Máme neočakávane vysokú infláciu, doplácajú na to chudobnejší

Inflácia v európskych štátoch sa naďalej zrýchľuje. Na Slovensku či v Nemecku prekročila tri percentá, v Maďarsku a Poľsku sa pohybuje okolo piatich. Dôsledkom je okrem iného prerozdeľovanie bohatstva od chudobných k bohatým. Centrálne banky na túto situáciu nereagujú – akoby inflácia nebola podstatným problémom.

Letné údaje o inflácii v Európe potvrdzujú obavy posledných mesiacov. Ceny rastú rýchlosťou, akú sme nevideli mnoho rokov, v niektorých štátoch i desaťročia. Očakávaná júlová miera inflácie v eurozóne na úrovni 2,2 percenta nepôsobí nijako dramaticky, v niektorých štátoch sa však blíži až k piatim percentám. Slovenský štatistický úrad zverejnil minulý týždeň informáciu o miere inflácie vo výške 3,3 percenta, najvyššej od decembra 2012.

Pozorované čísla možno čiastočne vysvetliť technickými faktormi. Pokles cien v dôsledku pandémie vytvoril relatívne nízku základňu na medziročné porovnanie. Typickým príkladom je kategória pohonných hmôt. Tie vlani na jar prudko zlacneli, no dnes sú ich ceny o niečo vyššie než pred začiatkom pandémie. Nemožno však prehliadnuť, že infláciu živia aj iné faktory, najmä dôsledky protipandemických reštrikcií a uvoľnená monetárna politika.

Nemecko ako na začiatku 90. rokov

Vývoj cien sa, samozrejme, naprieč Európou líši, nie všetkým krajinám však treba prikladať rovnakú váhu. Nemecko rozhodne prehliadať nemôžeme. Nielen preto, že je ekonomickým motorom Európy a štátom, ktorý európska monetárna politika nemôže ignorovať. Nemci sú národ obzvlášť citlivý na infláciu, najmä pre svoju skúsenosť s hyperinfláciou zo začiatku 20. rokov minulého storočia.

Júlová inflácia v Nemecku dosiahla hodnoty 3,1 percenta podľa harmonizovanej európskej metodiky, respektíve 3,8 percenta podľa národnej metodiky. Zatiaľ čo zahraniční komentátori si všimli prvú hodnotu ako najvyššiu od augusta 2008, nemecký štatistický úrad upozorňuje na tú druhú, ktorá je najväčšia od decembra 1993, keď sa Nemecko vyrovnávalo s dôsledkami zjednotenia. Ide tiež o významný nárast oproti predchádzajúcemu mesiacu, keď medziročné zvýšenie cien dosahovalo 2,1 percenta, respektíve 2,3 percenta.

Tieto čísla sú, samozrejme, ovplyvnené aj politickými zásahmi. Nemecko v reakcii na pandemickú krízu znížilo medzi júlom a decembrom minulého roku daň z pridanej hodnoty, čo sa prejavilo poklesom spotrebiteľských cien, a teda znížením základu na medziročné porovnanie. K vysokej miere inflácie prispelo aj zdraženie energií medziročne o takmer 12 percent. V tomto segmente sa prejavuje nielen rastúca cena ropy, ale aj ekologické regulácie. Ceny však rastú pri všetkých tovaroch a službách.

Necelé štyri percentá však zrejme nie sú najvyššou hodnotou, ktorú Nemci v tomto roku zažijú. Šéf nemeckej centrálnej banky vyjadril obavy z predlžovania politiky nízkych úrokových sadzieb zo strany Európskej centrálnej banky. Pritom odhalil predpoveď svojich poradcov, že nemecká inflácia sa koncom roku posunie až k piatim percentám.

Ceny rastú nielen v Eurozóne

Rýchly rast cien sa netýka len štátov, ktoré prijali euro. Medzi štáty s najvyššou mierou inflácie v Európskej únii patria slovenskí susedia Maďarsko a Poľsko. Maďarsko, ktoré má podobne ako Nemecko bolestnú historickú skúsenosť s hyperinfláciou, zaznamenalo v júli rast cien o 4,6 percenta. Táto hodnota sa pritom vníma pozitívne, lebo júnová miera inflácie dosiahla 5,3 percenta a prekonanie päťpercentnej hranice sa očakávalo aj v júli.

V Poľsku sa inflácia už od apríla pohybuje nad štyrmi percentami, v júli dosiahla hodnotu rovných päť percent. Podľa poľského štatistického úradu k tomu prispeli tovary i služby. Slovensko v rýchlosti rastu cien o málo prekonalo i Česko, kde minulý mesiac zaznamenali hodnotu 3,4 percenta. S infláciou zápasia tiež v Spojených štátoch amerických – júlová inflácia bola na úrovni 5,3 percenta.

Inflácia ako Jánošík naruby

Inflácia nie je neškodná. Zdanlivo sa mení len hodnota peňazí – na jednej strane rastú ceny a na druhej strane rovnako i príjmy. No v skutočnosti inflácia prerozdeľuje príjmy a bohatstvo, najmä ak je neočakávaná. A súčasné hodnoty inflácie čakal málokto.

Víťazmi v inflačnej ekonomike sú tí, ktorí platia, porazenými tí, ktorí peniaze dostávajú. Medzi prvými sú dlžníci, zamestnávatelia, nájomcovia a predovšetkým štát, v druhej skupine sú veritelia, zamestnanci, prenajímatelia či dôchodcovia. Dôchodky, mzdy či nájomné spravidla zohľadňujú infláciu až spätne.

Víťazmi sú tiež vlastníci reálnych aktív, porazenými sú tí, ktorí držia peniaze. Obvykle sú medzi víťazmi tí bohatší, ktorí dokážu svoje úspory ochrániť investíciou do nehnuteľností či cenných papierov. Bezprecedentne vysoké ceny bytov či akcií dokazujú, že o tieto aktíva je dnes veľký záujem. Tí chudobnejší držia svoje peniaze na bežných či sporiacich účtoch bez úroku, zatiaľ čo inflácia postupne znižuje ich hodnotu.

K tomu sa pridávajú vedľajšie efekty. Snaha ochrániť svoje bohatstvo pred infláciou v kombinácii s nízkymi úrokovými sadzbami a dostupnosťou hypoték zvyšuje dopyt po bytoch a domoch. Tie však nie sú len jedným z mnohých aktív, ktoré uchovávajú hodnotu, ako sú zlato, cenné papiere či kryptomeny. Slúžia na uspokojovanie jednej zo základných ľudských potrieb. Zvyšujúce sa ceny tak vyostrujú nerovnosť medzi tými, ktorí bývanie majú, a tými, ktorí ho nemajú, zvlášť mladými.

Čo na to centrálne banky?

Európska centrálna banka reaguje na aktuálny vývoj až paradoxne. Namiesto uťahovania menových podmienok aktualizuje svoj cieľ. Kým v minulosti sa snažila dosiahnuť infláciu blízku dvom percentám, no zároveň udržiavanú pod touto hraničnou hodnotou, aktuálne svoj cieľ formuluje symetricky. Touto zdanlivo malou zmenou formulácie si predstavitelia banky vytvárajú priestor, aby inflácia mohla stanovaný cieľ prestreľovať a banka napriek tomu nemusela meniť svoju uvoľnenú politiku.

Na rozdiel od Európskej centrálnej banky maďarská i česká národná banka už svoj prístup menia. Hoci zatiaľ sa zdá, že obe banky pristupujú k zmene politiky veľmi opatrne. Obozretnosť je iste namieste, keďže v prípade ďalšieho vývoja pandémie i ekonomiky zostáva mnoho otáznikov. Dôležité však je, že centrálni bankári aspoň reflektujú riziko inflačného vývoja.

Z globálneho pohľadu sa zdá, že inflácia sa stále menej považuje za zlo, prípadne že sa vníma ako menšie zlo. Minulosť však ukázala, že voľba medzi stagnáciou a infláciou je iluzórna. Štáty, ktoré volili infláciu namiesto stagnácie, mali napokon oboje.