Ako sme žili: Krstom získalo dieťa ďalších rodičov, oni sami kmotrovcov

Príchod nového človeka sa definitívne zavŕšil krstom, keď sa znovuzrodil ako Božie dieťa. Krstiny boli spojené s oslavou, do rodiny príbuzných pribudli kmotrovci.  

Veľmi dôležitou úlohou bol výber krstných rodičov. Krstný, krstná (kmotor, kmotra, kum, kuma) nemuseli byť z pokrvenstva, ale zväzok kmotrovstva bol veľmi silný – ľudia sa ním stávali blízkymi príbuznými. Kmotrovstvo sa uplatňovalo od 3. storočia ako akási forma ručenia za dospelých, ktorí prijatím krstu chceli vstúpiť do kresťanského spoločenstva. V západnom kresťanstve sa takéto duchovné príbuzenstvo presadilo až v 8. storočí a pomerne skoro sa stalo rovnocenným s pokrvným príbuzenstvom.

Krstní rodičia sa vopred starostlivo vyberali, keďže práve oni preberali záruky za kresťanskú výchovu krstných synov a dcér. Manželstvo medzi takto duchovne spriaznenými sa dokonca pokladalo za oveľa ťažšie previnenie než sobáš medzi pokrvne príbuznými. Kmotrovci napokon patrili medzi najbližšiu rodinu, platili pre nich rovnaké normy ako pre pokrvné príbuzenstvo. Príslušníci rodiny sa k nim správali úctivo a preukazovali si s nimi navzájom rozličné pocty. Kmotor a kmotra boli dôležití pri obradoch životného cyklu, napríklad svadbách či pohreboch.

Od druhej polovice 20. storočia prevažuje u nás výber kmotrovcov z okruhu súrodencov rodičov. Dodnes v katolíckych rodinách platí, že krstným rodičom nemôže byť nekatolík, človek civilne rozvedený a niekto, kto žije „pohoršlivým životom“, napríklad žije s niekým nezosobášený, ako druh a družka. Krstný rodič musí mať najmenej 16 rokov a byť po birmovke. Niekedy sa za krstných volali cudzí ľudia so zámerom, aby sa okruh príbuzenstva takto rozšíril, pri krstoch detí slobodných matiek však kmotra a kmotru vyberali len spomedzi najbližších príbuzných.

„Zváčkou“ za krstných bývala často pôrodná baba (babicuľa). Do domu nastávajúcich kmotrov mohla priniesť obradný krstný koláč radostník a fľašu pálenky. V okolí Trenčína názov radostník znamenal celé toto pozývanie za kmotrov, inde zasa takýto obradný koláč upiekla už vybratá krstná mať.

Po krste: priniesli sme vám kresťana

Krstom má dieťa prejsť z nekresťanského sveta do kresťanského, z profánneho do náboženského. Pri krste sa človek, ako sa píše v Katechizme katolíckej cirkvi, znovuzrodí ako Božie dieťa, začlení do cirkevného spoločenstva a dostáva účasť na jeho poslaní. Svätená voda pri krste zmýva dedičný hriech.

Tento vstup do kresťanského sveta sa začína prinesením dieťaťa do chrámu, pokračuje prednášaním modlitieb exorcizmu, zrieknutia sa zlého ducha, čítaním z Písma, vyliatím malého množstva svätenej vody na hlavu dieťaťa s krstnou formulkou „Ja ťa krstím v mene Otca, Syna i Ducha Svätého“. Nasleduje pomazanie posväteným olejom – krizmou. Na pokrstené dieťa potom položia bielu krstnú košieľku. Býva to dar od krstných rodičov a odkladá sa na pamiatku. Mohla byť slávnostne vyzdobená výšivkami a zvyčajne na nej bolo vyšité aj meno a dátum krstu.

V starších časoch v deň krstu krstná matka dieťa obliekla, vložila mu do vankúša groš, strúčik cesnaku a trocha soli vo vrecúšku. Pred dvere domu sa položilo náradie. Keď niesli na krst chlapca, položili na prah reťaz alebo cep či sekeru, aby bol zdravý a silný, keď dievča, kúdeľ alebo aj knižku, často kalendár, aby z neho vyrástla múdra a schopná gazdiná. Ak sa dieťa narodilo v rodine kováča a ten chcel mať zo syna tiež kováča, dal na prah dverí železnú podkovu a klince, aby ich kmotra s dieťaťom v náručí prekročila.

Z okolia Bošáce pochádza zvyk vložiť dieťaťu nesenému na krst do vankúšika v papieriku šafranový kvet, ktorý ho má v budúcnosti chrániť pred zrádnikom (epilepsiou). Voda, do ktorej ten šafran namočia, pomôže pri horúčke pri rezaní zúbkov.

Pri návrate z krstu baba a kmotra vravievali: „Odniesli sme pohana, priniesli sme kresťana.“ Tým akoby oficiálne oznámili, že je nemluvniatko už pokrstené. Napriek sviatostnému zmyslu krstu sa v mnohých oblastiach zachovávalo aj tradičné opatrenie proti tomu, aby niekto pokrstené dieťa neuriekol –  podali matke pokrstené dieťa nie dverami, ale oknom, prípadne mesiac, dva tajili pravé meno dieťaťa.

Šestonedelie sa končilo v kostole

Matka sa podľa rozšírenej zásady nesmela zúčastňovať na krste dieťaťa, musela sa zdržiavať doma v „kúte“ za plachtou kútnicou až do vádzky (vácky), lebo bola, ako sa hovorievalo, „v moci zlých síl“.

Vádzka znamenala uvedenie matky do kostola kňazom po šiestich týždňoch od pôrodu. Z toho pochádza výraz šestonedieľka, šestinedieľka. Rodička išla na vádzku, aby sa očistila. Keď odchádzala do kostola, bolo zvykom položiť pred prah dverí žeravé uhlíky, pohár vody alebo vajíčko od bielej sliepky. Tento ochranný symbol musela prekročiť. Niekde, napríklad na východnom Slovensku v obciach Stakčín a Harichovce, sa tieto symbolické predmety kládli pred prah kostola. V chráme sa potom uskutočnil modlitbový rituál a kňazské požehnanie.

Po návrate domov si matka mala na chvíľku sadnúť na vedro s vodou, aby vraj mala veľa mlieka, a zároveň sa tým očistila. Očistnú funkciu splnila voda. Po vádzke kmotra posypala babici ruky zrnom, aby aj ďalej pomáhala deťom na svet.

Aktom vádzky sa končila izolácia rodičky a mohla vychádzať z domu von za prácou.

Krstiny boli spojené s hostinou

Ďalším potvrdzujúcim aktom prijatia dieťaťa do rodiny a širšej spoločnosti bola domáca oslava, krstiny (krstná hostina, narodove, ponudi, kútna, plachtová, v západoslovenskej jazykovej oblasti krščenjé). V chápaní slovenského roľníckeho obyvateľstva sa mali vyznačovať hojnosťou a veselosťou, aby práve taký bol celý život dieťaťa. Aj toto potvrdzuje, že krstiny v starších časoch nadväzovali na dávne oslavy plodnosti a všetkého, čo s ňou súviselo.

Krstiny zvládala rodina takmer vždy s využitím pomoci babice, kmotry a ďalších príbuzných. Jedálny lístok bol vcelku ustálený – podávala sa slepačia polievka s gágoríkmi, prípadne kuracia, hovädzia a rascová (zapražaná) –  špeciálne pre rodičku. Verilo sa, že zápražková rascová polievka podporuje tvorbu mlieka. Polievky boli silné a husté. Jedávalo sa aj pečené mäso podľa možností jednotlivých rodín – mohlo byť kuracie, bravčové či hovädzie. Nesmela však chýbať obilná kaša, na východnom Slovensku pripravená na sladko, teda osladená medom.

Koláč na krstiny sa niekde nazýval radostník, inde priliehavejšie bolestník, čo vyjadrovalo istú odmenu rodičke za utrpenie prežité pri pôrode. Najmä na západnom Slovensku vrátane Záhoria sa v minulosti na krstinách podávalo pečivo vyprážané v masti – šišky, boží milosti, fánky. Všetko, čo sa položilo na tanier, bolo treba zjesť, ak malo byť dieťa silné a zdravé. V niektorých rodinách domáci trvali na tom, že každý hosť musí jesť zo všetkých ponúkaných jedál, aby sa dieťaťu nijaké jedlo neprotivilo.

Krstní rodičia aj príbuzní prinášali aj naturálie – mohli to byť strukoviny, maslo, syr, kohút či sliepka. V okolí Trenčína bývalo zvykom priniesť na krst kôš plný koláčov, takzvané kmoterské, krščenové, opačkové. Často to bola calta, koláče plnené lekvárom, tvarohom a makom.

Vrchnosť v Uhorsku sa v 18. storočí pokúšala obmedziť rámec krstín v poddanských domácnostiach. Platil zákaz podávať na poddanských krstinách viac ako dva druhy jedál a pozývať dva páry hostí –  to boli len kmotrovci a rodičia nevesty. Kmotra mala novorodenca obdarovať iba jedným či dvoma grošmi. Tieto obmedzenia sa, ako to už býva, nedodržiavali, a krstiny bývali veľkou rodinnou udalosťou. Je pravda, že mnohí poddaní sa preto zadlžovali.

Veselo na krstinách

Dar krstných rodičov krstňaťu sa nazýval krstný dar, niekde križmo, a od polovice 20. storočia prevládali ako krstné dary dievčatkám zlaté náušnice, chlapcom zlatá retiazka. Mohli to však byť aj peniaze. Na niektorých miestach krstní rodičia prispievali určitou finančnou čiastkou aj na krstiny.

Ani krstiny sa nezaobišli bez piesní, napríklad:

Jano, Jano, milý Jano!
Donesú ti chlapca ráno.
Keď donesú, budem mati,
vychová ho moja mati.

A keď pôjdem dolinami,
vychovám ho malinami;
a keď pôjdem šírym svetom,
vychovám ho bielym kvetom.

Jakže ja mám domov iti,
doma kážu vodu piti:
a môj kmotor víno dáva,
od toho ja budem zdravá.

Od konca 19. storočia bývalo vo viacerých obciach zvykom, napríklad v Dolných Chlebanoch, Prašiciach aj Veľkých Bedzanoch, že na krstiny sa pozývali aj susedia, známi a kmotrovci starších detí, ktoré už boli v rodine. Nezriedka sa zúčastnil aj pán farár. Pozvaní hostia zväčša darovali požívatiny, často sliepku na polievku pre rodičku, „aby mala dosť mlieka“, múku a med na koláče (prípadne priniesli už napečené radostníky). Hostia pri odchode z krstín dostávali výslužku.

V Národných spievankách Jána Kollára sa nám zachovali typické piesne súvisiace s krstinami:

Dajže, kmotre, dajže vína,
požehnal ti Pán Boh syna,
dajže ešte za žajdlovku,
požehná ti Pán Boh diovku.

Na krstinách sa netrpelo smädom. Svedčí štvorveršie:

Keď ja prídem z krstín domov,
nelajže mi do sto hromov!
Aniže mi zle nepovedz,
ani bridko na mne nehledz.

A napokon sa pri kmotrovstve mohlo pritrafiť aj to, o čom sa spieva v ďalšom štvorverší:

Bolas mi frajerka, teraz si mi kmotra,
darujže mi, daruj, na košieľku plátna!
Veru ti darujem, aj ti ju ušijem,
za frajerskú lásku pekne ti ďakujem.