Ako sme žili: Babica bola dedinská autorita

Aké postavenie mali pôrodné babice? O týchto vplyvných ženách a ich úlohách pri pôrode píše v našom seriáli etnologička Katarína Nádaská.

Naši predkovia mali ľudský život vo veľkej úcte a z toho vyplývala aj úcta k žene a k dieťaťu. V minulosti sa detí rodilo podstatne viac ako dnes – nebývali výnimočné ani rodiny s desiatimi deťmi. Pôrody sa odohrávali v domácich podmienkach. Dokonca ešte na začiatku 50. rokov 20. storočia rodili takmer všetky ženy doma, nie v nemocnici. Do nemocnice odvážali iba „ťažko rodiace ženy“.

Keď nastal čas pôrodu, domáci privolávali k rodičke staršiu ženu z rodiny, alebo už boli vopred dohodnutí s „babicou“, čiže – povedané dnešným jazykom – pôrodnou asistentkou. Funkciu babice poznali všetky staroveké civilizácie. Ak povieme, že „babica“, „baba“, „badinka“ bola na Slovensku (takisto ako v iných krajinách) od najstarších čias priam inštitúcia, nebude to priveľmi nadsadená charakteristika.

Prvé zmienky o pôrodných babách siahajú v Európe do 12. storočia. Boli to ženy zbehlé v bylinárstve a praktické znalkyne ľudovej psychológie, dedinčania sa s nimi často radili, takže patrili v dedinskom spoločenstve medzi najváženejšie osoby. Umenie starostlivosti o tehotné sa učili od skúsenejších babíc a navzájom si vymieňali získané
poznatky.

Oficiálna medicína vtedy ešte pôrodníctvo ako vedný odbor neuznávala. Preto bola starostlivosť o tehotnú ženu v rukách laikov. V celom stredoveku a sčasti aj v novoveku tehotným ženám pri pôrodoch pomáhali ženy, ktoré už mali pôrod za sebou a ich jediným pôrodníckym vzdelaním bola vlastná skúsenosť. Babicovanie v sebe spájalo skúsenosť žien a osvojenú tradíciu s množstvom povier.

V stredoveku sa síce písali knihy pre potreby vzdelávania pôrodných báb, avšak hoci knihy písali školení lekári, išlo o teoretické znalosti bez praktických skúseností. V renesancii sa už ženy (samozrejme, najmä ženy z vyšších kruhov) v tomto smere aj vzdelávali. Od druhej polovice 18. storočia platilo nariadenie, že iba ženy – baby – mohli „babiť“ (teda viesť pôrod). Najskôr však museli zložiť skúšky pred komisiou. Za Márie Terézie boli zavedené prvé kurzy pôrodníctva na vysokých školách (Trnavská, neskôr Budínska univerzita). Na slovenskom vidieku pôsobili aj absolventky šesťtýždňových pôrodníckych kurzov, takzvané ceduľové baby.

Z babice pôrodná asistentka

V prvej polovici 20. storočia sa pôrodná baba zmenila na pôrodnú asistentku a táto profesia sa stala učebným odborom na stredných zdravotníckych školách. Na začiatku storočia existovali aj kurzy pre babice, ktoré musela záujemkyňa absolvovať a zároveň zdarma chodila vypomáhať do nemocnice, aby získala skúsenosti pod dohľadom gynekológa.

Tak či tak sa však vždy volal lekár aj k pôrodu doma, keď sa vyskytli akékoľvek komplikácie. Prakticky každá obec na Slovensku mala svoju babicu, ktorá mohla mať na starosti aj viacero obcí. Napríklad obec Krušovce mala svoju babicu, ktorá po roku 1945 privolávala v prípade komplikácií lekára zo Žabokriek nad Nitrou, do jeho obvodu patrila i obec Horné Chlebany. Po lekára museli domáci zájsť vozom, niekedy prišiel na svojom koči, keď ho babica vopred informovala o predpokladaných komplikáciách.

V ťažkých prípadoch sa po lekára chodilo aj do topoľčianskej nemocnice a veľmi vážne prípady odvážali do vojenskej nemocnice v Nitre. Lekár rozhodol o tom, či treba rodičku previezť do nemocnice. Hovorievalo sa: „Keď žena musí rodiť v nemocnici, je zle – asi zomrie ona alebo dieťa.“

Vo všeobecnosti na Slovensku platilo, že babica bola vážená osoba a k jej povinnostiam a funkciám patrila predovšetkým pomoc pri pôrode. Pri ťažkostiach masírovala rodičke brucho a kríže. Pôrod uľahčovala aj tým, že rodičke nedovolila ľahnúť si, musela chodiť po izbe alebo okolo stola. Po pôrode babica odstrihla pupočnú šnúru a rodičku aj dieťa ošetrila.

A napokon – čo keď sa dievča „pozabudlo“?

Napriek všetkým príležitostiam a nástrahám sa v minulosti stávalo, že sa dievka „prespala“, nie však až tak často, ako by sa to zdalo podľa ľudových piesní a porekadiel. Výstražne pôsobilo najmä opovrhnutie, ktorým budúcu slobodnú matku vidiecka societa zahrnula.

Nepísané pravidlá dedinskej etiky boli prísne. Od stredoveku ľudia aj cirkev prespanku tvrdo morálne a finančne trestali. Bola verejne vykričaná z kancľa, vystavená pred kostolom alebo na inom verejnom mieste (pred zvonicou, na pranieri), v kostole nesmela stáť medzi dievkami. Stávalo sa, že „padlú“ dievku dokonca bili či opľúvali alebo musela nosiť ostrihané vlasy.

Kňaz im nepovolil po pôrode vádzku [obradné ukončenie šestonedelia, pozn. red.], čo v očiach dedinčanov privolávalo na celú obec hrozbu živelnej pohromy (preto jej ženy niekedy pomáhali oklamať kňaza alebo robili tajnú vádzku bez jeho účasti). Tehotné dievčatá sa usilovali zatajiť svoj stav čím dlhšie, prípadne aj hľadali spôsoby, ako sa plodu zbaviť. Budúca slobodná matka musela bez milosti nosiť čepiec už pred sobášom. Iba ťažko si hľadala plnohodnotného partnera, musela byť rada, ak si ju vzal napríklad muž zo susednej obce, alebo sa vydala za vdovca či telesne postihnutého muža. Vždy bola „prespanica“, „závitka“, „pokrytka“ a podobne.

Nepríjemná realita nechceného tehotenstva sa v ľudovej reči radšej zabalila do obraznej podoby:

Dlhá noc, veľká božská moc, život horúci, pánboh všemohúci — dobre, že dvoje nemala!

Dostala sa pod čepiec bez svadby.

Išli pred zvonením do kostola.

Kňaz na vine, že sa oneskoril.

Otca mu kozub zabil.

Otec mu z kapustného hlúba hlavu zlomil.

Pod plotom ho našli.

Prvej krščenie jako veselie.

Vyslúžila si tam živý mrváň.

A neraz sa to mohlo zbehnúť aj takto:

Povedzže ty, moja dievka, tvojej dievke, že jej dievky dieťa plače.