Ako sme žili: Tehotná žena si mohla za to, aké dieťa sa jej narodilo

Dožinky v Turej Lúke Ilustračný obrázok. Foto: Radovan Stoklasa/TASR

Množstvo príkazov a zákazov, týkajúcich sa životného cyklu človeka, sa vzťahovalo na také obdobia ľudského života, ktoré boli niečím mimoriadne. Teda aj na tehotenstvo, pôrod a novorodenecké obdobie.

Už samo tehotenstvo trvalo deväť mesiacov, teda dosť dlho, a celý ten čas platilo veľké množstvo príkazov a zákazov. Vychádzali z predstáv o nebezpečenstvách, ktoré hrozia z kontaktu so samodruhou ženou, z hrozby možných komplikácií pri pôrode, keby sa porušili určité predpisy, a z obavy, že ak sa niečo z obyčajových noriem zaužívaných v danom spoločenstve nedodrží, môže sa to prejaviť negatívnymi následkami na dieťati. Keď sa stalo, že dieťa malo po narodení vrodenú chybu, pripisovalo sa to práve tomu, že tehotná žena alebo jej okolie porušili akýsi zákaz alebo nedodržali akýsi príkaz.

Preto sa napríklad samodruhá žena nemala uprene pozerať na zviera, aby sa jeho črty neodzrkadlili na dieťati. A naopak, mala sa pozerať len na pekných ľudí, aby aj jej dieťa bolo pekné. Verilo sa, že určité vlastnosti sa dajú prenášať aj na diaľku, pričom dôležitý bol ženin dotyk vlastného tela v kritickom okamihu. Využívala sa tu viera v mágiu podobnosti, teda predstava, že sa určitá charakteristická vlastnosť živého alebo aj neživého objektu za istých okolností môže preniesť na iný objekt.

Neopatrnosť mohla poznačiť nenarodené dieťa

Na Hornej Nitre sa prakticky až do prvej polovice 20. storočia udržali príkazy a zákazy spojené s tehotenstvom. Príklad je z rozprávania obyvateľov obce Klátova Nová Ves. Stretnúť sa však s nimi bolo možné na celom Slovensku.

Keď tehotná žena – samodruhá – videla požiar, na tele dieťaťa sa objavia červené škvrny tam, kde sa v tej chvíli ona sama chytila. Prenos po priamom dotyku hrozil zvlášť vtedy, keď sa v kritickej chvíli zľakla. Verilo sa, že dieťa bude určite poznačené plameňom. Taký fľak nazývali plameň.

Keď sa tehotná žena zahľadela na kaliku, dokaličeného, špatného človeka, podľa predstáv starých ľudí sa jej narodilo špatné dieťa. Naopak, keď sa často pozerala na pekného človeka, narodilo sa jej pekné dieťa.

Ak mala chuť na malinu, jahodu či čerešňu, musela to zapudiť, lebo inak by ostal dieťaťu na tele znak rovnakého tvaru tam, kde sa v tej chvíli chytila. A tak, keď mala na niečo chuť, chytala sa za zadnú časť tela, aby to bolo na najmenej viditeľnom mieste.

V prípade, že si mokré ruky utrela o seba, a nie do uteráka, vlhkosť sa preniesla na dieťa v podobe mokrých lišajov. Dieťa malo byť špatné, pupencovité, so zápalmi kože.

Keď dostala chuť na nejaké jedlo a nemala ho, tak sa podoba tohto jedla vyhodila na tele dieťaťa. Preto sa tehotná žena rýchlo chytila opasku na bruchu, aby to nebolo na viditeľnom mieste. Obvykle, keď prišla do domu, vždy ju domáci ponúkli tým, čo varili a mali, aby „nezabažala“ a dieťa tým nebolo označené.

Obavy z narodenia dvojčiat

Veľký význam sa pripisoval čuchovým vnemom. Aj tu uplatňovala podobnosť vo vzťahu k dieťaťu. Ak sa matka nadýchala zápachu, dieťa mohlo mať nepríjemný dych, ak sa nadýchla horúceho vzduchu z pece pri pečení chleba, dieťaťu hrozil záduch.

Samodruhá žena nemala jesť ryby, lebo dieťa bude sopľavé, mala sa vyhýbať kyslým jedlám, aby dieťa neplakalo, odporúčalo sa jesť za dvoch a sladké jedlá. Niektoré jedlá boli zakázané, napríklad zajačie mäso, aby dieťa nemalo rázštep pery, ľudovo nazývaný zajačí pysk.

Na základe mágie podobnosti sa povahové a charakterové vlastnosti dieťaťa dali ovplyvniť aj náladami a konaním budúcej matky. Nemala byť smutná, lebo dieťa by často plakávalo, nemala nikomu nič odcudziť, lebo dieťa by kradlo.

Jedlá, ktoré ako tehotná často a rada jedávala, si malo obľúbiť aj dieťa. Vyhýbala sa jedeniu zrasteného ovocia, lebo by sa jej mohli narodiť dvojičky.

Narodenie dvojčiat sa v minulosti bralo ako čosi nezvyčajné, ba až obávané, preto sa mu ženy určitými magickými praktikami usilovali predísť. Žena napríklad nesmela niesť dva piesty, keď šla prať bielizeň, nesmela vyhnať žobráka z domu, lebo by sa jej narodili dvojčatá.

V tehotenstve si žena dávala pozor, aby neublížila domácim zvieratám, napríklad aby neudrela či nekopla mačku alebo psa, lebo dieťa by malo po narodení v pupčeku srsť. Ak by utopila mačence, dieťa by sa mohlo narodiť slepé, keby kopla do žaby, hrozilo, že dieťa bude mať zrastené prsty a vypúlené oči. 

Častou túžbou rodičov v minulosti bolo mať ako prvorodeného chlapca, preto si dávali za svadobnej noci, ale niekde aj po nej, pod posteľ železné predmety, napríklad sekeru či klin. Ak nevesta chcela mať ako prvé dieťa dcéru, zašila si do sobášnych šiat šatku. Ak syna, zašila do nich čiapku. Keď mala žena viacej dcér a chcela syna, mala pri prvom kúpeli poslednej dcéry vložiť doň mužský klobúk a kohúta.

Keby si ty, žena moja, chlapca mala,
držau by ti dojku,
kuchára, kuchárku,
i šafára i šafárku!

Budúci rodičia boli prirodzene zvedaví, či sa im narodí syn, alebo dcéra. Jediný spôsob, ako to zistiť, bolo veštenie.

Dve tehotné ženy tak napríklad vzali do rúk prsnú kosť z hydiny a každá potiahla za svoj koniec. Tá, ktorej zostala väčšia časť, mala mať syna. Ak mala žena fľaky na tvári, malo sa narodiť dievča. Pohlavie potomka sa určovalo aj z tvaru brucha – okrúhle brucho veštilo dcéru, zahrotenejšie syna.

Obmedzenia pre tehotnú ženu

Platili, pravdaže, aj ďalšie zákazy a príkazy, niektoré spoločné pre väčšiu časť Slovenska, iné viazané na konkrétny región. Tehotná žena nemala niesť dieťa na krst, lebo by zomrelo buď jej vlastné ešte nenarodené dieťa, alebo to, ktoré niesla na krst. Nemala sa zbytočne pohybovať vonku, lebo jej prítomnosť mohla spôsobiť nešťastie. Ak prišla na zábavu, mládenci sa pobili, ak by si na voze nesadla chrbtom k záprahu, mohol sa pokaziť voz alebo zraniť kôň.

Samodruhá žena nemala chodiť na krížne cesty, pozerať sa na východ a západ slnka ani na spln mesiaca. V pokročilom tehotenstve už nemala šiť, priasť ani pliesť, skrátka pracovať s niťami alebo vlnou, aby sa pupočná šnúra neobtočila okolo krku dieťaťa a nezadusila ho. Nemala si dať trhať zuby, aby sa jej dieťa neobesilo.

Celý čas tehotenstva sa žena pokladala za extrémne náchylnú na urieknutie, preto sa mala chrániť aj rastlinami, ktorým sa pripisovali ochranné magické znaky, napríklad klokočový orech, teda plod klokoča perovitého, čistec či cesnak.

O tehotnej žene sa vravievalo:                                

  Je na výlete.

Je na vyležaní.

Je samodruhá.

Je ťaršená.

Je ťarchavá.

Je hrubá.

Je v druhom stave.

 Je v inom spôsobe.

  Je v nádeji.

  Je v úfnosti.

Neplodnosť mali privodiť čary

Ak manželstvo ostalo neplodné, bezdetné, neplodnosť sa takmer vždy pripisovala ženám. V dejinách bývala uznávaným dôvodom na anulovanie manželstva, a to nielen vo vyšších kruhoch panovníkov a šľachticov, ale i vo svete bežných ľudí. Nik však neskúmal plodnosť mužov.

Naši predkovia poznali množstvo praktík, ktorými sa mala zaručiť plodnosť manželského páru. Preto už pri svadobnom obrade novomanželov preventívne obhadzovali zrnom. Na obnovenie plodnosti ženy slúžili sedacie kúpele s výťažkom určitých rastlín, potieranie rodidiel placentou alebo menštruačnou krvou, návšteva niektorého z pútnických miest s prinesením daru a podobne.

Neplodnosť ženy sa často pripisovala magickému pôsobeniu. Odoberanie šťastia a rodinného požehnania spadalo do pôsobnosti čiernej mágie. Tam patrilo napríklad poliatie manželského páru pri svadobnej hostine porobenou vodou, teda zmesou takej vody, ktorou sa umývala mŕtvola a v ktorej umyli zadok mačke a psovi. Niekde dokonca vliali tento nápoj manželom do vína. V takomto prípade malo byť manželstvo bezdetné, ale aj veľmi nešťastné.

Podobnú rolu zohrávala aj kytička z asparágu a kohútích nôžok aj s pazúrikmi. Nôžky museli byť z čierneho kohúta. Takúto kytičku bolo treba umiestniť na cestu, kadiaľ smeroval svadobný sprievod, aby okolo nej prešiel mladý pár. Pokiaľ si ju nevšimli a prekročili ju, manželstvo malo ostať neplodné.

Spôsoby, ako zabrániť počatiu

Protiváhou úsilia počať dieťa boli spôsoby, ako zabrániť počatiu. Neželanému tehotenstvu sa chceli vyhnúť predovšetkým slobodné dievky, lebo nie všetkým sa chcelo správať podľa gemerského porekadla Sadaj ty aj v kúte, až budeš statočná, nájdu te. Nuž a mládenci nepostávali vždy len pod oblôčikom, dievky ich nezriedka prichýlili do svojej komôrky.

Lenže platilo aj porekadlo Kde dvaja blázni líhajú, tam tretieho hľadajú. Potom sa hľadali spôsoby, ako zariadiť, aby sa vlk nažral a koza ostala celá. Podľa českého archeológa a etnografa Lubora Niederleho už za staroslovanských čias sa s týmto cieľom praktizovala prerušená súlož (coitus interruptus). Pokiaľ mužské semeno nemohlo slúžiť na oplodnenie ženy, dostala ho matka zem v presvedčení, že ho bude vedieť zužitkovať. Preto sa mladí ľudia najmä v jarných a letných mesiacoch častejšie spájali vonku než na lôžku.

Medzi magické praktiky na zabránenie počatia patrilo množstvo rituálov. Napríklad pod vankúš sa dávala zamknutá zámka, alebo zámku hodila žena do studne a dovtedy, kým ju odtiaľ nevytiahla, nemala otehotnieť.

Niekde si dievčina na šnúrku zástery navliekala gombíky, keď na Veľkú noc zvonili zvony. Pri každom údere si navliekla jeden a verila, že koľko bude gombíkov, toľkokrát sa bude môcť spojiť so svojím milým bez obáv z následkov. Po každom styku jeden gombík stiahla. Či to účinkovalo? Možno áno, ale možno aj nie, ako napokon svedčí ľudová pieseň:

Nepovedz ty, dievča, materi,
že sme spolu spali v posteli,
ale povedz, 
hej, povedz svojmu otcovi,
nech ti kolísočku zhotoví.

Kolísočka bude z javora,
perinôčka bude z páperia,
a povojník
bude,
hej, bude samá stužtička,
doňho povijeme Janíčka.

Keď to bude chlapec, bude pán,
bude on na vojne generál.
Keď to bude
dievča,
hej, dievča, biela ľalia,
bude taká pekná ako ja.

Takéto a podobné spôsoby antikoncepcie sa z rozličných dôvodov praktizovali aj v manželstve. Preto už pri svadobnej hostine si nevesta, ak chcela, mohla sadnúť na ruku a koľko prstov si prisadla, toľko rokov nemala mať deti.

Na Slovensku bývalo zvykom mať aj desať až dvanásť detí, bežne päť, šesť. V evanjelických a kalvínskych obciach južného Slovenska sa však ešte na začiatku dvadsiateho storočia tradoval systém jedného dieťaťa. Malo to čisto hospodárske pozadie. Celý majetok sa potom odovzdával jedinému dedičovi bez ohľadu na to, či to bol syn, alebo dcéra. Pôda sa nemusela rovným dielom deliť medzi viacerých synov, niekde i medzi dcéry.

Ak si takýto mládenec jedináčik vzal za ženu dievku-jedináčku, majetky sa spojili, čo sa pokladalo za veľmi dobrý krok. V takýchto pomeroch manželia spolu sexuálne žili len dovtedy, kým žena neotehotnela a neporodila jedno dieťa. Potom zachovávali sexuálnu abstinenciu, zvyčajne úplnú.


Ďalšie články