Nejde o vyčleňovanie Slovákov. Naopak, zdôraznime náš podiel v rámci spoločnej uhorskej histórie

Vytrhnúť slovenské národné dejiny zo širšieho kontextu nemožno. Takmer žiadny národ na svete sa nevyvíjal v izolácii a Slováci nie sú výnimka. Čo by sme však mali robiť v prípade slovenských dejín je to, že si budeme sami vykladať naše historické skúsenosti a dbať na pripomínanie úsilia našich predkov.  

V polovici augusta som napísal polemiku o výklade našich dejín. Hlavným bodom bola takpovediac výzva, aby sme prestali prijímať rôzne skreslené náhľady na našu národnú históriu – je jedno, či je to maďarská, slovensko-romantická či československá.

Za úspech považujem, že článok rozprúdil aspoň malú diskusiu. A to nielen v komentároch, ale aj priamo na stránke Štandardu. Reakciu mi venoval profesor Vasil Lipitsky, ktorý pravidelne prispieva do nášho média. Rozhodol som sa preto v diskusii pokračovať a reagovať na jeho slová.

Pán profesor poukazuje na príklad dnešných Egypťanov, ktorí všeobecne prijímajú celé dejiny Egypta za svoje. Napriek tomu, že sú v prevažnej väčšine moslimovia, prípadne kresťania, a že ide hlavne o Arabov, ktorí na toto územie prišli v siedmom storočí. A teda, nesnažia sa z celkových egyptských dejín vykrojiť iba ten svoj kúsok – napríklad len obdobie po príchode Arabov či po rozmachu islamu.

Dejiny od praveku

S takýmto prístupom, prirodzene, súhlasím a netvrdím opak. Možno sa časť myšlienky stratila v priebehu písania textu, avšak mojou snahou nebolo argumentovať v prospech zahodenia nejakého kusu slovenskej (či širšej uhorskej) histórie. Koniec koncov, ako v prípade súčasných Egypťanov, aj dejiny Slovenska existujú tisíce rokov pred príchodom našich predkov na toto územie.

Druhý argument spočíval hlavne v poukázaní na to, že moderné koncepcie národov (tak ako ich chápeme my dnes) vznikli hlavne až v 18. storočí a neskôr. Dovolím si však protirečiť predstave, že predtým ľudia nemali aspoň určitú formu vzťahu aj k svojmu etniku.

Je pravdou, že rozhodovala (aspoň u nás) hlavne stavovská príslušnosť. V stredoveku a ranom novoveku boli napríklad členmi uhorského národa (Natio Hungarica) len šľachtici, respektíve členovia Uhorského snemu.

Stredoveké národy

Národnostný pôvod jednotlivcov bol skutočne vcelku irelevantný a rôznorodý. Veľmožmi boli Maďari, Slováci, Nemci, Taliani, Poliaci, Chorváti či Rumuni. K zmene došlo práve až v posledných storočiach, keď sa koncept národa zmenil z politického na etnický.

Napriek tomu sa nedá povedať, že by predstava o národoch a príslušnosti k nim medzi vtedajšími ľuďmi neexistovala. Je ľudskou prirodzenosťou bratať sa s podobnými osobami – národne, výzorovo či jazykovo.

Tieto skutočnosti sa u nás historicky ukazujú minimálne už od 14. storočia, počas národnostných treníc medzi Slovákmi a Nemcami v Žiline. Istá vedomosť národnej identity musela byť prítomná, ako by sa inak slovenskí mešťania sťažovali kráľovi na Nemcov?

Národnostné trenice

Zo stavovského pohľadu boli na rovnakej úrovni ako tamojší Nemci. Tí si však uzurpovali moc nad rámec pôvodných dohôd, pričom nechceli pripúšťať Slovákov do vedenia mesta. Sebauvedomenie nemeckého živlu, i toho slovenského (či maďarského a iných) napokon badať aj počas ďalších národnostných sporov, ktoré sa diali v mnohých mestách nasledujúce storočia.

„Keďže richtár a rada ustanovili tento poctivý ševcovský cech ako nemecký, nech je v ňom miesto len pre nemeckých majstrov a cechmajstrov. Do cechu preto nemožno prijať alebo odporúčať na prijatie takého jednotlivca, čo je Slovák, a to na večné časy. Tak isto sa nesmie nijaký Slovák ani Maďar u tunajších majstrov remeslo učiť,“ píše sa v štatúte kremnických ševcov z roku 1508. Podobné pravidlá nachádzame na území Slovenska už v polovici 15. storočia.

Táto karta sa, samozrejme, neskôr obracala, a tak sa napríklad v roku 1590 mohlo na rokovaniach trenčianskeho súkenníckeho cechu rozprávať len po slovensky, nie po maďarsky („po uhersky„).

V tomto ohľade môžem spomenúť i slová palatína Juraja VII. Turza (1567 – 1616), ktorý vo viacerých listoch píše o „našom národne slovenskom“ (nostra natio Slavica). Tomáš Velnar zasa v textoch z roku 1587 chváli školu v Prievidzi na „našom Slovensku“. Príkladov je omnoho viac.

Nemôžeme preto úplne hovoriť, že by vtedajší ľudia necítili národnostnú príslušnosť. Aj keď nebola nutne taká, ako ju chápeme my dnes. To, čo píše vo svojom texte profesor Lipitsky, preto platí, aj keď nie tak univerzálne.

Naše Slovensko

Avšak, aby som sa vrátil k podstate, mojou snahou bolo vyzdvihnúť a upozorniť na slovenský živel v dejinách (hlavne v rámci Uhorska). Spomínané príklady národného sebauvedomenia (aj keby len napríklad jazykového) zasa ilustrujú, že nejde o aplikovanie moderných prístupov na minulosť, kde nemajú miesto.

To by malo byť podľa mňa hlavnou snahou našich historikov i školských inštitúcií. Nejde mi však o nejaké vytrhávanie histórie či ignorovanie zvyšku Uhorska, prípadne strednej Európy. Práve naopak, malo by sa dbať na učenie i príbuzných dejín.

Bohužiaľ, Slováci v dnešných časoch v dejinnom zápase bojujú s dvoma nevýhodami, pričom obe majú lingvistické znaky. Ide, prirodzene, o názvoslovie, čo sa týka Uhorska a Slovenska. Je známe, že pojem Uhorsko (oddelený od súčasného Maďarska) poznajú v praxi len Slováci, Moravania a Česi.

Dvojtvárnosť pojmov

Historicky mal náš názov Uhorsko (a všetky odvodené tvary) dva významy. Ten širší, politický, hovoril o celom kráľovstve a o všetkých jeho obyvateľoch (Uhri). Ten užší, etnický, už opisoval špecificky Maďarov a územie, ktoré väčšinovo obývali. Na vyriešenie tejto dvojtvárnosti vznikli koncom 18. storočia v slovenčine tvary Maďar či Maďarsko.

Rovnako aj naše historické národné pomenovanie (Sloven/än/ěn, Sclavus, Slavus, Wend, Winden, Slovyenyn či Slowák) obsahuje celé stáročia viaceré významy. Širším sa mysleli Slovania všeobecne. Užší sa aplikoval na Slovákov, respektíve príslušníkov slovenského národa. Ale i na polabských Slovanov, na Slavóncov alebo Slovincov.

Pritom význam vyzerá byť stále ten istý – sme vlastne Slovania, u ktorých sa neuchytil iný kmeňový názov. Avšak historicky boli známe rozdiely medzi týmito národmi, tak ako bol známy rozdiel medzi širším a užším Uhorskom. A to je takpovediac náš problém v dnešnom globalizovanom svete. Cudzokrajné jazyky tieto rozdiely väčšinou nepoznajú.

Angličtina Uhorsko nepozná

Anglické pomenovanie Uhorska, ktoré je rovnaké ako názov dnešného Maďarska, dáva u zahraničných čitateľov celým dejinám značne jednotvárny, maďarský ráz, čo tlačí do úzadia ostatné národy kráľovstva. Nechcem spochybňovať značný podiel Maďarov, avšak nemali by sme ho ani preháňať.

Vzhľadom na fakt, že v Uhorsku bola až do 18. storočia úradným jazykom latinčina, nepovažujem za presné, keď sa v angličtine používajú skoro výhradne len maďarské varianty mien a názvov – aj pre osobnosti či udalosti zo Slovenska.

Z tohto pohľadu som zaujal postoj, že si dejiny musíme vykladať sami. Pretože ak to necháme na iných, prirodzene to nedopadne dobre – pre nás. Bráni tomu minimálne spomenutá jazyková bariéra, ale aj nezlúčiteľnosť niektorých historických názorov v rozličných národoch (napríklad na Trianon).

Ak si nevybudujeme povedomie o Slovensku a Slovákoch v rámci Uhorska, tak nám toho z celých dejín kráľovstva veľa neostane. A je jedno, či sa zmieňujeme o predstavách ľudí na Slovensku, v Anglicku, Maďarsku či vo Francúzsku.

Ako som spomenul v prvom texte, dejiny Slovákov v Uhorsku sú skutočne pestré a bohaté. Vzdať sa ich by bolo šialenstvo. Môžeme však zdôrazniť naše slovenské bez toho, aby sme ignorovali zásluhy iných národov. A tým smerom by sme sa mali uberať.