Súdny systém sa nemôže zmeniť na zásluhový. Stačilo by poctivé fungovanie toho súčasného

Poznámka k článku profesora Vasila Lipitského, ktorý si myslí, že univerzálna rovnosť ľudí pred zákonom by mala mať zdôvodnené výnimky.  

V prvom rade sa snažím pochopiť postoj autora, ktorý odvolávajúc sa na kresťanské učenie v článku Štandardu predostiera, že „otázka trestu je akoby vyňatá z rámca ľudských kompetencií a dokonca aj z pozemského života“. Teda ľudia by nemali súdiť iných s cieľom vymeriavať za previnenia tresty, lebo to nesie znaky pomsty.

S týmto súhlasím, ale len v jednom bode. V prípade trestu smrti. Ak uznáme, že život neudeľujeme novorodencovi my, ale vyššia moc, potom nemáme právo človeku ho ani brať. Nech by spravil previnený aj tú najväčšiu ohavnosť.   

Nesúhlasím však s tým, že by sme nemali trestať. Napokon, autor si to sám uvedomuje, keď hovorí, že pri súdení, teda procese, ktorý vedie k vymeraniu trestu, by sa malo prihliadať na predchádzajúce zásluhy človeka pre spoločnosť. Z tohto pohľadu vyznieva jeho apel brať biblické vety doslova iba ako podporný argument na jeho ďalšie závery.

Nebudem siahodlho opisovať viac či menej úspešný prístup, v zmysle ktorého sa má odsúdený popri prežitom utrpení z trestu vo forme obmedzenia slobody zmeniť vo väzení k lepšiemu. Najdôležitejšie je, že túto možnosť dostáva. Najvypuklejšie je to pri trestoch, ktoré nahradili trest smrti – šanca prehodnotiť svoj doterajší život väzňovi stále ostáva.

Autor si myslí, že „univerzálna rovnosť ľudí pred zákonom musí mať zdôvodnené výnimky“ a viedlo by to k humanizovaniu spoločnosti. Ako príklad uvádza bývalého španielskeho kráľa Juana Carlosa, v ktorého prípade by sa malo pri posudzovaní jeho prešľapov prihliadať na dovtedajšie zásluhy pre spoločnosť.

Opäť, nebudem zdôvodňovať, že pred súdnou mocou by sme si mali byť všetci rovní. To nie je ani výdobytok Veľkej francúzskej revolúcie z konca 18. storočia, ani atribút moderného konceptu ľudských práv. Ak sa opierame o naše židovsko-kresťanské korene, nájdeme to už tam.

Ale predsa, pokúsim sa pochopiť motiváciu autora a vžiť sa do ideálnej situácie, že sudca by vyhodnocoval nielen zlyhania obvineného človeka, ale aj jeho dobré skutky. Áno, možno by to bolo ozaj komplexné hodnotenie, možno by sme motivovali budúcich previnilcov, aby si už v predstihu vykupovali svoje budúce ľudské zlyhanie činmi prospešnými pre spoločnosť. Žilo by sa nám lepšie.     

Lenže to je nereálne. Takéto posudzovanie stojí vždy na ľuďoch a tí nie sú dokonalí. Alebo sú verní či poslušní nejakej ideológii. Za minulého režimu bolo úplne bežné, že komunistov súdila najskôr komunistická strana. Ak sa jej člen previnil, často dostal iba stranícky trest, napríklad prišiel o nejaké výhody. Ak sa previnil nestraník, dostal sa pred súd, ktorý mu vymeral trest.

Nemusím ísť hlbšie do totalitného režimu, ktorý zdanlivo nezávislé súdy zneužíval, stačí, ak ostaneme v súčasnosti, keď nám ústavne nevládne žiadna ideológia. Medzi nami sú aj takí sudcovia, ktorí sa spreneverili svojmu poslaniu, dokonca sa sami dostali do väzby.

Poistkou proti zneužívaniu súdnej moci sú pravidlá, ktoré platia pre každého rovnako. Aj pre sudcov. Dodržiavanie takýchto pravidiel, nech je akokoľvek kostrbaté, má na spoločnosť samočistiaci účinok. Ak sa však vnorím do spôsobu uvažovania autora a uznám, že žiadna schéma nie je dokonalá, teda ani tá, ktorú máme, potom si rovnako s ním povzdychnem, či sa súdne rozhodnutia neraz nezvrhávajú iba na tabuľkové ukladanie trestov.     

Napriek spomenutým nedokonalostiam sa nazdávam, že súčasný systém by mal platiť ďalej. Ak sa dá vylepšiť, nech sa páči. Veď napokon o to sa podľa vlastných proklamácií a reforiem usiluje aj súčasná vláda. Nečakajme však zázraky. Ak má systém fungovať, ľudia ho musia v prvom rade rešpektovať. Tam nás tlačí topánka.