Prázdne miesto po Vladovi Ďurikovičovi

IMG_6893 Foto: archív autorky

Už je to päť mesiacov, čo nás opustil Vladimír Ďurikovič, ale stále je tu po ňom prázdne miesto, čo je azda dôvod na krátku spomienku. Veď jeho život bol príkladom pre mnohých.

Blíži sa návšteva Svätého Otca na Slovensku, človek občas myslí na tých, ktorí tam s nami už nebudú. Ako Vladimír Ďurikovič.

Mal 80, keď nás v marci opustil, bol vysokoškolský pedagóg na Fakulte matematiky, fyziky a informatiky Univerzity Komenského v Bratislave, bývalý námestník ministra školstva, mládeže a športu SR, neskôr dekan a prorektor na Univerzite sv. Cyrila a Metoda v Trnave.

Ďurikovič patril k úzkemu kruhu spolupracovníkov spoločenstva Fatima, ktoré založil Vladimír Jukl a Silvester Krčméry. Bol otcom piatich detí, zakladateľom Hnutia kresťanských rodín na Slovensku a tiež nositeľom pápežského ocenenia Rytier rádu sv. Gregora Veľkého.

Vlada som poznala ako svojho vysokoškolského učiteľa na terajšej Fakulte matematiky, fyziky a informatiky (vtedajšej Prírodovedeckej fakulte) UK v Bratislave pri vedení cvičení z matematickej analýzy. Nenapadlo mi, že tento múdry a trpezlivý odborník na limity, derivácie a integrály je hlboko veriaci človek. Na začiatku 80. rokov bola viera a jej verejný prejav často prenasledované. Keď som sa v druhom ročníku štúdia matematiky zoznámila so skupinou mladých nadšených ľudí, ktorí sa snažili žiť svoju vieru a medzi ktorými som sa cítila doslovne ako v nebi, môj život zrazu dostal iný rozmer. Po počiatočnom bližšom zoznámení sa na turistických výletoch ma pozvali na „stretká“, ktoré sa konali pravidelne raz týždenne v byte u Ďurikovičovcov na Ondrejovovej ulici.

Stretnutia viedol Vlado Ďurikovič. Na stretkách sme si prečítali úryvok zo Svätého Písma a po chvíli ticha, kedy sme sa zahĺbili do jeho obsahu, každý povedal, čo ho oslovilo, a zakončili opäť modlitbou. Potom sme si vyrozprávali naše novinky a to, čo sme počas týždňa zažili. Vlado nám zase povedal o nových udalostiach zo života Cirkvi, ktoré často neboli nikde zverejnené – o tých z Ríma, ale aj o tých zo Slovenska, napríklad kto bol na výsluchu a podobne. Dozvedeli sme sa tiež o ďalších akciách, výletoch a púťach, ktoré mohli byť pre nás zaujímavé. Tieto informácie pravidelne raz mesačne dostávali tí, ktorí sa venovali vysokoškolskej mládeži, na stretnutiach pre vedúcich vysokoškolských stretiek, ktoré organizoval Vlado Jukl a Silvo Krčméry. Tretia časť našich stretnutí bola venovaná štúdiu oficiálnych cirkevných dokumentov – či to už boli encykliky, dokumenty II. vatikánskeho koncilu, alebo knihy vysvetľujúce hlbšie napríklad Starý zákon. Túto časť mal na starosti výlučne Vlado. S logikou a presnosťou matematika mal všetko premyslené a pripravené. Z jeho očí žiarilo nadšenie a istota z viery v Toho, ktorému uveril. Ukázal nám, že viera a veda sú dve vzájomne sa doplňujúce skutočnosti života, ktoré si nielenže neprotirečia, ale sa navzájom dopĺňajú. S nadšením a nebojácne nám otváral srdcia a mysle, a tak formoval naše životné postoje.

Vedeli sme, že v byte je počas stretiek aj jeho manželka Mária (ktorá ho mimochodom predišla do večnosti iba o pár dní skôr) a deti, ktoré sme vďaka jej starostlivosti väčšinou takmer ani nepočuli. Napriek tomu, že v tom čase bol Vlado jediným živiteľom rodiny, z jeho postojov som nikdy nezbadala, že by si nechával otvorené zadné dvierka. Pomáhal nám dostať sa k náboženskej literatúre, dovolil nám, ale aj iným, robiť si výlety na jeho chalupu v Zázrivej a pomáhal s vydávaním a distribúciou náboženských časopisov. Toto všetko boli činnosti, ktorých odhalenie zo strany Štátnej bezpečnosti by znamenalo takmer iste stratu zamestnania (bol predsa pedagóg) a veľmi pravdepodobne aj stratu slobody. Vzhľadom k „svetonázorovej nespôsobilosti“, disidentskej angažovanosti a viacnásobnému vyšetrovaniu ŠtB mu boli v rokoch 1969 – 1989 pozastavené pedagogické i vedecké postupy. Na pracovných previerkach v rokoch 1972, 1974, 1976 mu bola obmedzená pedagogická činnosť, znemožnené cesty do zahraničia (prednáškový pobyt do Zambie, účasť na konferenciách v zahraničí). V roku 1974 bol Prírodovedeckou fakultou daný návrh na pozastavenie pedagogickej činnosti a vylúčenie z fakulty pre šírenie „nevedeckého svetového názoru na škole“. V roku 1990 bol dekanom MFF UK rehabilitovaný.

Vlado Ďurikovič spolu s manželkou Máriou neskôr založili Hnutie kresťanských rodín, ktoré vytvorilo rámec pre pravidelné stretávanie sa manželských párov a ich rodín a ktoré existuje dodnes. Tejto činnosti sa venoval spolu so svojou manželkou do konca svojho života. Zorganizoval desiatky duchovných obnôv a výletov pre rodiny, vydával časopisy Rodinné spoločenstvo a Família.

Vlada a jeho manželku som naposledy stretla pri odovzdávaní Ceny Fóra kresťanských inštitúcií na jeseň v roku 2019, kde som mu sľúbila, že ho navštívim u neho doma v júni 2020, keď sa dožil osemdesiatich rokov. Návštevu som, žiaľ, kvôli pandémii neuskutočnila.

Vlado svojou ústretovosťou k ľuďom, skromnosťou, ochotou pomôcť a nefalšovaným záujmom o tých, s ktorými sa stretával, ukázal, že Kristus naozaj žije v tých, ktorí ho vyznávajú. Že život s Ním má zmysel, cieľ, začiatok a koniec. Vlado, vďaka!


Ďalšie články