Milan Krajniak súhlasne reaguje na zverejnený článok Juraja Orolína. A navyše pridáva svoj vlastný záver: Národné sebavedomie musíme najskôr prebrať z bezvedomia.

Keď som si prečítal článok Juraja Orolína o národnom sebavedomí, niečo sa vo mne po rokoch pohlo. Hovoril mi totiž z duše, sám by som niektoré veci lepšie nesformuloval. Ako napríklad jeho trefný povzdych nad tým, že zatiaľ čo vo vedomí Maďarov, Čechov a Poliakov sa po strednej Európe v ranom stredoveku preháňali na koňoch Maďari, Česi alebo Poliaci, na Slovensku presviedčame samých seba, že my ako Slováci sme tu ešte vtedy neboli, že tí naši predkovia, to boli predsa Slovania... Nuž boli, rovnakí Slovania ako tí starí Česi alebo Poliaci. Ale oni problém s kontinuitou vlastných dejín nemajú, zatiaľ čo my áno. Prečo je to vlastne tak?

Ide o to, aké príbehy o sebe rozprávame. Tieto príbehy sa vrývajú do nášho osobného aj národného podvedomia a potom ovplyvňujú naše myslenie aj konanie. Poliaci rozprávajú o tom, ako v roku 1683 v bitke pri Viedni zachránili pred Turkami celú Európu. Alebo ako v roku 1939 bojovali proti Nemcom bez ohľadu na nebezpečenstvo, aj na koňoch so šabľami proti tankom.

Maďari rozprávajú svojim deťom príbehy o dobytí domoviny, o bitkách a povstaniach proti Turkom alebo Habsburgovcom. Vštepujú do seba samých vnímanie vlastného národa ako subjektu dejín, ako hýbateľa Karpatskej kotliny, ako nositeľa kultúry a civilizácie.

Česi sú vo vnímaní vlastných dejín rozpoltení. Po Bielu horu v roku 1620 sa vnímajú ako sebavedomý historický národ s vlastným kráľovstvom, symbolizovaným napríklad cisárom Karolom IV. V neskorších dejinách sa však sebabičujú fikciou o habsburskom žalári národov, v ktorom trpeli 400 rokov.

Nie sme nesvojprávni peciváli

A my Slováci? My sme si pred pár generáciami vymysleli rovno tisíc rokov trvajúci maďarský útlak, pod ktorým sme trpeli učupení v horských dedinkách čakajúc na lepšie časy, pasúc pri tom ovce a popíjajúc žinčicu. Takto nejako to sformuloval komunista Vladimír Mináč vo svojej koncepcii Slovákov ako plebejského národa, ktorý mal podobne ako robotnícka trieda zhodiť okovy feudálov a buržujov.

Tento príbeh z nás robí nesvojprávnych peciválov, ktorých jediným prejavom životaschopnosti bolo plodenie potomkov za dlhých zimných večerov. Naši predkovia v chalúpkach boli údajne nevzdelaní, aj ich deti nemali inú životnú perspektívu, ako pásť ovce, a takto bez záujmu ostatných sme sa nejako „prestravovali“ v dejinách.

(viac…)

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.