Náhorný Karabach sa už sto rokov točí v cykloch deštrukcie a obnovy takou rýchlosťou, že bežný miestny obyvateľ ich za jeden život môže zažiť hneď niekoľko. Tí istí Arméni, ktorí pred takmer tridsiatimi rokmi oslavovali triumfálne víťazstvo vo vojne proti omnoho väčšiemu Azerbajdžanu, sa dnes spamätávajú z trpkej prehry a čelia neistej budúcnosti. Za meniacimi sa čiarami na mapkách v článkoch na Wikipedii sa skrývajú príbehy celých rodín, ktoré na tejto zemi prežívajú v neistote celé stáročia. O turbulentnej minulosti, zúfalej prítomnosti a neistej budúcnosti karabašských Arménov sa Štandard porozprával s jednou z nich. Jej meno je Narine Ogandžanjan.

Narine, narodili ste sa v Bielorusku, no ste dieťa karabašských Arménov. Aký bol váš vzťah k tomuto regiónu, keď ste boli malá?

Narine: Áno, je pravda, že som nevyrástla v Arménsku, no som arcachská [Arcach je arménsky názov pre Náhorný Karabach, pozn. red.] Arménka. Už od svojho narodenia som každý rok prichádzala na tri mesiace do Arménska. A to nie je málo, tráviť z dvanástich mesiacov tri tu. Silne to vplýva na výchovu aj pohľad človeka na svet.

Prichádzali ste teda vždy v lete k starým rodičom?

Narine: Áno. No moje najsilnejšie spomienky na Karabach sú z roku 1994, keď som mala šesť rokov a na Karabachu som strávila celý rok. Rodičia ma sem priniesli, aby som ostala so starými rodičmi z oboch strán. Mám odtiaľto totiž celú rodinu. Z otcovej strany žijeme v Karabachu, kam pamäť siaha, najmenej 400 rokov. Všetci moji predkovia sú tu pochovaní. Z maminej strany to boli Arméni, ktorí prišli pred približne 250 rokmi z Iránu.

A ste pôvodne zo Stepanakertu?

Narine: Pred sto rokmi žili moji predkovia pôvodne v Šuši. No v roku 1920 bol v Šuši masaker Arménov, pri ktorom bolo všetko arménske obyvateľstvo mesta vyvraždené alebo vyhnané. Žila tam aj rodina mojej prababky. Zabili jej vtedy dvoch bratov. Jedného zabili, keď pil vodu pri studni, a druhého zarezali v sade pri strome. Prababka stihla ujsť, no všetok ich majetok ostal tam. Dejiny sa opakujú. Tak ako pred sto rokmi vyhnali Arménov zo Šuši, tak nás vyhnali aj teraz presne o sto rokov neskôr.

Nejde len o Šuši (po azerbajdžansky Šuša). Dvadsiate storočie bolo pre Arménov érou mnohých pohrôm. Začalo sa to takzvanými tatársko-arménskymi masakrami v rokoch 1905 – 1906, pokračovalo to arménskou genocídou v Osmanskej ríši, arménsko-azerbajdžanskou vojnou, sovietizáciou a troma karabašskými vojnami po roku 1988. Ako všetky tieto udalosti ovplyvnili život vašej rodiny?

Narine: Všetky tieto udalosti sa nás dotkli. Môj praded bojoval v prvej svetovej vojne. Druhý praded a ded v druhej svetovej. Moji strýkovia bojovali v prvej karabašskej vojne. Aj počas poslednej vojny tu bola moja rodina. Dakedy si myslím, že je zázrak, ak tu moja rodina po všetkých týchto tragédiách ešte stále je. Toto nie je ako genocída raz za sto rokov. Toto sa nám deje každých 20 – 30 rokov, že musíme niekam kočovať a meniť miesto, kde žijeme. V Európe majú rodiny nahromadené bohatstvo, ktoré prechádza z pokolenia na pokolenie. U nás musí každá generácia začínať znova od nuly. Toto predtým pre nás nebolo typické, no vytvorila sa u nás trocha ruská mentalita, pri ktorej sa ľudia sústredia primárne na dnešný deň. Historicky totiž Arméni vždy zhromažďovali bohatstvo aj skúsenosti a posúvali ho svojim deťom. Ale posledných sto rokov... Snažíme sa nahromadiť, no pre vonkajšie faktory sa to nedá.

Muž sedí pred horiacim domom v dedine v Náhornom Karabachu. Foto: TASR/AP

Vy ste už za tridsať rokov celý ten kruh videli aj na vlastné oči.

Narine: Áno na celý rok som sem prišla ako šesťročná krátko po tom, ako sa skončila prvá vojna o Náhorný Karabach. Žila som teda v povojnovom Stepanakerte a hoci som bola malá, veľmi dobre si to pamätám. Spomínam si na zbúrané budovy, pamätám si, ako sme nemali vodu ani elektrinu. Spomínam si na olejové lampy, aj ako sme si sami vyrábali sviečky. Vodu sme si museli nosiť. Potom ju začali púšťať na jednu hodinu denne. Nefungovalo kúrenie a museli sme si na zimu nachystať drevo. Hľadela som na to detskými očami a boli to pre mňa veľmi šťastné roky. Nevnímala som to tak, že by nám niečo chýbalo, pretože všetci naokolo tak žili. Bol však jeden rozdiel medzi mnou a miestnymi deťmi. Oni prežili aj vojnu, a keď nad nami letel vrtuľník, okamžite sa rozutekali, zatiaľ čo ja som pokračovala pokojne sa hrať na ihrisku.

(viac…)

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.