Rozhovor s Jakubom Eberlem, ktorý sa ako vedúci Centra európskej politiky na Ústave medzinárodných vzťahov v Prahe venuje skúmaniu sociálnych dôsledkov dezinformácií.

Konzervatívne témy, ako je euroskepticizmus, témy proti globalizácii, protimigračný naratív či kritika feminizmu, LGBTI, gender a transgender agendy, si radi osedlávajú práve dezinfoweby, no často sa k nim hlásia kvôli čomusi inému než sú poctivé konzervatívne postoje. „V týchto témach je najvyhrotenejší rozpor medzi mestskou intelektuálnou elitou a zvyškom populácie,“ zdôvodňuje výskumník Jakub Eberle.

Aj v Česku sú podľa neho tendencie vymazávať konzervatívne postoje bez toho, aby sa s nimi diskutovalo. „V Česku sa takto nakladá ľuďom na pravej strane ODS, ako je Alexander Vondra. Odmietame, že by takýto názor vôbec mohol byť vyslovený,“ vraví.

Vy sa ako akademik profesionálne venujete skúmaniu dezinformácií ako sociálneho fenoménu. V čom spočíva vaša práca, ako sa skúma tento pojem akademicky?

Nevenujeme sa dezinformáciám v tom zmysle, ako sme zvyknutí z médií, teda neskúmame, kto ich šíri a ako dezinfoweby vyzerajú. My sa zameriavame na to, akým spôsobom sa téma dezinformácií stala spoločensky dôležitou. Ako je možné, že po roku 2014 tento fenomén získal taký vplyv na sociálny život, prečo ich považujeme za problém, akým spôsobom sa používajú v politickej debate, prípadne komu takáto agenda slúži politicky.

Citujete výskumy, z ktorých vyplýva, že ľudí na dezinfoweby nevedie ich pomýlená myseľ, ale zakotvia na nich skôr preto, že tam nájdu presne to, čo hľadajú – je to pre nich forma sociálnej kritiky. Keďže dnes sú dezinfoweby podstatne rozšírenejším fenoménom ako v minulosti, odráža sa tu teda veľká nedôvera v establishment?

Určite áno. Ľudia, ktorí sa šíreniu dezinformácií venujú, sú často skrytí a nemajú ochotu sa rozprávať s výskumníkmi. Nejde tu ale len o dezinfoweby, pretože dezinformácie sa často šíria prostredníctvom sociálnych sietí. Skôr vám takúto správu prepošle niekto známy. Z prieskumu agentúry Stem vychádza, že ľudia, ktorí šíria dezinformácie, teda nie ich „výrobcovia“, ale tí bežní ľudia, ktorí ich šíria ďalej, neveria dokonca ani dezinfowebom, majú všeobecnú nedôveru vo všetky médiá a inštitúcie. No z informačnej ponuky si vyberajú to, čo zapadne do ich svetonázoru.

Takáto forma sociálnej kritiky sa dnes šíri ľahšie?

Sú rozšírené aj preto, že im to umožnilo moderné mediálne prostredie. Verejná debata sa s dostupným internetom demokratizovala. Šíriť informácie už nie je zložité, dokáže to každý, nepotrebujete k tomu ani kapitál. Keď sa v 90. rokoch produkovali okrajové veci, bolo potrebných veľa peňazí. U nás vtedy existoval krajne pravicový politik Miroslav Sládek a jeho strana Republikáni. Mali časopis Republika, ktorého obsah bol veľmi podobný tomu, čo dnes produkujú dezinfoweby, ale vtedy ste na zrod takéhoto časopisu potrebovali veľa peňazí. Dnes je to jednoduchšie.

A čo sa týka straty dôvery v inštitúcie?

Áno, to platí jednoznačne. Bol by som ale opatrný pri slove establishment, lebo tento pojem je hodne rozštiepený a nejednoznačný. Ale dôvera v médiá, tak tá prudko klesla nielen u nás, ale napríklad aj v USA. To platí pre všetky formy – televízie, noviny i rozhlas. Najnižší bod dôvery v médiá sa zaznamenal okolo rokov 2015 a 2016, čo sa prekrýva s veľkým nástupom dezinformačných webov, čiže takáto súvislosť tu určite je.    

Hlavné médiá sa dnes snažia vychovávať a vyzývajú ľudí, aby neverili dezinformáciám. Ak je to ale práve nedôvera v ne, ktorá spustila nárast dezinfowebov, nesnažíme sa riešiť problém ako barón Prášil, vytiahnuť sa z kaluže ťahaním za vlastné pačesy?

Je dôležité rozlišovať, ako sa tento zápas proti dezinformáciám robí. Je tu ohromná škála. Niektoré formy boja proti dezinformáciám sa od samotných dezinformácií príliš nelíšia, hovoria jednoduché odkazy, nálepkujú a delegitimizujú druhú stranu. Niečo iné ale je, keď sa snažíme identifikovať, kto sú tí ľudia, ktorí šíria lži, a pochopiť, prečo ich šíria, aké sú ich záujmy, ako sa k tomu dostali, a postupne mapujeme tento ekosystém. Hľadáme motivácie, ktoré sú rôzne. Je to pre nich biznis alebo tomu skrátka veria, alebo jednoducho spolupracujú s Ruskom. Takáto debata však nemá zmysel, ak beží v čiernobielej rovine: buď sú dezinformácie totálny problém, alebo nie sú žiaden problém. Vtedy boj proti nim môže byť rovnako kontraproduktívny, keďže prehlbuje polarizáciu, ktorú naopak, oni spätne využívajú, čím bojovník proti dezinformáciám vlastne prispieva k šíreniu ich cyklu. Ale riešením nie je ani to, že sa o nich vôbec nebudeme baviť.

(viac…)

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.