Svetoví fotografi z mojej knižnice: James Nachtwey, fotograf vojen v Afganistane

Dnes sa Matúš Zajac v svojom seriáli bude venovať fotografovi, ktorý ako azda nikto iný videl všetky vojny v Afganistane za posledné polstoročie.

Roger Fenton sa v roku 1855 rozhodol s ťažkou fototechnikou a s jednoduchým povozom, v ktorom mal aj svoje fotolaboratórium, nasnímať portréty vojakov Krymskej vojny. To bol začiatok vojnovej fotografie, ktorej sa od tých čias venovalo a doteraz venuje tisíce fotografov. Mnohí z nich riskujú svoje životy. Od tohto momentu sa vojnová fotografia stala osobitným žánrom. Počas vojnových konfliktov by sa mal každý autor pokúsiť zaznamenávať svojimi vedomosťami a objektivitou pravdivé informácie o dôsledkoch na bezbranných ľuďoch, ktoré neskôr uverejní v médiách, ale aj v knižných publikáciách a na výstavách.

Fotograf Mathew Brady už v rokoch 1861 až 1865 zaznamenal dôsledky smrti pri americkej občianskej vojne Sever proti Juhu. Tento autor posunul estetiku fotografie do pravdivého, až esteticky drsného prevedenia. Od tejto chvíle sa stala vojnová fotografia pre ľudí krutým vyobrazením doby.

Vojnám a konfliktom sa venovalo niekoľko osobností mapujúcich prvú, druhú svetovú vojnu, vojnu vo Vietname a ďalšie konflikty po celej planéte. Väčšina z fotografov rozpráva po návrate domov o pomoci a o snahe privodzovať fotografiou zmeny, no časom zistili, že to bol vždy len sen či ilúzia. Iste, niektorým sa podarilo fotografiou motivovať ku zbierkam alebo k diskusii, ale vždy po čase sa táto snaha vyparila ako voda z vriaceho čajníka.

Napríklad fotografie z Vietnamu mal Philip Jones Griffiths zakázané uverejniť knižne v USA pre jeho kritický pohľad aj na vojakov USA, a tak nakoniec knihu musel vydal na európskom trhu. Dodnes sa podarilo knihu predať už v niekoľkých nákladoch.

Dnes je, žiaľ, už toľko fotografov, že si čitateľ už ani neuvedomuje ich mená. Fotografie tých najlepších sa pre médiá stali, žiaľ, veľmi nákladnými a nahrádzajú ich amatérske fotografie, ktorých snaha uspieť niekedy končí smrťou pre ich nepripravenosť a nevedomosť o príslušnom priestore. Vojnová fotografia nesie okrem etiky ešte veľa ďalších špecifík, ktoré jednoducho zachránili život tým najskúsenejším. Ale našťastie sú medzi nami aj fotografi, ktorí realitu menia na umelecké diela. Jedným z nich je fenomenálny James Nachtwey.

• 

Rozhodol som sa vám preto predstaviť túto podľa môjho názoru hlavnú osobnosť vojnovej fotografie od druhej polovice dvadsiateho storočia až po dnes. James Nachtwey je charizmatický Američan s imidžom elegána v bielej košeli a s vždy upraveným účesom, rozpoznateľný od ostatných na veľkú vzdialenosť. Narodil sa 14. marca 1948 a neskôr vyštudoval históriu umenia a politické vedy. Predtým, ako sa rozhodol byť pútnikom s fotografickou technikou po miestach hrôzy, pracoval ako šofér kamiónu či predajca lodí. Rok 1976 sa stal pre neho štartovacou čiarou, keď začal spolupracovať s malým periodikom v Novom Mexiku v USA.

• 

Hneď od začiatku sa stala jeho tvorba tak rozpoznateľná od zbytku, ako dnes vieme na pohľad odlíšiť Caravaggiove veľkolepé diela. Nachtweyova estetika sa stala na dlhé roky dominantnou, podarilo sa mu posúvať drastické momenty do podoby umeleckého zobrazenia barokového významu, na ktoré sa chodí pozerať niekoľko miliónov ľudí do výstavných priestorov po celom svete.

Nachtwey žil v jednoduchom príbytku v New Yorku, každý rok sa vybral tam, kde to práve vrelo, s presvedčením, že jeho fotografie ešte môžu zarezonovať v spoločnosti. Viac ako 35 rokov tak strávil dokumentovaním podmienok v niektorých z najnebezpečnejších zón konfliktov na svete. Je to obeta či šialenosť? Asi oboje, pretože Nachtwey svoje pohodlie a prípadný rodinný život zamenil za úzkosť a psychické traumy po návrate domov. Pre American Battlefield Trust v roku 2020 povedal: „Je pre mňa veľmi ťažké stanoviť hierarchiu rôznych udalostí, ktoré som absolvoval. Ale jedna z nich bola tak hrozná, že aj keď som bol toho svedkom, presahuje moje schopnosti skutočne tomu porozumieť: genocída v Rwande, keď 800-tisíc až milión ľudí zabili v priebehu sto dní ich vlastní krajania, ich susedia pomocou poľnohospodárskych nástrojov. To, ako sa to mohlo stať, presahuje moju schopnosť pochopiť to.“

Začnem s knihou s názvom Civil Wars z edície magazínu Stern. Vybral som ju práve pre momentálnu situáciu v Afganistane, pretože značná časť fotografií z nej mapuje vojnu proti sovietskej okupácii v Afganistane, neskôr americkú vojnu v Afganistane, ako aj občiansku vojnu, keď sa fundamentalistické hnutie Taliban snažilo vnucovať po dobytí Kábulu prísne islamské právo s cieľom transformovať Afganistan na islamistický štát a, samozrejme, dôsledky obchodovania s drogami. Autor s týmto obrazovým svedectvom zachytáva ukrutnosť rôznych úmrtí a zranení zapríčinených drsnými popravami až po šialené fyzické, ako aj psychické dôsledky na bežnom obyvateľstve. Nachtwey svojou nebojácnosťou a výtvarným cítením mapuje každý detail. Zaznamenal pravdivý obraz o nemilosrdnosti a agresivite. 

Pre magazín Time v roku 2011 James Nachtwey povedal: „Som zvyknutý považovať Afganistan za celosvetový problém s drogami: je to predsa popredný výrobca ópiového maku, suroviny na heroín. Ale stratený, uprostred úsilia USA a NATO zastaviť vývoz drog a odstrániť tento lukratívny zdroj príjmov pre Taliban, je alarmujúci nárast závislosti v tejto krajine.“ Aj takýto je svet vnímania reality fotografom.

• 

• 

Inferno je cesta „peklom“, cez ktoré sa James Nachtwey brodí už celé desaťročia. Je to kniha kníh v rámci žánru vojnovej fotografie. V čiernej farbe pôsobí ako veľký náhrobný kameň presiaknutý všetkou tou krutosťou, ktorú budeme so slzami v očiach dlho vstrebávať. Táto publikácia sa nedá dopozerať na jedenkrát, čitateľ musí mať v sebe kúsok odvahy ju otvárať a pozerať na nové príbehy na nasledujúcich stránkach. Ako povedal sám autor pre Washington Post: „Ak môžem rozrušiť ľudí, ak im môžem pokaziť deň, potom som urobil svoju prácu.“

Kniha je rozdelená do Danteho deväť kruhov pekla. (Citáty Danteho Alighieriho knihu aj textovo otvárajú.) Ide naozaj o časti, ktoré boli nafotené v smrade neetických až brutálnych situácií. Obrazy zla sa začínajú v ústavoch pre chorých na AIDS v Rumunsku a postupne nasledujú masakry v Somálsku, Indii, Sudáne, Bosne, Rwande, Zaire, Čečensku a v Kosove.

• 

• 

• 

Myslím si, že každý jeden politik by mal dostať túto knihu k narodeninám, aby si uvedomil dôsledky toho, o čom rozpráva, ale sám by toho nikdy nebol svedkom. James Nachtwey sa snaží ukázať všetko to zlo, aby sme pochopili, prípadne sa snažili nejakým spôsobom pomáhať. Áno, pomoc prostredníctvom fotografie bola a bude krédom vojnových fotografov. Veľa z nich prišlo o život alebo skončilo na oddelení s názvom psychiatria. Len niektorým z nich sa podarilo zaujať vydavateľstvá a vydať tieto ukrutnosti do knižných publikácií. James Nachtwey má medzi nimi výsadné miesto. Ale platí tu iba – ak sa vďaka jeho fotkám stanú ľudia tolerantnejšími a ľudskejšími.