Ako sme žili: Dospievanie znamenalo stať sa z dievčatka dievkou a z chlapca mládencom

Do dospelosti sa mladí ľudia dostávali postupnými krokmi, ktoré mali prísne pravidlá.    

Prechod z detského do mládeneckého či dievockého veku sa v dedinskom spoločenstve nezaobišiel bez prechodových obradov pri prijímaní dospievajúcich do skupiny mládeže rovnakého veku. Až po takýchto iniciačných obradoch sa mohli pokladať za dospelých.

Od dievčaťa k dievke

Všetko, čo sa v prostredí tradičnej slovenskej rodiny spájalo s narodením nového človiečika –  predstavy, zvyky, obrady, zákazy či príkazy, malo svoje východisko v tom období v živote dievčaťa, keď dozrievalo na ženu. Od začiatku jej dievčenia, teda prechodu do vekového stupňa mladej ženy schopnej splodiť, vynosiť a porodiť dieťa. Signálom tejto premeny bola prvá menštruácia.

Dobre mi je, dobre, ako by nebolo,

veď mi ešte malô doma neplakalo.

S prvou menštruáciou sa aj v slovenskej ľudovej kultúre, s veľkou pravdepodobnosťou podobne ako v kultúrach iných národov, spájali magicko-rituálne praktiky, ktoré mali menštruovanie skrátiť. V čase menštruácie sa žena totiž pokladala za nečistú a bola v istej miere oddelená od ostatného spoločenstva. V súvislosti s tým sa žene neodporúčalo napríklad piecť chlieb a osievať múku, mala sa vyhýbať niektorým činnostiam v domácnosti, najmä fyzicky namáhavým prácam, napríklad praniu. Nemala oberať ovocie, prípadne akokoľvek s ním manipulovať, ale ani presádzať, siať a akokoľvek pracovať s kvetmi.

Na veľkej časti Slovenska ľudia verili, že menštruujúca žena sa nemá zapájať do práce na poli a v záhrade, lebo v tom čase nie je plodná, a teda by mohla ohroziť plody, úrodu. To je výstižný príklad similárnej mágie, mágie podobnosti. Na druhej strane, to však neplatilo všade, keďže v niektorých regiónoch Slovenska sa napríklad ovocné stromy natierali menštruačnou krvou práve preto, aby dobre rodili.

Všeobecne platil zákaz sexuálneho styku s menštruujúcou ženou, v menšej miere sa vyskytoval aj zákaz prijímať v kostole, ba dokonca zákaz ísť v čase menštruácie na spoveď, čo, samozrejme, nijako nesúviselo s oficiálnymi cirkevnými nariadeniami, ale prežívalo to len v mysliach najstaršej generácie žien.

Dodržiavanie takýchto magických príkazov a zákazov malo v prvom rade zabrániť väčšej strate krvi pri menštruácii, čo súviselo s dávnou predstavou, že s krvou uniká z tela aj fyzická sila a zrýchľuje sa starnutie ženy.

Aj samo pomenovanie menštruácie bolo tabu. Používali sa rozličné zástupné názvy, ako napríklad mať ďady (ďadky), mať na sebe, mať na košeli, mať červené dni, mať ženské dni, mať mesiačiky, mať mesačné krvácanie, mať jahodové dni, mať na návšteve mokrú tetku, mať na návšteve tetku z Prahy a podobne.

Čím skôr malo dievča prvú menštruáciu, tým sa pokladalo za vyspelejšie, zdravšie, schopné vydaja a pôrodu. To všetko, teda schopnosť ženy priviesť na svet viacero zdravých detí, sa v roľníckej kultúre cenilo. Menštruácia bez osobitných ťažkostí bola zárukou zdravého vývoja dievčaťa a jej plodnosti. Práve preto sa kvapky menštruačnej krvi často používali v erotickej a ľúbostnej mágii, napríklad do takzvaného nápoja lásky.

Menštruačná krv sa využívala aj v ľudovom liečiteľstve – odstraňovali sa ňou bradavice, liečila neplodnosť. Pri tej sa najviac cenila najmä menštruačná krv slobodnej devy, najradšej panny, ktorou si neplodná žena mala potierať rodidlá pred spojením s mužom. Inde sa menštruačná krv, naopak, pokladala za prostriedok na zabránenie počatia.

V kysuckom regióne sa menštruačnou krvou liečila epilepsia detí, prípadne detské ústne infekcie, takzvaná žaba, potierali sa ňou opuchy a modriny, dokonca aj potničky malých detí. Pri väčšine takýchto liečebných úkonov sa používala predovšetkým krv z prvej menštruácie dievčaťa. Odkladala sa s handričkami, ktoré v minulosti slúžili namiesto menštruačných vložiek. Handričky nasiaknuté krvou bolo treba vysušiť a v prípade potreby sa namáčali do vody. Tá sa potom využívala na liečebné ciele.

Krv z prvej menštruácie sa mohla využívať aj na skrášľovanie ako kozmetický prostriedok. Verilo sa, že zabraňuje pehám, vyrážkam a škvrnám na pokožke.

Dievocké spolky

Na veľkej časti nášho územia sa za dospelú pokladala dievka, ktorá sa už zúčastňovala na priadkach. Na priadky do určitého domu chodievala relatívne ustálená skupina žien a dievčat a práve tieto neformálne skupiny dievčeniec spojených spoločným miestom priadok boli dievčenskou obmenou mládeneckých spolkov. Takáto skupina sa mohla utvoriť podľa časti obce, z ktorej sa dievčatá schádzali, alebo podľa veku. Hlavou skupiny bývali zvyčajne najstaršie dievky. Tie poprosili niektorú gazdinú, či môžu prísť k nim do kúdeľnej izby priasť.

Priadky boli pravidelné stretnutia žien či dievčat určené na pradenie. Trvali od novembra do jari, obvykle po fašiangy. Vlákna ľanu, konope a vlny sa pomocou vretena alebo kolovrátku spriadali do nite buď doma individuálne, alebo v skupinkách – ženy a dievčatá pracovali obvykle osve.

Ženy sa navzájom striedavo navštevovali. Dievčatá, vo väčších obciach členené ešte do rovesníckych skupín či vrstiev, si na celé obdobie dohodli jeden dom – kúdeľnú alebo kudzelnu chyžu, kde priadli. Za prenájom gazdinej obvykle napriadli alebo sa jej poskladali na naturálie, či vykonávali niektoré práce. Spoločne zabezpečovali petrolej na svietenie a drevo na kúrenie v izbe. V čase zábav si priniesli požívatiny, po skončení priadkového obdobia izbu vymazali a vybielili.

Priadlo sa každý deň okrem soboty a nedele. Dni, v ktorých sa podľa poverových predstáv priasť nesmelo, teda v stridžie dni, sa využívali na ľúbostné čary, spoločné zábavy, hry, spevy a tance s účasťou mládencov. Tí prichádzali aj v dievocké dni, v utorok a štvrtok i v posledný pracovný večer v týždni.

Hopsa kúdeľ…

Zavčas rána z pondelku, jaj, jaj, jaj,
nadiala si kúdeľku, jaj, jaj, jajajajaj.
Hopsa kúdeľ, myk sa kúdeľ, kúdeľôčka, kúdeľa.
Hopsa kúdeľ, myk sa kúdeľ, kúdeľu si nadiala.

A keď prišiel utorok, jaj, jaj, jaj,
Jaj, mamička, bolí bok, jaj, jaj, jajajajaj.
Hopsa kúdeľ, myk sa kúdeľ, kúdeľôčka, kúdeľa.
Hopsa kúdeľ, myk sa kúdeľ, kúdeľu si nadiala.

A keď prišla tá streda, jaj, jaj, jaj,
jaj, mamička, prebeda, jaj, jaj, jajajajaj.
Hopsa kúdeľ, myk sa kúdeľ, kúdeľôčka, kúdeľa.
Hopsa kúdeľ, myk sa kúdeľ, kúdeľu si nadiala.

A keď prišiel ten štvrtok, jaj, jaj, jaj,
spravila si paškrtok, jaj, jaj, jajajajaj.
Hopsa kúdeľ, myk sa kúdeľ, kúdeľôčka, kúdeľa.
Hopsa kúdeľ, myk sa kúdeľ, kúdeľu si nadiala.

A keď prišiel ten piatok, jaj, jaj, jaj,
to je mrcha začiatok, jaj, jaj, jajajajaj.
Hopsa kúdeľ, myk sa kúdeľ, kúdeľôčka, kúdeľa.
Hopsa kúdeľ, myk sa kúdeľ, kúdeľu si nadiala.

A keď prišla sobota, jaj, jaj, jaj,
smrdela jej robota, jaj, jaj, jajajajaj.
Hopsa kúdeľ, myk sa kúdeľ, kúdeľôčka, kúdeľa.
Hopsa kúdeľ, myk sa kúdeľ, kúdeľu si nadiala.

A keď prišla nedeľa, jaj, jaj, jaj,
hneď do tanca letela, jaj, jaj, jajajajaj.
Hopsa kúdeľ, myk sa kúdeľ, kúdeľôčka, kúdeľa.
Hopsa kúdeľ, myk sa kúdeľ, kúdeľu si nadiala.

Štrnásť- až pätnásťročné dievča začínalo svoje dievčenie tak, že ho staršie dievčatá zavolali na priadky a, samozrejme, najskôr vypýtali od matky.

Napríklad v Kobeliarove na Gemeri hneď na začiatku obdobia priadok, teda od 3. novembra, začali staršie dievčatá chodiť po domoch, z ktorých chceli pozvať dospievajúce dievča do svojho kruhu. Najprv prišli pod okno a robili hluk napríklad udieraním na plechový riad a spevom:

Poď Marinko na priadky.

Volajú ťa pajtášky.

Pajtášky ťa volajú.

Poď Marinko na priadky. 

Matka volaného dievčaťa ich pozvala dovnútra, kde jej slušne najstaršia dievčina predniesla žiadosť, aby pustila svoju dcéru na priadky. Pokiaľ matka súhlasila, dala dievčatám sušené ovocie ako jabĺčka, slivky, hrušky, koláče s makom, orechmi i tvarohom, chlebík a slaninku a celá skupina aj s novoprijatou dievkou odišla na priadky.

Keďže do kúdeľnej izby prichádzali aj mládenci, boli priadky v zime, na rozdiel od ostatných ročných období, jedna z mála príležitostí na vzájomné stretávanie mladých. Tu mal mládenec možnosť nenápadne pozorovať správanie dievok, rozprávať sa s nimi a napokon vybrať si dievča nielen podľa vzhľadu, ale i podľa povahy a vzťahu k práci. Platilo, že čo si mladí v kúdeľnej izbe povedia, nemá sa vynášať von.

Mládenecké spolky

Prijatie za mládenca vlastne znamenalo prijatie do mládeneckého spolku. Takéto skupiny mládeže pôsobili v slovenských dedinách ešte v dvadsiatom storočí. Riadili sa presnými vnútornými pravidlami, ktoré vyrastali z dávnej tradície a mládež ich rešpektovala.

Mládenecké spolky plnili poslanie akejsi neformálnej inštitúcie v rámci obce. Mnohorakým spôsobom sa zúčastňovali na dianí v obci, zabezpečovali niektoré jej potreby. Mládenci sa napríklad zapájali do kosby obecných pasienkov, čistili studničky v chotári, upratovali cintoríny či okolie kostolov. Napokon pôsobili aj výchovne pri dozrievaní mladej generácie mužov a upevňovali ich vzťah k dedinskému spoločenstvu.

Od mládeneckého veku sa nedajú odmyslieť búrlivejšie formy správania, neochota rešpektovať rodičov a autority všeobecne, veď mladí muži majú radi bujaré zábavy. Mládenecký spolok pôsobil aj ako istá prirodzená regulácia takýchto prejavov.

Mládenci si spomedzi seba vybrali mládeneckého, paholského či parobského richtára alebo aj prvého či peršeho mládenca, mládenského gazdu a podobne. Na väčšine nášho územia ho volili, spravidla na začiatku roka, napríklad na Tri krále. Len vo východoslovenských dedinách sa ním stával starší mládenec s prirodzenou autoritou, ktorého ostatní rešpektovali. Richtár mohol mať aj svojho podrichtára, ktorého nazývali aj notárom, kapušom, krčmárom, mládekom či hajdúchom.

Po zvolení sa v mnohých obciach zachovával zvyk prejsť s novým richtárom v sprievode s muzikou cez dedinu. Ak mal spolok svoju spolkovú truhličku s pokladnicou a kronikou, zoznamom členov a podobne, niesli ju pred novozvoleným richtárom. Niekde starý richtár novému odovzdal richtársky opasok, širší, než nosili ostatní mládenci, prípadne pierko za klobúkom, takisto väčšie a krajšie. Patrilo sa, aby nový mládenecký richtár navštívil richtára obce a predstavil sa mu, keďže ich čakala spolupráca pri organizovaní účasti mládencov na obecných podujatiach.

Mládenecký richtár zabezpečoval dodržiavanie výročných zvykov a organizovanie niektorých tradičných podujatí, napríklad tanečných zábav, fašiangových obchádzok, pochovávania basy, oblievačiek a šibačiek, stavania májov. Sledoval dodržiavanie vnútorných pravidiel spolku a zásad správania členov na verejnosti, rozhodoval spory a podobne. Niekde rozhodoval aj o tom, či môžu na tanečnú zábavu prísť cezpoľní mládenci. Organizoval účasť mládencov na niektorých prácach pre obec.

Richtárom často býval mládenec zo zámožnejšej rodiny, už aj preto, lebo sa od neho očakávala hostina s pijatikou pri zvolení a skončení funkcie a štedrejší príspevok na spoločné podujatia. Funkcia mu spravidla vypršala, keď sa mal ženiť.

Prijímanie chlapcov medzi mládencov

Predtým než gazdovského chlapca oficiálne prijali medzi mládencov, musel sa pod dohľadom otca priúčať všetkým mužským prácam. V dedine si ho zobrali na starosť dospelí mládenci. Tí prísne dbali na to, aby sa takíto neoperení chasníci neplietli do ničoho, čo prináležalo mládencom a čo vnímali ako svoje privilégiá.

Mládenci, teda tí, čo už nosili za klobúkom pierko, mohli stavať dievčatám máje, večer prísť pod okienko svojej vyvolenej, sadnúť si medzi rovnocenných do krčmy a rozkázať si, chodiť na tanečné zábavy. Zúčastňovali sa na verejnoprospešných prácach pre obec, ako bolo napríklad čistenie studničiek v chotári, organizovanie zábav a posedení na páračkách, mali v kostole vyhradené svoje miesto.

Chlapci nič z toho nesmeli, ba nesmeli sa po večernom zvonení zdržiavať vonku. Keby chlapec niektorý z týchto nepísaných, ale spoločenstvom dodržiavaných zákazov porušil, mládenci by ho dôrazne napomenuli. Ak by ho opätovne porušil, tak by ho potrestali. Takýmto trestom mohla byť výplata remeňom po zadku, ale mohlo sa to skončiť ešte oveľa horšie.

V južnej časti Hontu ešte v medzivojnových a tesne povojnových rokoch chlapcovi, ktorý zatiaľ nebol prijatý medzi mládencov a pristihli ho na záletoch, hrozilo, že mu na brúske do krvi obrúsia päty a potom ho hodia do pŕhľavy. Preto mládenec po dosiahnutí šestnástich rokov netrpezlivo čakal na deň, keď ho konečne prijmú do mládeneckého spolku.

Základnou podmienkou prijatia medzi mládencov bola pohlavná dospelosť. Posudzovala sa jednoducho – podľa toho, či chalan už na tvári zarastá. Veľmi dôležité však bolo, či a ako nádejný mládenec zvláda bežné práce na poli a okolo gazdovstva. To si mládenci mohli overiť takmer každodenne – v dedinskom spoločenstve sa takéto veci nebadane, ale prísne sledovali a informácie sa šírili veľmi rýchlo.

Beda bola chlapcovi, o ktorom sa rozchýrilo, že má obidve ruky ľavé, že je neumelý, že mu robota nejde od ruky alebo že mu, nedajbože, nevonia. Musel disponovať aj primeranou silou a dôvtipom, vedieť, čo sa patrí voči starším, zvážiť, kedy otvoriť ústa a kedy radšej čušať.

Chlapec, ktorý sa chcel dostať medzi mládencov, musel o to požiadať prostredníctvom niektorého zo starších parobkov. Mládenci jeho žiadosť spoločne posúdili a ak nespĺňal všeobecné predpoklady, napríklad povedali o ňom, že je dengľavý alebo že mu ešte z nosa tečie, odkázali mu, aby ešte počkal. Niekedy sa mohlo stať, že mu to dali najavo aj hrubšie: „Choj ty ešte mater cicať!“

Najmä ak sa chlapec ukázal ako menej bystrý, duševne zaostalý, nemohol sa nádejať, že by ho niekedy prijali mládenci do svojho spolku. To, samozrejme, znamenalo, že v miestnom spoločenstve sa o ňom neuvažovalo ani ako o ženíchovi. Prakticky na celom území Slovenska sa do prvej tretiny 20. storočia sobáš s niekým, koho mládenci neprijali do mládeneckého spolku, pokladal za hanbu pre dievča a celú jej rodinu.

Ak mládenci uznali oprávnenosť chlapcovej žiadosti, určili termín, kedy má adept prísť medzi nich. Často sa prijatie medzi mládencov uskutočnilo pri najbližšej tanečnej zábave, ktorú organizovali slobodní mládenci. Avšak prevažne sa na celom Slovensku prijímali mládenci do spolku raz do roka vždy v pevne stanovenom termíne, a to buď po Vianociach na štefanskej zábave, v Hliníku nad Hronom na sviatok Troch kráľov, alebo na záver fašiangov na fašiangovej zábave, na zábave vo Veľkonočný pondelok, na turíčnej zábave či na obľúbených juniálesoch.

Dodržiavali sa presné pravidlá

Obrad prijímania chlapca medzi mládencov mal viacero podôb – od tej najjednoduchšej, keď stačilo, že chlapec zaplatil mládencom takzvané vkupné, niekde nazývané bykové – víno alebo pálenku. Po prípitku chlapca trikrát vyhodili dohora s tým, že už patrí medzi nich. V mnohých obciach však bol rituál prijímania medzi mládencov oveľa zložitejší.

Napríklad v okolí Topoľčian sa prijatie medzi mládencov nazývalo mládenecký krst a adept na mládenca dostal svojho krstného otca. Obrad bol skutočnou ceremóniou. Jeden z mládencov určený za mládeneckého notára  obradnou rečou privítal uchádzačov o prijatie do mládeneckej družiny. Reč sa skončila želaním dobrého rozumu, dobrého zdravia, dobrého vzrastu a dobrého mena medzi ľuďmi. Notár potom vylial trochu pálenky na stôl, udrel do nej dlaňou a podal ruku novému mládencovi. Toto gesto zopakovali všetci mládenci. Nasledovala bohaté pohostenie, pričom jedlo a pitie zabezpečovali nováčikovia. Novoprijatých mládencov sa po hostine ujali krstní otcovia, aby im vysvetlili, čo a ako treba robiť v novom stave. Okrem udelenia rozličných rád zašli s nimi aj na prvé vohľady. Najskôr, pravda, dostali poučenie, ako sa má skutočný mládenec správať k dievčatám. Krstný otec vystupoval ako ochranca a radca svojho krstného syna prinajmenšom v prvom roku jeho mládenčenia. 

Podobný priebeh mal rituál aj v ďalších regiónoch. Nazýval sa aj krescanka, dzvihana, dzvihaňe za parobka. Niekde sa pri prijímacích obradoch skladal aj sľub poslušnosti krstnému otcovi, ktorému musel krstný syn pobozkať ruku.

Mládenecký krst sa konal na tanečnej zábave alebo v krčme. Za krstencov ručil fľaškový alebo pálenkový krstný otec.

V okolí Leopoldova mládenci zastierali obloky krčmy, aby priebeh krstu nemohli sledovať ženy a deti. Mládenecký richtár adresoval adeptom ponaučenia z rozličných oblastí života budúceho mládenca a zdôraznil, aby nič nevynášali z toho, čo sa dozvedia medzi mládencami. Potom krstný otec vylial na hlavu svojho zverenca pohár vína. Po speve a tanci odviedli krstní otcovia novoprijatých mládencov pred domy vyvolených dievčat. Platila zásada, že dievča muselo chvíľu postáť pred domom a porozprávať sa s mládencom, a to aj vtedy, ak sa jej nepáčil. Keby to neurobila, hrozilo jej, že na najbližšej zábave jej mládenci dajú zahrať marš a a zo zábavy by musela odísť.

Na východnom Slovensku sa mládenci prijímali do spolku na tanečnej zábave. Tu boli obradne krstení, dzvihnutí alebo pasovaní za parobka. Nový mládenec si vybral jedno zo starších dievčat za kumu, kmotru a spolu tancovali v kruhu sólo. Ostatná mládež okolo nich spievala v kruhu pieseň, ktorá v prepise do spisovnej slovenčiny znie:

Keď nebudeš vedieť žať,

budeš musieť pod stohom spať,

keď nebudeš vedieť kosiť,

budeš musieť za chlapmi vodu nosiť.

Z piesne je zrejmé, že sa od novoprijatého mládenca očakávala tvrdá práca ako od muža.

Na strednom Slovensku bolo zvykom pri prijímaní za mládenca dávať hobla. Nováčikom naliali plné poháre, nohy museli mať vystreté tak, aby sa nedotýkali dlážky a potom spod nich vytrhli stoličku. Mohli ich aj fackovať či buchnátovať. Všetky tieto tortúry mali nováčikovia znášať bez mihnutia oka. Nedajbože, aby sa adept rozplakal – to by celkom stratil nárok stať sa mládencom.

Azda najdrsnejší mládenecký krst uplatňovali mládenci v hontianskej obci Hrušov, v okrese Veľký Krtíš, kde prijímaní chlapci museli podstúpiť najskôr takzvanú malú strkanú, pri ktorej ich starší mládenci postrkovali po celej miestnosti od jedného k druhému. Jestvovala však aj veľká strkaná vonku na pažiti, pri ktorej si nováčikov starší mládenci naozaj celou silou sácali medzi sebou. Samozrejme, že sa to neobišlo bez modrín a krvavých odrenín. Strkaná sa začínala a končila na pokyn mládeneckého richtára. Hrušovský mládenecký krst sa odohrával v tajnosti, bez nezainteresovaných divákov, a utajovalo sa aj to, kto je komu krstný otec. Prijímanie za mládencov takýmto spôsobom sa v Hrušove vykonávalo ešte v 60. rokoch 20. storočia.

Môže sa nám to, pravdaže, zdať drastické, lenže treba vziať do úvahy, že od muža sa v minulosti očakávala tvrdosť, schopnosť znášať bolesť a námahu. Patrilo to k práci na poli a okolo gazdovstva. Len ak chlapec preukázal, že je na ňu dostatočne pripravený, mohol sa stať mládencom.

Dalo sa presvedčiť tancom

Nielen silou, mužným vzhľadom a pracovnou zručnosťou si mládenec mohol získať záujem vyvolenej. Bola tu ešte jedna dosť významná možnosť – ak bol dobrý tanečník. Tanečné zábavy bývali na dedine naozaj jedným z hlavných spoločenských podujatí. Pre takého horehronského mládenca, ktorý si na zábave rozkázal tanečné sólo a bravúrne ho zvládol, rozbúšilo sa nejedno dievčenské srdce.

Mládenecké, parobské tance boli výrazne rytmické, obsahovali smelé skoky a cifrovačky, patrilo k nim zrážanie piat v čižmách s ostrohami (čerkanie), rytmické údery dlaňou na sáry čižiem alebo na boky stehien (čapáše), tlieskanie dlaňami. Sóla sa mohli striedať so skupinovým krútivým tancom. V mládeneckom tanci sa však vždy cenila schopnosť improvizovať, obmieňať figúry a skoky v nečakaných kombináciách. Každý región, a v jeho rámci niekde každá dedina, mal vlastný štýl, ktorým mládenci vystavovali na obdiv svoje tanečné schopnosti.