Zmyslom krízy je vraj prichádzať na veci, na ktoré neprišli účtovníci pri kontrole dokladov. V prípade covidovej krízy sa ukázalo, že náš apetít na život na dlh je viac-menej neobmedzený. Bude však neobmedzená i naša schopnosť požičiavať si? Čerstvo vydaná správa Inštitútu pre medzinárodné financie, organizácie združujúcej niekoľko sto svetových bánk, poukazuje na znepokojivé trendy.

Už pred covidom bolo bežnou praxou, že si vyspelé štáty "nafutrovávali" svoje rozpočty ďalšími a ďalšími emisiami dlhopisov, pretože z vybraných daní sa jednoducho nedalo pokryť všetky požadované výdaje. Túto prax obvykle sprevádzali mantry o tom, aké efektívne môže byť investovanie do budúcnosti a ako sa také investície mnohonásobne vrátia. Tieto mantry boli trochu v rozpore s tým, že najviac po dlhovom financovaní siahali štáty ako Španielsko, Francúzsko a Taliansko, hoci ich rast pred covidom bol v najlepšom prípade priemerný. Čísla po covide sú ale ešte oveľa väčšie. Takmer každý štát sa v rámci snahy utlmiť dosah protipandemických opatrení ďalej zadlžil. A pritom sú hodnoty úrokov extrémne nízko, čo by sa štandardne vykladalo tak, že sa investori neboja nijakých budúcich problémov.

To je zaujímavá situácia, podobne nelogická, ako keď pred veľkou krízou v roku 2008 ceny balíkov hypoték po nejakej chvíli vôbec neodrážali skutočnosť, že pribúda ľudí, ktorí nie sú schopní svoje domy splácať. Ako to, že záväzky krajín ako Taliansko sú také lacné, keď ekonomická kondícia týchto krajín nie je práve skvelá? Desaťročný taliansky dlhopis vynáša len 0,55 percenta, čo sú veľmi malé peniaze. Taliansky dlh rastie tempom 3 500 eur za sekundu a nikto z toho nie je nervózny? Ako to, že si Grécko aktuálne požičiava lacnejšie ako USA? Kto z týchto dvoch pred desiatimi rokmi skoro skrachoval?

(viac…)

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.