Na dne je klzké blato, voda nesiaha vysoko, takmer všade by sa dalo dočiahnuť a postaviť. Cez tieto úzke kanály, ktoré kľučkujú medzi drevenými chatkami a cez rákosie si razia cestu smerom k otvorenému jazeru, by sa dalo plávať hodiny.

Keď som pred týždňom sedela na pieskovom brehu najväčšieho švédskeho jazera Mälaren a po hodine o čosi netrpezlivejšie vyzerala spoza rákosia manžela, ktorý sa snáď rozhodol ho celé oboplávať, uvedomila som si, ako úzko je naša rodina spätá s vodou. V tajchoch a severských jazerách sa ochladzujeme uprostred leta, k južným moriam mierime na jeseň a neskorú jar, aby sme si predĺžili letnú sezónu. Napokon, pri jednom jazere bývame.

Plávať som začala, až keď som stretla svojho manžela. Kým sme boli ešte len známi, skočila som za ním do studeného májového rybníka na Záhorí, aby sme spolu preplávali okolo Ficovej chaty. Nikto iný sa v tom močarisku vraj týždne nekúpal.

Zasnúbená som za Martinom vliezla do Atlantiku plného veľkých bielych medúz na najzápadnejšom cípe Francúzska. Vo vetre prichádzajúcej búrky sme pozdĺž pláže na Azúrovom pobreží zápasili s vysokými vlnami. A to aj napriek nepríjemnému pocitu, ktorý cítim zakaždým, keď nedovidím na dno či pocítim dotyk vodných rastlín jemne sa omotávajúcich okolo nôh. Až teraz, keď máme dve deti a ja chronický nedostatok spánku, do vody nechodím. Každá voda mi pripadá studená. Odvaha je preč. No možno som len ja tak vychladla.

(viac…)

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.