Ako ihly, nože, šidlá a nožnice chránili deti pred démonmi

Viete, čo je to kútnica alebo bolestníky? Prečo ženy nemali kedysi priveľmi dojčiť svoje deti z ľavého prsníka? Všetko vysvetlí v našom seriáli Katarína Nádaská.

Opäť sa vydáme do ďalekej minulosti, kde sa zvyky a skúsenosti miešajú s poverčivosťou a duchmi starej doby. Dnes to bude text o žene krátko po pôrode, čo všetko ju a jej dieťa malo chrániť a prečo.

Po pôrode až do krstu dieťaťa a do vádzky sa rodička pokladala za nečistú a mohli ju ľahko ohroziť nečisté sily. Preto ju chránila plachta, ktorou od ostatného priestoru oddelili jej kút s lôžkom a kolískou dieťaťa. Na ochranu matky – volali ju šestonedieľka, kútnica, posteľkiňa, mladečkiňa – pred démonmi a bosorkami pripínali na plachtu ostré predmety, napríklad ihly, nože, šidlá či nožnice. Okolo postele a kolísky nasypali mak, do rohu plachty zašili cesnak, petržlen, posvätené byliny prípadne klokočové zrná – boli to všetko predmety, o ktorých sa verilo, že sú prostriedkami magickej ochrany pred bosorkami. Kútna plachta bola z konopného alebo ľanového plátna, vyšívaná bielou alebo červenou niťou. Do plachty sa v niektorých regiónoch (napríklad aj na okolí Bratislavy) vkladala čipka, cez ktorú šestonedieľka pozerala na dianie v izbe. Samozrejme, plachta zakrývala teda nielen ženu, ale aj dieťa – aj ono totiž, podobne ako žena do vádzky, bolo až do krstu vystavené veľkému riziku urieknutia. Preto stála jeho kolíska pri žene za plachtou.

Žena hneď po pôrode ako nečistá sa nemala dotýkať potravín, lebo by podľahli skaze, vodu, ktorú by nabrala zo studne, mohli napadnúť červy, stromy, popod ktoré prešla, mohli vyschnúť, poliam, na ktoré vstúpila, hrozil ľadovec a po západe slnka, pokiaľ bola vonku, mohli ju dokonca odvliecť a roztrhať bosorky a zlí duchovia.

„Priniesli sme do kúta…“

Po pôrode žena dostávala výdatnú stravu, keďže sa verilo, že pôrod jej vzal veľa síl, ktorú jej kaloricky bohatá strava mala vrátiť. Hovorilo sa, že jej nosia „do kúta“. Býval to zvyčajne silný slepačí vývar, koláče zvané bolestníky, praženica a za pohárik hriateho s medom na posilnenie.

V minulosti bolo, samozrejme, veľmi dôležité, aby dieťa bolo dojčené. Bez materského mlieka, keďže neexistovala umelá výživa, by mu hrozila smrť hladom, prinajmenej by chradlo a neprospievalo. Aj pri dojčení však platili určité príkazy a zákazy. Napríklad sa nemalo často a dlho nadájať z ľavého prsníka, aby sa dieťa nestalo ľavákom.

Pred pôrodom sa pripravovali len najnevyhnutnejšie časti odevu pre dieťa. Plienky sa robili zo starých plátenných košieľ, lebo doma tkané plátno bolo veľmi pevné a vypraté košele boli jemnejšie na dotyk než nové konopné, staršie plátno bolo šetrnejšie k detskej pokožke. Košieľka pre chlapca sa mala šiť naraz, aby ho nijaké dievča neodmietlo, a naopak, košieľka pre dievča sa mala šiť s častými prestávkami, aby dievča malo veľa pytačov.

Chrániť ako oko v hlave!

Keď sa dieťa prvýkrát povíjalo, dávali mu do povojníka trochu chleba a soli, aby ho uchránili pred čarami. Matka nesmela dieťa do krstu nechávať samé, lebo by mohli prísť strigy, poludnice či bogynky a vymeniť zaň svojho nepodareného potomka. Vtedy sa hovorilo, že je to podvržča, premieňa. Stávalo sa to, ak sa dovtedy pokojné dieťa náhle zmenilo – začalo sústavne plakať alebo sa mu zmenila farba pokožky (pri žltačke napríklad ožltlo). Z ochranných dôvodov sa v niektorých regiónoch (najmä na východnom Slovensku) udržiaval zvyk nechávať v noci pri kolíske horieť sviečku. Bývalo zvykom uviazať na ruku dieťaťa červenú šnúrku alebo koráliky ako ochranu pred urieknutím. S pridájaním dieťaťa sa nemalo prestať v zime alebo v čase orby. Platilo, že ak sú deti zlé a často plačú, museli s nimi ešte ako s dojčatami zle zaobchádzať – asi ich priveľmi pevne zaväzovali. Podobne platil aj zákaz sušiť plienky vonku na dvore, aby sa k novorodencovi nedostala choroba a zlé čary.

Ochranné praktiky podobného druhu platili aj mimo šestonedelia, napríklad zákaz strihania nechtov a vlasov. Nechty sa deťom nesmú strihať, ale musí im ich matka odhryznúť, aby z detí neboli zlodeji. Vlasy sa deťom nesmú strihať až do siedmeho roku, lebo by sa im rozum skrátil. Verilo sa, že ak sa dieťa uvidí v zrkadle, nenaučí sa poriadne rozprávať a bude koktavé alebo onemie. Preto malým deťom do troch rokov neukazovali zrkadlo. U Rusínov platilo, že keď sa dieťa ťažko učí rozprávať, dajú mu ako maličkému zjesť vyžobraný chlieb.

Vitaj medzi nami!

Nový človek sa narodil do istého prostredia a vlastne od samého pôrodu sa začína odvíjať jeho prijímanie do rodiny a zároveň do širšieho spoločenstva. Slovania v predkresťanskom období mali osobitný obrad tohto prijímania. Konal sa až vtedy, keď malo dieťa šesť až sedem rokov, čo už bol vek na rozhraní medzi detstvom a dospelosťou. Súviselo to s tým, že úmrtnosť dojčiat a detí, ktoré zomierali hneď po pôrode, bola relatívne vysoká. Preto sa aj vravievalo, že pokiaľ sa dieťa dožije jedného roka, je tu nádej, že sa mu bude dobre dariť a že prežije. Obrad sa nazýval postrižiny a bolo to rituálne prvé strihanie vlasov. Do tohto veku nestrihali vlasy ani chlapcovi, ani dievčaťu. Vyplývalo to z viery, že ak sa malému dieťaťu ostrihajú vlasy, skráti sa mu tým život. Postrižiny prebiehali v širšom rodinnom kruhu. Dieťaťu sa vlasy ostrihali. Platilo to najmä pre chlapcov, dievčatám sa spravidla len podstrihli, aby sa im rozum rozviazal. Slávnosť postrižín poznali všetky slovanské kmene. Na našom území fungoval ešte obrad rozväzovania pupočnej šnúry. Zaznamenali ho pri výskumoch viacerí etnografi a vlastivední pracovníci, napríklad Jozef Ľudovít Holuby. Pupočná šnúra, ktorá slúži na výživu dieťaťa v tele matky, sa pri pôrode prestrihla a podviazala šnúrkou (tkaničkou). V niektorých rodinách bola tradícia odložiť ju a dať dieťaťu ako šesťročnému slávnostne rozviazať, aby bolo múdre a otvorené novým vedomostiam. Bol to vlastne rituál prechodu od obdobia dojčenia (pretože v minulosti boli niektoré deti pridájané až do veku piatich, šiestich rokov) a nezáväzného detstva do obdobia práce a povinností.

Jak tie panny tancujú,
do kola sa zvrcujú,
a ja nebožiatko
kolíšem dieťatko.

Kolíbaj ho môj milý,
však je synak spanilý.
Kolíbaj si sama,
však si mu ty mama.

Bola by ja blázon
kolíbati sama:
však si mu ty otec,
jako i ja mama.

Búvajže mi, búvaj,
A sa nenadúvaj,
Lepšie ti je spáti,
Než sa nadúvati.

Hajáže mi, hajá!
Pojdeme do hája,
Naberieme kvieťa,
Obložíme dieťa.

Usniže mi, usni,
Aspoň jeden sníčok,
Veru ti donesie
Matka medovníčok.

Výrazná zmena však nastala po prijatí kresťanstva. Prijímanie do spoločenstva dostalo podobu krstu, teda sviatosti. V ľudovom myslení sa však krst chápal nielen ako sviatosť potrebná pre život, ale aj ako magická očista dieťaťa. Malé deti sa začali krstiť až od 6. storočia so zámerom zmyť z nich svätenou vodou dedičný hriech a zrodiť ich do nového, duchovného života. Zároveň ich tým príbuzenstvo a všeobecne spoločnosť prijali medzi seba.

Je zaujímavé, že najskôr sa nemohlo krstiť kedykoľvek – dunajská synoda v roku 796 najprv určila ako jediné platné termíny krstu Veľkú noc a Turíce. Až oveľa neskôr sa v súvislosti s nedostatkom kňazov pripúšťala aj možnosť nedeľných krstov.

V 16. storočí cirkev nariadila, že dieťa treba pokrstiť čím skôr po narodení. V 18. storočí sa napokon na území Slovenska ustálilo, že dieťa sa má pokrstiť v najbližšiu nedeľu po pôrode. Verilo sa, že neskoro pokrstené dieťa bude mať veľké či vypúlené oči. Preto sa ľudia usilovali krst urýchliť. Dnes vo všeobecnosti platí, že sa dieťa, ak je zdravé, má pokrstiť do dvoch až troch týždňov. Choré dieťa, prirodzene, čo najskôr.