V Kremnici nedávno vznikol nenápadný podnik vyrábajúci jedinečnú cukrovinku. Atkáryho kremnické krumple vymyslel cukrár, ktorý prišiel na naše územie na začiatku minulého storočia a pre komunizmus takmer upadol do zabudnutia. Jeho príbeh i dielo sa rozhodol oživiť lokálpatriot Martin Varhaňovský.

Čo vás k tomu viedlo, obnoviť výrobu Atkáryho krumpľov?

Jednoznačne láska ku Kremnici. Milujem Kremnicu a jej históriu, je to dlhodobá záležitosť. Prvý príbeh vznikol ešte zo stredoveku, obnovili sme značku Ringbürger. Bol to rok 2002, vtedy som otváral prvú vinotéku Biely bocian v Kremnici. Vtedy mi ľudia hovorili, že nemám šancu, lebo idem predávať víno v kraji borovičky a piva. Bolo mi jasné, že bez príbehu sa nepohnem.

Tak som oslovil svojho kamaráta, historika. Požiadal som ho, aby mi našiel aspoň jednu vetu o tom, že v Kremnici bolo niekedy víno. Inak by som ho nikdy nepredal. On mi našiel veľké množstvo informácií o tom, ako bolo víno úzko späté s Kremnicou. Bol to tretí najvýnosnejší biznis v meste.

Ako sa víno dostalo do hornatej baníckej oblasti?

Minciari aj baníci s ním obchodovali. Vlastnili vinohrady v južnejších oblastiach a vozili víno do gotických pivníc na námestí. Oni sa nazývali „ringbürgeri“. Tak sme spravili značku vín Ringbürger, ktoré sú venované Kremnici a našim predkom.

Atkáryho krumple sú druhý príbeh. Ja som ich poznal už z detstva, od starej mamy. Vždy robievala „krumplíky“ na Vianoce. Keď som sa začal pýtať ľudí na Atkáryovcov, nikto mi nevedel povedať niečo, od čoho by som sa mohol odraziť.

Dokonca si ich mýlili. Jeho brat Eugen bol pumpár a bol známejší ako cukrár. Mal ovisnutú pusu. Takže keď som sa pýtal na cukrára Atkáryho, veľakrát som sa dostal ku prezývke „gambatý Atkáry“. Nakoniec sme zistili, že to nie je cukrár, ale pumpár.

Ako ste sa teda dostali ku všetkému, čo dnes o nich viete?

Celý príbeh sa začal na cintoríne. Keď som chcel zistiť viac, nestačilo mi pár viet z kroník a spomienok. Išiel som hľadať spustnuté hroby na cintorín. Tam som našiel Elemíra Atkáryho. Dokonca je s ním pochovaná Irena, ich sestra, ktorá zomrela ako trinásťročná. O nej absolútne nikto nevedel.

Pre mňa bolo kľúčové získať roky narodenia a úmrtia. S tým sa dá pracovať v archíve. Išiel som do matriky a zisťoval som o nich ďalšie údaje. Trvalo vyše pol roka, než sme to celé zozbierali. To boli niekoľkonásobné návštevy archívov.

Dievčatá v archíve mi, vďaka Bohu, veľmi pomohli. Už som sa im tisíckrát poďakoval a ešte sa im tisíckrát poďakujem. Keď niečo našli, rýchlo mi zavolali a ja som utekal hore. Skúmali sme tam Atkáryho projekty a žiadosti.

(viac…)

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.