Ako Američania odvracali zrak, keď afganskí spojenci znásilňovali chlapcov

Ako Mulla Omar zachránil chlapca pred znásilnením

Keď na internete hľadám všetky dostupné informácie o zakladateľovi Talibanu Mullovi Omarovi, vždy narazím na jeden príbeh. Mulla Mohammad Omar, dnes už dávno mŕtvy, založil Taliban v roku 1994. Taliban mal vtedy iba niekoľko desiatok bojovníkov. Afganistan bol vtedy krajinou miestnych vojenských vodcov. Dvaja z nich sa dostali do konfliktu pre chlapca, ktorého chceli obaja znásilniť. Zasiahol Mulla Omar a jeho bojovníci chlapca oslobodili a zachránili.

Tak sa Mulla Omar stal v očiach mnohých Afgancov ochrancom slabých a ľudia sa začali naňho obracať. O pár mesiacov Taliban dobyl Kandahár. A potom Afganistan.

Počuli ste o bacha bazi?

Počuli ste už o bacha bazi? Na Slovensku sa za dvadsať rokov vojny v Afganistane o tom nepísalo, ale svetové médiá sa tomu venovali. To, s čím sa fanatický moslim Mohammad Omar dostal do konfliktu, nebol nejaký náhodný incident. Snaha dvoch súperiacich vojenských vodcov bola prejavom v Afganistane hlboko zakorenenej tragickej pakultúry, ktorej meno je bacha bazi. Znamená to hra s chlapcami.

V Afganistane muži vo významnejšom spoločenskom postavení, kmeňoví lídri, mudžahedíni, vojenskí vodcovia paramilitaristických vojenských družín, bohatí ľudia, vysokí funkcionári štátnych bezpečnostných zložiek, armády či polície využívajú mladých chlapcov v predpubertálnom a pubertálnom veku na sexuálne radovánky. Viditeľnou, poloverejnou časťou zábavy je tanec týchto chlapcov, oblečených v ženských šatách, namaľovaných ako ženy, ktorých sledujú prítomní muži. Neviditeľnou časťou zábavy je potom sám sex s chlapcami. Muži, ktorí na to majú, si chlapcov kupujú, niekedy unášajú. Toto je fenomén bacha bazi. „Ženy sú na deti, chlapci na rozkoš,“ hovorí sa v Afganistane.

Rozšírenie sexu s chlapcami v afganskej spoločnosti sa vysvetľuje rôzne. Sú dostupnejší ako ženy, pre bohatých mužov zase mať svojho chlapca znamená preukázať vyšší spoločenský status.

Taliban šiel proti kultúre bacha bazi

Keďže bacha bazi je homosexuálnym správaním, je v rozpore s islamom. Veď z ľudskej povahy vyplýva, že hoci v spoločnosti prevláda nejaké náboženské presvedčenie, ľudia často konajú v rozpore s príkazmi tohto náboženstva. V kresťanstve sa tento rozpor nazýva hriechom.

Pre Mullu Omara bolo bacha bazi neprípustné. Rozhodol sa s ním tvrdo vyrovnať a po víťazstve Talibanu v roku 1996 zaň Taliban uplatnil trest smrti. Neznamenalo to síce zánik týchto praktík, ale ustúpili do skrytosti.

Po páde Talibanu na prelome rokov 2001 a 2002 sa kultúra bacha bazi v Afganistane opäť rozšírila. Zhodnú sa na tom aj západné médiá.

Prečo vtáci lietajú nad Kandahárom iba jedným krídlom

Už krátko po porážke Talibanu štátmi NATO novinár Tim Reid písal o návrate bacha bazi 12. januára 2002 v reportáži z Kandaháru pre londýnske The Times. Článok sa začína takto: „Vláda Talibanu sa v južnej pevnosti Mullu Omara skončila a nie sú to len televízory, šarkany a holiace strojčeky, ktoré sa začínajú objavovať. Viditeľní sú aj muži s ich ashna, čiže milencami, mladými chlapcami, ktorých pripravili na sex.“

Kandahár bol desaťročia centrom kultúry bacha bazi. Domáci zvyknú vtipkovať, že nad Kandahárom lietajú vtáci iba jedným krídlom, lebo druhým si zakrývajú zadok. Ale mladým chlapcom nie je do vtipkovania. Sú obeťami násilnej kultúry.

Reid spomína v reportáži vyššie uvedenú historku, ako Mulla Omar zachránil chlapca pred sexuálnymi predátormi. V rokoch pred nastolením vlády Talibanu si bojovníci, mudžahedíni, získavali chlapcov aj násilím. Znásilňovanie chlapcov bojovníkmi označuje Reid za kľúčové pre nárast popularity Talibanu v 90. rokoch. Po víťazstve Taliban tvrdo dbal na dodržiavania zákazu bacha bazi.

Po porážke Talibanu Reid opisuje atmosféru v Kandaháre: „Protitalibanskí bojovníci majú opäť chlapcov v barakoch. Guvernér to síce zakázal, ale pokračuje to. Chlapci žijú s bojovníkmi úplne otvorene.“

Reidova reportáž sa končí slovami kandahárskeho kaviarnika: „Hovorí sa, že za Talibanu lietali vtáci oboma krídlami. Ale už nelietajú.“

Tancujúci chlapci Afganistanu

Reidov článok bude čoskoro už dvadsať rokov starý, ale podobných článkov sa za dve desaťročia vo významných médiách objavovalo veľa. Britsko-afganský režisér Najibullah Quraishi natočil v roku 2010 dokumentárny film Tancujúci chlapci z Afganistanu, v ktorom opísal praktiky bacha bazi. Okrem iného natočil prítomnosť predstaviteľov afganskej polície na predstavení tancujúcich chlapcov, pričom zároveň dostal pred kameru šéfa polície, ktorý mu svätosväte tvrdil, že keby sa polícia o bacha bazi dozvedela, zakročila by. Vo filme sú výpovede mudžahedínov, ktorí nemajú problém hovoriť o vlastnej účasti na bacha bazi. Aj výpovede chlapcov.

https://www.youtube.com/watch?v=B7eMUwkKiFY&t=2088s

Mudžahedíni sa vôbec neostýchajú za to, že sú sexuálnymi predátormi, a netaja ani pred kamerou svoje sexuálne vzrušenie, keď obliekajú svojho „chlapca“ na tanec. A pokojne hovoria pred kamerou, že áno, po predstavení s ním budú mať sex. Jeden prívetivejšie vyzerajúci veliteľ na otázku, či manželky nenamietajú, keď si manželia vydržiavajú chlapcov, odpovedá: „V Afganistane nie je zvykom pýtať sa manželiek na ich názor. Ale ja som kultúrny muž. Ak by som si chcel zaobstarať chlapca, určite by som sa s ňou poradil.“

Vo filme pochopíme rozsah problému. Kamera sníma viaceré predstavenia tancujúcich chlapcov, sú tam prítomné desiatky mužov, točia si tanec na mobily, je to formálne ilegálna, zároveň takmer verejná vec. 

Je to drsný film, dostupný na YouTube. Keď som si čítal komentáre divákov, jeden z nich, starý iba tri dni, bol tento: „No, udalosti posledných dní budú dobré aspoň na to, že toto bude opäť zakázané.“

Takto vyzerá víťazstvo

V roku 2013 Ben Anderson natočil dokumentárny film „Takto vyzerá víťazstvo“. Materiál filmu bol točený v období po roku 2007, hovorí o korupcii na všetkých úrovniach nového afganského systému vlády, okrem iného aj o sexuálnom násilí na chlapcoch.

Americký major Bill Steuben bol poradcom afganských policajných síl. Na afganskej policajnej základni hovorí pred kamerou o tom, aké je ťažké spolupracovať s policajným veliteľom, o ktorom vie, že unáša a znásilňuje chlapcov, prepadáva a lúpi. Kamera urobí záber na onoho veliteľa, ktorý je v tej chvíli tiež na nádvorí, ale nevie, že je o ňom reč. „Čo s tým mám robiť, ako s tým mám narábať?“ hovorí nešťastne Steuben. Správy nahor o tom podáva, ale nič sa nedeje.

Skutočnú zrážku civilizácií vidíme na stretnutí, na ktorom je prítomný filmový štáb, Steuben a oblastný šéf polície Khattab Khan. Steuben s ním chce riešiť problém. Policajti si na policajnej stanici vydržiavajú chlapcov. Troch chlapcov tam policajti zavraždili. „Keď nebudú mať policajti sex s chlapcami, tak s kým budú mať sex? So svojimi starými mamami?“ pýta sa Khattab Khan. Hovorí to oveľa drsnejšími slovami, ktoré tu nemienim uvádzať. Hovorí, že zakázal policajtom mať chlapcov na základni, ale márne. Že keby ich vrátil rodičom, chlapci by sa sami vrátili k policajtom. Cítime, že klame, lebo jeden z chlapcov bol postrelený, keď sa pokúšal o útek zo stanice.

Poďme na stanicu, osloboďme chlapcov a previnilcov zavrime, nalieha Steuben na Khattaba Khana. Ten napokon súhlasí, podajú si ruky. Akcia má byť na druhý deň, ale o niekoľko hodín je odvolaná. Nevieme prečo.

Z filmu plynú tri zásadné charakteristiky afganskej vojny. Nemožnosť porozumenia medzi dvomi kultúrami, keďže dohodnuté neplatí. Zlé správy, ktoré v rámci vojsk NATO putovali smerom nahor, sa na tejto ceste prifarbovali na ružovo. A reprezentanti novej afganskej vlády nastolenej po páde Talibanu v očiach obyčajných Afgancov vyzerali nezriedka rovnako ako Taliban, niekedy horšie.

Film hovorí, že na dolných úrovniach americkej armády sa vojna javila tak, že v nej nemožno zvíťaziť. To bolo už pred desiatimi rokmi.       

Nie sme tu pre morálku

Zrejme najväčší ohlas mala reportáž v New York Times 20. septembra 2015 o príbehoch amerických vojakov, ktorí prichádzali so sexuálnym násilím v Afganistane do priameho kontaktu.

Desiatnik Lance Buckley telefonoval svojmu otcovi do Ameriky a vo svojom poslednom telefonáte mu vravel, že v noci, keď leží na posteli na policajnej základni na juhu Afganistanu, počuje, ako afganskí policajti znásilňujú chlapcov. „Počujeme to jačanie, ale nemôžeme s tým nič urobiť,“ povedal otcovi. Buckley senior mu poradil, aby sa obrátil na nadriadených, na čo mu syn povedal, že to urobil, ale povedali mu, že si to nemá všímať, lebo to je vraj ich kultúra.

Osud Lancea Buckleyho bol tragický. Na policajnej základni mal afganský veliteľ Sarwar Jan celý sprievod chlapcov. Jeden z nich, 17-ročný, zastrelil troch amerických mariňákov, medzi nimi i Buckleyho. Buckley senior sa domnieval, že to súviselo so zneužívaním chlapcov, keďže vraždiaci chlapec mohol mať Američanom za zlé, že toto všetko dovolia, netušiac, že Američanom sa z toho obracal žalúdok.

V reportáži sa k otázkam New York Times vyjadril plukovník Brian Tribus: „Vo všeobecnosti platí, že obvinenia zo sexuálneho zneužívania detí afganskou armádou alebo policajným personálom sú záležitosťou vnútroštátneho afganského trestného práva.“ Podľa neho neexistovala požiadavka, aby tieto veci Američania oznamovali. Výnimkou by boli prípady, ak by znásilňovanie bolo využívané ako prostriedok vedenia vojny.

Niektorí zrak neodvrátili

Reportáž sa venuje aj tým americkým vojakom, ktorí odporúčania zhora neposlúchli a svoj zrak neodvrátili. To bol prípad kapitána Dana Quinna a seržanta Charlesa Martlanda. Slúžili v jednotke Zelených baretov v severnej provincii Kunduz. Quinn narazil na prípady násilia na maloletých deťoch. Jeden miestny veliteľ prepadol 14-ročné dievča na poli a znásilnil ho. Quinn to oznámil nadriadenému veliteľovi polície. Násilník šiel do väzenia iba na jeden deň a dievča potom bolo donútené vydať sa za neho. Ďalší veliteľ zdefraudoval peniaze na výplaty podriadených a míňal ich na tancujúcich chlapcov. Iný zase vykonal vraždu zo cti, zabil svoju 12-ročnú dcéru, lebo pobozkala chlapca.

Quinn hovorí, že miestni vidiečania boli rozhorčení zo správania orgánov, ktoré mali krytie Američanov. Hovorili Quinnovi, že Američania dosadili k moci ľudí, ktorí robia horšie veci ako Taliban.

Pre Quinna bolo vrcholom, keď v roku 2011 stretol afganskú zranenú ženu a jej krívajúceho syna, ktorého jeden z policajných veliteľov držal na základni pripútaného k posteli za účelom sexu. Dosiahla jeho prepustenie, ale zbili ju. Bála sa, že sa to môže opakovať. Quinn spolu so seržantom Martlandom navštívili dotyčného veliteľa, ktorý sa volal Abdul Rahman. Quinn mu vytkol jeho správanie. Abdul Rahman priznal, že je to pravda, ale bagatelizoval to. Quinn trval na tom, že takto sa nemôže správať Afganec, ktorý chce spolupracovať s Američanmi. Keď ho Abdul Rahman vysmial, Quinn s Martlandom ho jednoducho zbili. Nespôsobili mu vážne zranenia.

Kapitána Quinna zbavili velenia a odvelili ho z Afganistanu. V čase zverejnenia reportáže už nebol v armáde. Martland napísal armádnemu veleniu list, v ktorom uviedol, že spolu s Quinnom cítili, že už nie je možné sa len prizerať a tolerovať miestnej polícii páchať zločiny. Ich správanie považujem za prejav americkej cti. Abdul Rahman dva roky po bitke padol v boji s Talibanom.

Nebolo tajomstvom, že v uplynulých rokoch CIA získavala starnúcich afganských predákov na spoluprácu aj tým, že im darúvala viagru. Novinár Lee Smith v Tablet pred pár dňami správne upozornil, že táto viagra neslúžila len verným manželom pri styku s manželkami, ale aj znásilňovačom chlapcov.

Málo sme poznali afganskú vojnu

Dlhoročný fenomén sexuálneho zneužívania chlapcov v afganskej spoločnosti si zaslúži pozornosť i preto, lebo na ňom vidíme, ako málo sme o Afganistane vedeli. Keď sledujeme výstupy z médií, Afganistan sa ukazuje ako rozdelený na západniarov, ktorí chcú parlamentnú demokraciu či práva žien, a primitívnych islamistov. Lenže ako vidíme, situácia je oveľa komplexnejšia. Do jednoduchého čiernobieleho delenia nezapadá obraz zranenej matky, ktorá bojuje za oslobodenie znásilňovaného syna z rúk akože prozápadných násilníkov.

Taliban chcel s týmto fenoménom skoncovať a naozaj ho efektívne potlačil. To, samozrejme, nerobí z Talibanu nejakých ušľachtilých Robinov Hoodov. Sú to hrdlorezi. Sexuálneho násilia sa dopúšťa i Taliban. A vôbec, deliaca čiara medzi dvoma afganskými tábormi je iluzórna i preto, lebo tá čiara je veľmi pohyblivá. Afganci bojujú stále a mnohí menia strany. Otáznym je aj podriadenie celého Talibanu nejakému jednotnému veleniu.

Vo vojne sa toleruje všeličo. Winston Churchill vedel, že jeho spojenec Stalin je zločinec mimoriadneho formátu. Ale Británii šlo vo vojne s Hitlerom o život.

Ale o čo šlo v Afganistane? Fenomén zneužívania chlapcov je dôležitý aj preto, lebo na ňom vidno, aká nereálna a sebaklamná bola snaha o nation building, teda o postavenie nového Afganistanu. Taliban si za krytie Al-Káidy a Usámu bin Ládina potrestanie naozaj zaslúžil. Ale ak by bolo šlo len o potrestanie Talibanu za krytie teroristov, tak táto úloha bola splnená rozprášením Talibanu už na začiatku roku 2002. Ale ak šlo o vybudovanie nového štátu na západný spôsob, tak ten štát by mal byť právnym štátom. A tolerovať zločiny príslušníkov afganskej moci znamenalo práve to, že na afganský právny štát a nation building americká armáda rezignovala. Zrejme preto, lebo vedela, že sa to jednoducho nedá.

Čakať na vyslovenie pravdy dvadsať rokov je však priveľa.