Ako sme žili: Každé dieťa si pri narodení prinieslo na oblohu vlastnú hviezdu

Dve hviezdy vo vláskoch veštili dlhý a plodný život. Ak sa dieťa narodilo zo zubom, predpovedalo sa mu, že bude v živote múdre.

Budúca mamička sa po tehotenstve dočkala. Nastal čas pôrodu. Patrilo sa ho tajiť, lebo čím viac ľudí o ňom vedelo, tým dlhšie vraj pôrod trval.

Pred vlastným rodením rozviazali rodičke všetky tkanice a šnúrky na odeve, rozpustili vlasy a sňali jej z prsta snubný prsteň, aby bol pôrod čo najrýchlejší. Tesne pred pôrodom sa odporúčalo potriasť ovocný strom, aby sa rodička rýchle zbavila plodu. Múdre ženy radili, že pred pôrodom treba pobozkať štyri rohy stola, keďže stôl sa v domácnosti pokladal za posvätný predmet, a pri výnimočne ťažkých pôrodoch si rodička mohla pomôcť skokom zo stola.

Najskôr sa, pravdaže, vyskúšali iné praktiky na uľahčenie pôrodu – rodička sa mala oprieť o dvere stajne, mohli jej položiť na brucho sobášne šaty, pomáhalo vraj zdvíhanie ťažšieho predmetu alebo okiadzanie posvätenými bylinkami a dreveným uhlím.

Žena, keď rodí,

je jednou nohou v hrobe.

V stredoeurópskom regióne panovala predstava, že muž by nemal byť pri rodiacej žene, ale v prípade ťažkého pôrodu sa mohol zapojiť do diania prostredníctvom takzvanej kuvády. Francúzske slovo couvade je odvodené od francúzsko-baskického slovesa couver, čo znamená pripravovať sa, sedieť na vajciach, liahnuť sa.

Kuváda je bežná v niektorých mimoeurópskych kmeňoch a kultúrach. Ich príslušníci veria, že v tehotenstve a pri pôrode je žena ohrozená zlými silami, a preto otec dieťaťa imituje pôrod, aby prípadné zlé sily uškodili jemu, a nie rodičke či dieťaťu. Už pred dvetisíc rokmi sa kuváda na ostrove Rodos uplatňovala ako svojské divadelné predstavenie napodobňujúce tehotenstvo a pôrodné bolesti, ba dokonca šestonedelie.

Pred prijatím kresťanstva otec býval prítomný pri pôrode, no neskôr už nie, pri rodičke mohla byť len pôrodná baba. Lenže keď šlo o naozaj ťažký pôrod, tradícia odporúčala, aby bol manžel prítomný pri rodičke, a tak vzal na seba časť jej bolesti. Bolesť sa ľahšie znášala, ak sa rozdelila. Keď muž z akéhosi dôvodu nemohol prísť, položili rodičke na telo aspoň jeho odev, najčastejšie košeľu či nohavice. Tento postup sa používal aj u nás a nazýva sa nepravá kuváda.

Keď sa blížil pôrod, hovorili o žene, že:                               

Pracuje k pôrodu.

Vojatuje sa.

Zľahla.

Cíti sa.

Chystá sa do kúta.

Chorá je na mladé kosti.

Dostala sa do postieľky.

Dostala sa za plachtu.

Dostala sa do pôlohu.

Dostala sa do postele.

Dostala sa do Ríma.

Čo z neho vyrastie?

Hneď po pôrode si príbuzenstvo bedlivo obzrelo dieťa. Pokiaľ by malo iný tvar hlavy ako ten, čo sa pokladal za normálny, formovali mu hlavičku do želaného tvaru pomocou plachty.

Podľa ľudových predstáv bol osud človeka určený už pri narodení, preto sa z určitých znakov na tele novorodenca mohlo usudzovať na jeho ďalší vývoj a prospech. Keď sa narodilo dieťa s výraznejším ochlpením po tele – na pleciach, hrudi, chrbte či tvári, babica hovorievala: „Nenarodilo si sa nám bohaté, ale chlpaté, a máme ťa radi také, aké si. Koľko chlpov, toľko grošov raz získaš!“

Dieťa, ktoré hneď po pôrode zatínalo pästičky, malo byť skúpe v živote, novorodenec so zrasteným obočím mal mať silu a z jeho pohľadu vraj iným ľahko „príde z očí“. Dve hviezdy (vlasové víry) vo vláskoch veštili dlhý a plodný život. Ak sa dieťa narodilo zo zubom, predpovedalo sa mu, že bude v živote múdre alebo priamo veštec.

Osobitne si všímali placentu. Ak sa jej časť prilepila dieťaťu na telíčko, hovorilo sa, že prišlo na svet v košieľke, a takéto dieťa malo mať šťastie vo všetkom, čoho sa len dotkne. Kúsok placenty mu schovali na pamiatku. Placenta sa pokladala za prostriedok na odstraňovanie všetkých možných chýb na povrchu tela, dieťa ňou poutierali, aby malo hladkú pokožku.

V niektorých častiach Slovenska placentu po pôrode zakopávali do zeme, lebo v praktikách čiernej mágie sa dala zneužiť. Inde ju vysušili a odkladali na zaujímavé liečebné použitie –  keď sa do vody namočil kúsok usušenej placenty a voda sa potom dala vypiť žene, ktorá nemohla otehotnieť, malo jej to pomôcť.

Dieťa malo svoju hviezdu

Keďže v minulosti sa rodilo v jednej rodine podstatne viac detí ako dnes, nebývalo nijako výnimočné, ak rodičia mali až desať potomkov. Siedme dieťa v poradí – najmä keď to bol syn – malo byť obdarené liečiteľskými či vešteckými schopnosťami. Pripisovala sa mu aj schopnosť úspešne pestovať ovocné stromy.

Verilo sa, že každé dieťa má na nebi svoju hviezdu. Keď sa narodí, hviezda sa objaví a bude ho sprevádzať celý život. Dôležitý bol aj čas narodenia. Za nevhodnú na pôrod sa pokladala dvanásta hodina – či už v noci alebo napoludnie. Deťom narodeným v stredu sa pripisovala výrečnosť, deti narodené v piatok mali byť nešťastné, keďže piatok sa vo všeobecnosti chápal ako nešťastný deň, a naopak, deti narodené v nedeľu, nazývané aj nedeľniatka, mali byť šťastné a bohaté.

Za najmenej priaznivý deň na pôrod sa považoval Veľký piatok, najšťastnejším dňom bol Štedrý deň. Podľa toho, či mesiac pribúdal, alebo ubúdal, sa usudzovalo na dĺžku života novorodenca. Aprílové dieťa vraj bude pochabé, divoké, nestále a vrtošivé, májové dieťa vraj skoro ošedivie, lebo sa tehotná matka často pozerala na bielo zakvitnuté stromy.

O otcovi početnej rodiny sa vravievalo:

Má on tých dietok ani dierok na riečici.

V Bošáci to priostrili:

Má toľko dzecí, jak na hnoji smecí.

Prvý kúpeľ a po kúpeli

Pri prvom kúpeli novorodenca šlo nielen o hygienu, ale mal aj rituálny a magický význam – novorodenec prišiel na svet v krvi, a tak sa musel sa očistiť kúpeľom.

Do prvého kúpeľa dieťaťa pridávali štipku soli, aby bolo všade potrebné, kvapku medu, aby bolo všade obľúbené, kúsok chleba, aby bolo dobré, peniaz, aby vždy malo hojnosť. Pridávala sa aj žitná slama, aby malo dievča krásne svetlé vlasy, čistec, aby dieťa nikto neuriekol, a pŕhľava, aby malo novorodeniatko tuhé a pevné zdravie. Takouto magickou ochranou býval aj strúčik cesnaku a menší železný predmet pridaný do kúpeľa.

Voda z prvého kúpeľa novorodenca sa vylievala pod ovocný strom. Keby sa so stromom niečo stalo, napríklad keby vyschol, bol to signál, že aj v živote nového človiečika sa môže udiať čosi zlé. Bola to záporná veštba a mohla ohlasovať aj jeho smrť.

Po kúpeli dieťa potreli maslom, prípadne husacou masťou, aby bolo silné a zdravé a aby netrpelo chladom. Pôrodná baba potrela placentou líčka novorodenca, aby ich malo vždy červené, a ďasná, aby mu rýchlo rástli zúbky. Zdravú farbu líčok malo zabezpečiť aj to, že ich symbolicky poštípala.

Dievčatku ešte ďubla prstom do líc, aby v nich malo jamky, chlapcovi s tým istým úmyslom do brady. Červené líčka, jamky v dievčenských lícach a na chlapčenskej brade platili za znak krásy. Aby dieťa malo kučeravé vlasy, položili ho na chvíľku na kožušinu. Napokon ho dali na pec, aby si privyklo na dom, a pod stôl, na ktorom bol položený nakrojený peceň chleba, aby dlho jedlo chlieb z tohto stola. Dievčaťu sa kládli k ruke predmety typické ženské potreby – vreteno, varecha, chlapcovi bič a kniha.

Boží súd a úloha otca

V minulosti sa na Slovensku pri narodení slabého, dengľavého dieťaťa voda používala na spôsob Božieho súdu (orgálie). Takéto dieťa vložili do ľadovej vody a ak tento kúpeľ neprežilo, pokladalo sa to za Božiu vôľu a rodičia sa museli so smrťou dieťaťa zmieriť.

Umyté, okúpané a zabalené dieťa potom ukázali otcovi, ktorý ho vzal na ruky a tým potvrdil svoje otcovstvo. Otec dieťa pobozkal a prijal ako prvý do rodiny. Nato dieťa položili do niektorého kúta, ale nie nohami oproti dverám, lebo by ho čoskoro mŕtve vynášali z domu.