Afganistan a limity demokracie

V Afganistane vari končí vojnový konflikt, ktorý s prestávkami trvá štyridsať rokov, z čoho posledných dvadsať rokov ide o konflikt medzi Západom a islamistickým Talibanom.

V Afganistane bude opäť vládnuť Taliban. Pripomeňme si niekoľko zlomových bodov oného dvadsaťročia.

Najprv trochu histórie

Ak nejaká vojna trvá dvadsať rokov, nie každý si musí pamätať, prečo vlastne vznikla. Po útoku al-Káidy na New York a Washington 11. septembra 2001 stála vláda Busha juniora pred šokujúcou otázkou: ktorá vláda nám toto urobila? A odpoveď bola ešte šokujúcejšia. Žiadna. Al-Káida Usámu bin Ládina nebola vláda nejakého štátu. Bola to medzinárodná teroristická islamistická sieť. Ako keby Američania nemali na koho v rámci odvety zaútočiť.

Zodpovednosť jednej vlády, i keď nepriama, sa však ponúkala. Bol to Taliban, islamistická vláda v Afganistane. Taliban sa netajil tým, že s al-Káidou sympatizuje a že bojovníci al-Káidy sa na území Afganistanu ukrývajú. Napokon, sám Usáma bin Ládin sa v nasledujúcich rokoch ukrýval na pomedzí Afganistanu a Pakistanu, kde ho nakoniec do desiatich rokov americké komando na pakistanskej strane hraníc dostalo.

Americká vláda s týmito faktami o podpore Talibanu al-Káide v dňoch po 11. septembri niečo robiť musela. Otázka stála, aké ambiciózne ciele si má v otázke potrestania Talibanu klásť? V každom prípade po niekoľkých týždňoch príprav sa začala americká invázia do Afganistanu. Prvé bombardovanie pozícií Talibanu bolo už začiatkom októbra a Američania čoskoro vstúpili na afganskú pôdu.

• 

• 

• 

Krajina, do ktorej vstúpili, nežila v mieri. Veď vojna tam trvala v podstate neprerušene od začiatku sovietskej invázie v roku 1979 a aj po odchode Sovietov. V čase útoku z 11. septembra Taliban čelil na afganskej pôde odporu Severnej aliancie síl Ahmáda Šáha Masúda a síl uzbeckého generála Dóstuma. Pri obrovskej technologickej prevahe USA Taliban rýchlo porazili. Zbytky Talibanu sa stiahli do hôr. Líder Talibanu Muhammad Omar bol dlho nezvestný, o pár rokov bola ohlásená jeho smrť na tuberkulózu.

Amerika sa vtedy tešila veľkej solidarite celého sveta, lebo pri útokoch al-Káidy v New Yorku a Washingtone zahynulo vyše tritisíc ľudí. Bezpečnostná rada OSN dodatočne schválila rezolúciu, vyzývajúcu na podporu dočasnej afganskej vlády. Verili by ste, že Amerika vykonávala zásobovanie svojich vojsk v Afganistane cez ruské železnice a letiská? Áno, za prezidenta Putina.

To všetko sa stihlo za pár týždňov. A potom sa vlastne Amerika rozhodovala, čo vlastne v Afganistane chce dosiahnuť.

Potrestať Taliban alebo vybudovať nový národ a štát?

Ak by bola chcela Amerika iba potrestať Taliban za spoluprácu s al-Káidou, tak táto úloha bola začiatkom roku 2002 splnená. Dokonca si vieme prestaviť, že tento cieľ by Amerika bola schopná splniť aj bez pozemnej invázie. Amerika je schopná udrieť proti konkrétnym osobám zo vzduchu, prípadne cez špeciálne komandá. Takto bol potrestaný samotný Usáma bin Ládin v roku 2011. Protitalibanské sily Severnej aliancie boli vo vláde a mohli rátať s americkou výzbrojou. Došlo aj k formálnej demokracii vrátane volieb prezidenta.

Amerika sa však na jar 2002 rozhodla pre nation building. Prezident George W. Bush v prejave na Vojenskom inštitúte vo Virgínii 17. apríla 2002 vyzval na vybudovanie Afganistanu, ktorý bude dobrým miestom pre život. Malo sa tak stať na základe plánu, ktorý by bol obdobou Marshallovho plánu pre Európu po druhej svetovej vojne. Americký kongres schválil 38 miliárd dolárov rozvojovej pomoci pre rekonštrukciu Afganistanu na roky 2001 – 2009.

Tým bolo rozhodnuté. Amerika bude v divokej krajine v strede Ázie ešte najmenej desať rokov a, samozrejme, bude tam prítomná vojensky. Lebo potrestanie nestačí, treba vybudovať z divokej krajiny modernú spoločnosť.

Lenže bola to chyba. Nie že by sa Afgancom cnelo za Talibanom. Avšak väčšina Afgancov nechce ani to, aby im západná veľmoc organizovala donekonečna život v ich krajine, dokonca pomocou zbraní. Toto západná politika nepochopila. Tá politika verila, že Afganci jej budú vďační za demokraciu a ľudské práva. Lenže v tom sa mýlila.

Rozhodnutím o dlhodobej zaangažovanosti v krajine, ktorá sa v 19. storočí nepoddala Britskému impériu, v 20. storočí sovietskemu komunistickému impériu, Amerika premeškala šancu neuviaznuť v dlhodobom vyčerpávajúcom konflikte, ktorého zmysel sa po dvoch desaťročiach úplne stratil.       

• 

• 

Boli i takí, čo to uviaznutie vo vojnovom močiari predvídali. Keď v roku 2002 senátor Bob Graham vyzval k zvýšeniu úsilia „pri dokončení posledných kapitol amerického angažovania“, Pat Buchanan, poradca amerických prezidentov Nixona, Forda a Reagana, napísal v júli 2002 v komentári tieto slová: „Žiadny národ ešte nenapísal konečnú kapitolu pre Afganistan, keďže Afganci sú zvyknutí písať si tieto kapitoly sami a obracajú sa tvrdo proti prišelcom, ktorí ich chcú učiť ako žiť.“ Ten komentár má názov Smerujeme do novej vojny. Pat Buchanan jasnozrivo rozpoznal, že nation building znamená v podstate novú vojnu, kým dovtedy sa jednalo skôr o trestnú výpravu. Pred pár dňami Rod Dreher po 19 rokoch vzdal Buchananovi za tento komentár poctu.

Rozhodnutím o vybudovaní Afganistanu na jar 2002 sa rozhodlo aj o tom, čo Afganistan prežíva teraz.

Za čo ste ochotní zomrieť?

V divokej horskej krajine sa rozhodovalo i o bazálnej, existenciálnej otázke. Za čo sú tamojší ľudia ochotní zomrieť? Američania dvadsať rokov budovali afganskú armádu, zabezpečovali jej výcvik a výzbroj. Tá armáda mala brániť afganskú demokraciu a ľudské práva v poňatí blízkom tomu západnému. Taliban bránil zase afganskú zvrchovanosť a islam.

Po dvadsiatich rokoch Američania, od radových voličov až po politické špičky ako Trump či Biden, pochopili, že nemožno prevracať donekonečna každý kameň v afganských veľhorách, či sa za ním neskrýva talibanec so samopalom. Že Američania tam nemôžu zomierať aj tretiu dekádu. Že sa musia vrátiť konečne domov.

• 

• 

A keď sa začali vracať domov, ukázalo sa, kto je ochotný za čo zomierať. Taliban bol ochotný umierať za Alaha, ale Američanmi dvadsať rokov cvičení afganskí vojaci za demokraciu bojovať nechceli. A pravda o tom sa ukázala s rýchlosťou, akú nikto nečakal.

V reportáži BBC spred piatich dní hovorí mladý miestny veliteľ Talibanu o tých, čo sú vo vláde: „Nechcú sa vzdať západnej kultúry, musíme ich zabiť.“

Inak, spomínam si na kurióznu udalosť z roku 2006, keď už Amerika bola v afganskom konflikte uviaznutá. Akýsi Afganec prestúpil z islamu na kresťanstvo a afganský súd ho podľa islamského práva za to odsúdil na smrť. Napokon sa to vyriešilo tak, že bol prehlásený za šialeného a mohol emigrovať. To všetko sa stalo za proamerickej vlády.      

Starý Pat Buchanan po 19 rokoch skonštatoval, že tu došlo k súboju dvoch božstiev. Sekulárnym božstvom Západu sú demokracia a najrôznejšie ľudské práva. V Afganistane je to Alah. A na Hindúkuši sa tým silnejším ukázal Alah, napísal Pat.

• 

• 

Keď sa v demokracii klame

Že vojnu nemožno vyhrať úplným zničením Talibanu, začínalo byť jasné v americkej administratíve už pred desaťročím. Prvé správy o tom, že s Talibanom by bolo treba vyjednávať o mieri, sa objavovali už v roku 2010. Donald Trump ešte predostrel v prvom roku vládnutia ambiciózny plán zvýšiť nasadenie a predsa len dosiahnuť definitívne víťazstvo, ale nešlo to.

V roku 2019 prepukol škandál Afghanistan Papers. Washington Post zverejnil reportáž o tom, ako všetky americké vlády od invázie dezinformovali americkú verejnosť a tajili skutočnosť, že 40 percent americkej pomoci sa rozkradlo a vojnu nemožno vyhrať.

• 

• 

• 

Otázka nestojí, či odísť, ale ako odísť

Obrázky z tlačenice na kábulskom letisku nás prekvapujú, ale nemali by. Veď prezident Trump v poslednom roku vládnutia ohlásil, že americké vojská z Afganistanu odídu. Vo februári 2020 sa špeciálny americký vyslanec Zalmay Khalilzad dohodol s Talibanom v katarskom meste Dauhá na spoločnej deklarácii „prinášajúcej mier“. V nej sa hovorí o odchode amerických vojakov, pričom figovým listom, ktorý má Amerike umožniť zachovať si tvár, bol prísľub Talibanu, že nebude mať nič do činenia s Al-Káidou ani s inými teroristickými skupinami zo zahraničia. 

Otázka teda nestojí tak, či bolo správne odísť. Bolo to nevyhnutné. V tomto zmysle prezident Biden koná tak, ako by konal aj prezident Trump. Otázka stojí, ako odísť bez toho, aby došlo v Afganistane ku krvavej dohre. Tou by mohla byť pomsta Talibanu tým Afgancom, ktorí pôsobili v doterajšej proamerickej vláde. Tá vláda však padá s takou rýchlosťou, že nie je jasné, či je Bidenova administratíva pripravená na to, ako tomuto riziku čeliť. Čeliť tomu je však v tejto chvíli jej najväčšia úloha.

• 

Kto vlastne videl nastávajúci konflikt medzi Západom a svetom iných civilizácií reálne?

Po víťazstve v studenej vojne s komunizmom sa Amerika virtuálne stala jedinou superveľmocou a uverila, že je schopná priniesť prosperitu, mier, ľudské práva a demokraciu kdekoľvek. Do sveta islamu či do Ruska, Gruzínska a podobne. Platilo to o republikánskych neokonzervatívcoch, ako aj o liberálnych intervencionistoch z Demokratickej strany. Mýlili sa. A nejde iba o Afganistan. Podobné otázky sa riešili v prípade Iraku, Líbye či Sýrie. 

Ako však dopadli tí, ktorí sa nemýlili?

Tí, ktorí tvrdili, že západné kritériá nemožno aplikovať automaticky, a už vôbec nie vojenskou silou, na svet iných civilizácií, lebo také pokusy končia nešťastne. Pat Buchanan sa nemýlil, ale je to on, kto bol oblepený nálepkami „rasista“ či „xenofób“ a z mainstreamovej politiky bol dávno vytlačený.

Na Slovensku bol takým politikom Ján Čarnogurský. Tiež bol z politiky vytlačený. Žijeme vo zvláštnom svete. Málokoho zaujíma, kto čo hovoril vo veciach, kde šlo o milióny ľudských osudov.