pán, zaplať džbán, aha, hm, zaplať džbán.”

„Neplač, dievča, neplač ty, škoda sa ti zaplatí:

za ten džbán hintov dám, aha, hm, hintov dám.”

Dievča hintov nechcelo, len za džbánom želelo:    

„Keď si pán, zaplať džbán, aha, hm, zaplať džbán.”

„Neplač, dievča, neplač ty, škoda sa ti zaplatí:

za ten džbán kaštieľ dám, aha, hm, kaštieľ dám.”

Väčšina repertoáru hier dedinských detí, bez ohľadu na ich tému, mala spevný sprievod a ich pohybová stránka vo väčšej či menšej miere rozvíjala pohyblivosť, pozornosť a obratnosť detí. Je pravda, že pohybmi, ktoré hru sprevádzali, sa podľa regiónov mohli veľmi líšiť, ale napriek tomu zrejme netreba nikomu osobitne vysvetľovať, ako sa hrávali hry typu Kolo, kolo mlynské, Zlatá brána, Slepá baba.

O slepú babu

Slepá baba, kde si bola?             U kováča.

Čos’ dostala?                               Kus koláča.

Kdes’ ho dala?                            Na kraj stola.

Kto ti ho vzal?                             Pani sova.

Kde letela?                                  Do hájička.

Kde si sadla?                               Na vajíčka.

Ukáž zuby!                                  Nemám huby.

Zasmej sa mi!                             Nechce sa mi.

Hrávali sa, pravdaže, aj hry, pri ktorých sa nespievalo a nároky na pohotovosť a obratnosť pri nich bývali vyššie. Taká bola napríklad hra Na tretieho. Hrávali sa ju najmä chlapci. Pri hrách bolo často treba určiť poradie, napríklad kto začne istú činnosť. Vtedy deti používali vyčítanky.

Dú, dú pod vodu,

pod zelenú jahodu,

čierna krava jalová zo starého kolena.

Koleno bolí, stodola horí.

Vlk stojí pod dubom, zhovára sa s holubom:

moja holubička, znes mi dve vajíčka.

Od pimplika do pimplika,

dika, dika apatika – von!

Jedenko, dvanko

trinko, štyrinko,

penko, lako, sekman, dekman, babka, blisk!

Ededen, bededen,

čínom, bínom,

karabínom,

babo blisk!

Ene, bene,

cici, né,

ábri, fábri, dominé,

im brot, fír ty not,

aja vaja

dika menty von

Kdesi na lavičke pod orechom, kde dievčatká strávili horúce popoludnie, bolo možné počuť rečňovanky:

Vrana letí,

nemá detí,

a my máme,

nepredáme.

Straka rapoce

v Čiernom potoce,

syn sa jej žení

na Dolnej zemi.

Aké má šaty?

Dlhé po päty,

sukničku zlatú,

hlavu kochlatú.

Koho si berie?

Sýkorku Dorku.

Kde ju povezú?

Do Ružomberku.

Rečňovanka o pánbožkovej kravičke (podobne aj o slimákovi) prišla na rad, keď deti našli tieto drobné živočíchy chrobáčika:

Pánbožkova kravička,

kde je tvoja mamička?

Za horami, za dolami,

vínko varí s korienkami.

Zaletela k Dunaju,

tam si dvorí po háju,

zaletela k Dúbrave, tam si hovie po tráve.

Slimák, slimák,

vystrč rožky

na parôžky, ak nevystrčíš von,

spálime ti dom.

Svieť, svieť, svieť,

svätojánska muška,

vo sklenici, vo sklenici,

abys mi neušla!.

O zachovanie týchto a ďalších vyčítaniek a rečňovaniek sa osobitne zaslúžil náš popredný etnograf profesor Andrej Melicherčík (1917 – 1966).

Len drevo, hlina, lyko, slama a textil

V máločom sa pomery v detskom svete za posledných zhruba sto rokov zmenili natoľko ako v oblasti hračiek. Možno smelo povedať, že na začiatku minulého storočia sa dedinské deti hrali s takými hračkami ako ich predchodcovia z 19. storočia. Boli to typické ľudové hračky vyrábané z prístupných materiálov, ako je drevo, hlina, slama, lyko a, pravdaže, textílie, ale aj z cesta a napríklad z tvrdého syra. Z takýchto materiálov sa dali hračky vyrobiť priamo doma, ba často si ich vedeli vyrobiť deti samy. Napokon ako hračka sa s troškou vynachádzavosti dalo využiť všeličo.

Malý nezbedník Miško z Humoristických rozprávok Jána Čajaka našiel kamarátov pri potoku, ako si rezali … halúzky z vŕby, ony ich mali onedlho nosiť namiesto paríp. I pridružil sa k nim. O chvíľku zabudol už na krivdu i zármutok, lebo ho hra na husárov celého zaujala. Virgal veselo, sediac na vŕbovom tátošíku, a často sa obzeral nazad, či sa hodný kúdol prachu dvíha za ním po ceste, lebo to bol najlepší jazdec, za ktorým sa najväčšmi prášilo. Keď sa už do vôle nabehali, vyšli na záhumnie na pažiť, tam zosadli z „koní“, odzubadlili ich, kantár z vŕbovej kôry sňali z nich a začali „koníčky“ pásť. Pritom, ako sa na pastierov patrí, políhali si dolu bruchom na trávu a len kedy-tedy pozreli na nehybné chvojky, či im „kone“ nepoutekali. Pravdaže, predávali sa aj remeselne vyrobené hračky, najmä pod šiatrami a na výročných jarmokoch a púťach. Drevené, vysústružené koníky, bábiky, hlinené zvieratká a píšťalky – napokon mnohé takéto pôvabné drobnosti dodnes možno kúpiť na festivaloch a folklórnych slávnostiach, pravdaže už len ako nostalgickú spomienku. Pôvodne však plnili dôležitú výchovnú úlohu ako nástroj hry a prostriedok na rozvíjanie tvorivej predstavivosti. So zmenami spôsobu života na slovenskom vidieku ich postupne vytláčali priemyselne vyrábané hračky, dovtedy charakteristické pre meštianske prostredie. V tejto skupine hračiek sa pomerne skoro odlíšili hračky podnecujúce fantáziu, najmä technickú, od skôr dekoratívnych predmetov. Je zrejmé, že detskej hravosti vyhovovali skôr tie prvé, a tak dnešní šesťdesiatnici či sedemdesiatnici nikdy nezabudnú na kovové stavebnice Merkúr, ich rovesníčky na izbičky pre bábiky s miniatúrnym nábytkom a „naozajstnými“ riadikmi. Éra „barbín“ a plastikových pretekárskych motoriek však nedala na seba dlho čakať.

---