Taliban ako bojovník proti pedofílii a jej tolerancia Američanmi. Výber z komentárov

Pád Kábulu je historický moment so zatiaľ nedozernými dôsledkami. Je to tiež koniec jednej dejinnej kapitoly, ktorá sa začala písať pred dvadsiatimi rokmi, 11. septembra 2001. O vojne v Afganistane určite vzniknú hrubé knihy, bude sa o nej učiť na prestížnych univerzitách a slúžiť ako varovanie budúcim svetovým lídrom. Prvé analýzy, komentáre a náčrty výkladu vznikajú práve v týchto dňoch. Nasleduje výber toho najzaujímavejšieho, čo v poslednej dobe k téme vzniklo.

Hovorca Talibanu Zabíhulláh Mudžáhid (uprostred). Foto: TASR/AP Hovorca Talibanu Zabíhulláh Mudžáhid (uprostred). Foto: TASR/AP

Bari Weissová zhromaždila v článku „Prečo sme zlyhali: Americký odchod z Afganistanu“ (Why We Failed: The American Exit From Afghanistan) myšlienky niekoľkých popredných mysliteľov a politikov ohľadom americkej zahraničnej politiky. Podľa Thomasa Jocelyna, šéfa blogu Long War Journal, za neúspech môžu chyby amerických prezidentov. Počnúc Billom Clintonom, ktorý včas nezlikvidovali Usámu bin Ládina, a končiac Joeom Bidenom.

„Od roku 2018 je americká armáda zapojená do iluzórneho mierového procesu s Talibanom, pretože ministerstvo zahraničia opakovane vyhlasovalo, že neexistuje žiadne „vojenské riešenie“ konfliktu. To však bola vždy lož. Vo chvíli, keď Taliban preberá kontrolu nad Kábulom, sa Američania môžu sami presvedčiť, že džihádisti mali „vojenské riešenie“ celý čas na mysli,“ píše Jocelyn.

Bývalý kongresman Justin Amash, pôvodne republikán, ktorý ale odišiel zo strany kvôli Trumpovi, zase tvrdí, že „slobodu nemožno vynútiť násilím“. Politológ, komentátor pre Bloomberg a známy intervencionista Eli Lake kladie vinu za porážku na Trumpa a Bidena, keďže sa rozhodli stiahnuť. Postavenie USA podľa neho bolo udržateľné.

V podstate rovnaký názor zastáva generál H. R. McMaster, Trumpov exporadca pre národnú bezpečnosť. Novinár magazínu Tablet, ktorý v Afganistane slúžil ako vojak, Jacob Siegel, píše o všeobecnej korupcii. Za porážku podľa neho môže „pýcha, že môžeme vziať v roku 2001 spustošenú krajinu a urobiť z nej malé Nórsko“ a „lživosť amerických vojenských a civilných predstaviteľov, ktorí uvádzali americkú verejnosť do omylu zveličením skromných úspechov“.

Trumpova veľvyslankyňa v OSN Nikki Haleyová kladie vinu jednoznačne na rozhodnutie Bidena. Elliot Ackerman, spisovateľ a bývalý mariňák, tvrdí, že každý z amerických prezidentov urobil zásadnú chybu. George Bush sa nestiahol po tom, čo jednoznačne rozdrvil Taliban, Barack Obama oznámil zväčšenie amerického zapojenia, ale to bolo časovo obmedzené, Trump začal vyjednávať s Talibanom a Biden sa rozhodol stiahnuť.

John Schindler, bývalý bezpečnostný analytik a špión, vo svojom komentári „Čierny had požiera Bidenovo prezidentsvo“ (The Black Snake Devours the Biden Presidency) zhŕňa najrôznejšie vojenské, politické a spravodajské chyby, ktorých sa USA dopustili. Hlavným víťazom vojny je podľa neho ale Pakistan, presnejšie pakistanská rozviedka ISI. Tá považuje od deväťdesiatych rokov Taliban „za svojich chlapcov“. Nie je to síce vzťah úplne harmonický, ale hlavným cieľom Pakistanu je zabrániť „indickému obkľúčeniu“. V Afganistane sa tak usiluje o ustanovenie vlády, ktorá nie je Indii naklonená. To Taliban spĺňa.

Ak si má Západ zachrániť nejakú česť, mal by dostať z Afganistanu tlmočníkov a ďalších pomocníkov, ktorým hrozí smrť. Avšak aj to Američania spackali. Dobre to opisuje článok George Packera v časopise The Atlantic. Text nazvaný „Bidenova zrada Afgancov je hanebná“ (Biden’s Betrayal of Afghans Will Live in Infamy) sa zaoberá osudmi afganských spojencov, ktorí sa zúfalo snažia dostať z krajiny, a pritom musia prekonať prekážky, ktoré im kladie do cesty americká byrokracia.

Antonio Garcia Marquez je známy hlavne vďaka svojmu pôsobeniu v technologickom sektore. V zamyslení „Už nie sme seriózni ľudia“ (We are no longer a serious people) prepája dôvody afganskej katastrofy so skutočnosťou, že americká spoločnosť sa stala absolútne neserióznou. Kladie do kontrastu americkú politiku za studenej vojny, kedy boli chyby občas gigantické, ale USA, zapojené do existenciálneho zápasu so ZSSR, sa z nich dokázali poučiť a nakoniec zvíťaziť. Teraz sú Američania zapojení do nezmyselných káuz, ktoré nemajú s reálnou politikou nič spoločné. „V skratke, neseriózna krajina, ktorá sa utápa v masturbačnej hystérii pre nezmyselné drámy, viedla vojnu proti povstaniu náboženských fanatikov, ktorí sa riadia morálkou zo 7. storočia, a úplne a totálne ju prehrala.“

Aris Roussinos sa na webe Unherd zamýšľa či „Môže Taliban priniesť mier?“ (Can Taliban bring peace?). Priznáva, že postavenie žien sa pravdepodobne zhorší. Celkovo ale podľa neho je Taliban oveľa pragmatickejšia organizácia ako pred dvadsiatimi rokmi, ktorá si uvedomuje, že musí robiť ústupky, ak chce vládnuť. Najrôznejší vládni úradníci sú tak povolávaní späť do práce, učiteľom a bankárom je dovolené ďalej pôsobiť. Snaha Talibanu dosiahnuť medzinárodné uznanie bude mierniť jeho najhoršie excesy. Dokonca sľúbili akúsi ochranu náboženských a etnických menšín. Šiitom bude naďalej dovolené praktizovať svoju formu islamu a za guvernéra provincie Bámján dosadili človeka z menšinového etnika Hazara. Samozrejme, je otázkou, či Taliban svoje sľuby dodrží. Tiež či jeho vedenie dokáže ovládnuť zdivočených bojovníkov v uliciach.

Posledným odporúčaným článkom je skôr akademická štúdia nazvaná „A čo chlapci: Rodová analýza stiahnutia USA a bača bazi v Afganistane“ (What About the Boys: A Gendered Analysis of the U.S. Withdrawal and Bacha Bazi in Afghanistan). Tá popisuje afganskú prax bača bazi, čo znamená chlapčenská hra. V tradičnej pohlavne segregovanej afganskej spoločnosti sa o zábavu museli postarať malí chlapci, ktorí tancovali pre miestnych náčelníkov a pohlavárov. Často to prerástlo v sexuálne zneužívanie. Počas vojny proti Sovietom sa však akýkoľvek kultúrny prvok z tejto praxe vytratil. Dochádzalo k hromadnému unášaniu a znásilňovaniu malých chlapcov. Väčšinou išlo o deti staré trinásť rokov a mladšie. O ako veľmi rozšírenú prax šlo je ťažko povedať. Autori článku uvádzajú, že v oblasti Kandaháru snáď až 50 percent mužov malo sexuálny styk s iným mužom alebo chlapcom. Afganské porekadlo z tej doby hovorí, že „keď vrany letia nad Kandahár, jedným krídlom si radšej zakrývajú zadok“.

Taliban bača bazi pod trestom smrti zakázal. Zakladateľ Talibanu mulla Omar začal byť známy, keď zachránil chlapca pred znásilnením. Keď bol Taliban vyhnaný, prax sa vrátila, aj keď je stále nelegálna. To symbolizuje ďalšie príslovie. „Za Talibanu vtáky používali k letu obe krídla, ale teraz už zase nie.“ Štúdia tvrdí, že Američania so spojencami o tejto praxi vedeli a nezakročili proti nej. Jednak sa báli destabilizácie, jednak uverili tvrdeniu, že ide o miestnu zvyklosť. Celé to ukazuje na nesmierne zložitú situáciu, v ktorej sa Západ ocitol.

Text pôvodne vyšiel na portáli Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.


Ďalšie články