Arménka z Karabachu: Ani najveselší ľudia nemajú teraz žiadnu nádej. Naďalej však pracujú a vzdorujú

Náhorný Karabach sa už sto rokov točí v cykloch deštrukcie a obnovy takou rýchlosťou, že bežný miestny obyvateľ ich za jeden život môže zažiť hneď niekoľko. Tí istí Arméni, ktorí pred takmer tridsiatimi rokmi oslavovali triumfálne víťazstvo vo vojne proti omnoho väčšiemu Azerbajdžanu, sa dnes spamätávajú z trpkej prehry a čelia neistej budúcnosti. Za meniacimi sa čiarami na mapkách v článkoch na Wikipedii sa skrývajú príbehy celých rodín, ktoré na tejto zemi prežívajú v neistote celé stáročia. O turbulentnej minulosti, zúfalej prítomnosti a neistej budúcnosti karabašských Arménov sa Štandard porozprával s jednou z nich. Jej meno je Narine Ogandžanjan.

Narine, narodili ste sa v Bielorusku, no ste dieťa karabašských Arménov. Aký bol váš vzťah k tomuto regiónu, keď ste boli malá?

Narine: Áno, je pravda, že som nevyrástla v Arménsku, no som arcachská [Arcach je arménsky názov pre Náhorný Karabach, pozn. red.] Arménka. Už od svojho narodenia som každý rok prichádzala na tri mesiace do Arménska. A to nie je málo, tráviť z dvanástich mesiacov tri tu. Silne to vplýva na výchovu aj pohľad človeka na svet.

Prichádzali ste teda vždy v lete k starým rodičom?

Narine: Áno. No moje najsilnejšie spomienky na Karabach sú z roku 1994, keď som mala šesť rokov a na Karabachu som strávila celý rok. Rodičia ma sem priniesli, aby som ostala so starými rodičmi z oboch strán. Mám odtiaľto totiž celú rodinu. Z otcovej strany žijeme v Karabachu, kam pamäť siaha, najmenej 400 rokov. Všetci moji predkovia sú tu pochovaní. Z maminej strany to boli Arméni, ktorí prišli pred približne 250 rokmi z Iránu.

A ste pôvodne zo Stepanakertu?

Narine: Pred sto rokmi žili moji predkovia pôvodne v Šuši. No v roku 1920 bol v Šuši masaker Arménov, pri ktorom bolo všetko arménske obyvateľstvo mesta vyvraždené alebo vyhnané. Žila tam aj rodina mojej prababky. Zabili jej vtedy dvoch bratov. Jedného zabili, keď pil vodu pri studni, a druhého zarezali v sade pri strome. Prababka stihla ujsť, no všetok ich majetok ostal tam. Dejiny sa opakujú. Tak ako pred sto rokmi vyhnali Arménov zo Šuši, tak nás vyhnali aj teraz presne o sto rokov neskôr.

Nejde len o Šuši (po azerbajdžansky Šuša). Dvadsiate storočie bolo pre Arménov érou mnohých pohrôm. Začalo sa to takzvanými tatársko-arménskymi masakrami v rokoch 1905 – 1906, pokračovalo to arménskou genocídou v Osmanskej ríši, arménsko-azerbajdžanskou vojnou, sovietizáciou a troma karabašskými vojnami po roku 1988. Ako všetky tieto udalosti ovplyvnili život vašej rodiny?

Narine: Všetky tieto udalosti sa nás dotkli. Môj praded bojoval v prvej svetovej vojne. Druhý praded a ded v druhej svetovej. Moji strýkovia bojovali v prvej karabašskej vojne. Aj počas poslednej vojny tu bola moja rodina. Dakedy si myslím, že je zázrak, ak tu moja rodina po všetkých týchto tragédiách ešte stále je. Toto nie je ako genocída raz za sto rokov. Toto sa nám deje každých 20 – 30 rokov, že musíme niekam kočovať a meniť miesto, kde žijeme. V Európe majú rodiny nahromadené bohatstvo, ktoré prechádza z pokolenia na pokolenie. U nás musí každá generácia začínať znova od nuly. Toto predtým pre nás nebolo typické, no vytvorila sa u nás trocha ruská mentalita, pri ktorej sa ľudia sústredia primárne na dnešný deň. Historicky totiž Arméni vždy zhromažďovali bohatstvo aj skúsenosti a posúvali ho svojim deťom. Ale posledných sto rokov… Snažíme sa nahromadiť, no pre vonkajšie faktory sa to nedá.

Vy ste už za tridsať rokov celý ten kruh videli aj na vlastné oči.

Narine: Áno na celý rok som sem prišla ako šesťročná krátko po tom, ako sa skončila prvá vojna o Náhorný Karabach. Žila som teda v povojnovom Stepanakerte a hoci som bola malá, veľmi dobre si to pamätám. Spomínam si na zbúrané budovy, pamätám si, ako sme nemali vodu ani elektrinu. Spomínam si na olejové lampy, aj ako sme si sami vyrábali sviečky. Vodu sme si museli nosiť. Potom ju začali púšťať na jednu hodinu denne. Nefungovalo kúrenie a museli sme si na zimu nachystať drevo. Hľadela som na to detskými očami a boli to pre mňa veľmi šťastné roky. Nevnímala som to tak, že by nám niečo chýbalo, pretože všetci naokolo tak žili. Bol však jeden rozdiel medzi mnou a miestnymi deťmi. Oni prežili aj vojnu, a keď nad nami letel vrtuľník, okamžite sa rozutekali, zatiaľ čo ja som pokračovala pokojne sa hrať na ihrisku.

Pamätáte si dobre povojnový Karabach, no prichádzali ste sem každý rok aj potom. Ako sa Karabach za tie takmer tri desaťročia zmenil?

Narine: Najmä Stepanakert sa zmenil kolosálne. Myslím si, že to tiež súvisí s arménskym charakterom. Akonáhle sa objaví slobodná minúta, Arméni začínajú okamžite niečo vyrábať, stavať alebo tvoriť. Za dvadsať rokov miestni Arméni obnovili všetko, čo sa dalo. Stepanakert vystavali z ruín, vyzdobili, skrášlili a urobili atraktívnym pre turistov. Karabach po prvej vojne a krátko pred treťou vojnou bola zem a nebo. Následne začali obnovovať celý Arcach a potok turistov rýchlo rástol. Každý rok ich prichádzalo vyše stotisíc, a to je na malý Karabach veľmi vysoké číslo. Čo je tiež dôležité, veľa som cestovala, no Arcach bol z hľadiska kriminality asi najbezpečnejším miestom. Je tu malá úzko prepojená komunita. Dodnes tu nezamykáme dvere a v aute si môžem nechať kabelku s peňaženkou. Aj malé deti tu dodnes môžu chodiť samé, lebo každý vie, že ak niečo, sused im dá napiť alebo najesť sa. Ak neberieme do úvahy vonkajšiu hrozbu od Turkov, tak je to najbezpečnejšie miesto, kde som kedy bola. Napriek všetkému tu nie sú ani bezdomovci a ani žobráci.

A ako vaša rodina prežila minuloročnú vojnu?

Narine: Mne tu pobehuje babka. Ona tu bola počas prvej vojny, druhej aj tretej, ona vám sama lepšie povie.

Stará mama Narine: Dobrý deň. No, vojna je taká vec. Počas prvej vojny som žila mesiac úplne sama v pivnici. Nikoho viac nebolo, len ja sama. Deti sme poslali na dedinu. Po tých rokoch si hovorím, ako som tam mohla žiť. Teraz, ak by ma prinútili byť tam hodinu, určite by som to nedokázala, asi by som sa zbláznila. Najprv na nás strieľali raketami Alazan. Len sme zrazu videli, ako zo Šuši k nám letí niečo červené. A potom prišiel Grad. Ten vypálil 40-krát a potom vždy utíchol na 15 minút, kým ho nabili. Vždy to tak bolo a vždy sme vedeli, že máme 15 minút. Vtedy sme vybehli, umyli sme sa, priniesli vodu alebo urobili niečo podobné.

Táto vojna však už bola iná, či nie?

Stará mama Narine: V tejto vojne už boli drony. Vždy proti nám používajú nové a nové zbrane. No oni sa tých takmer 30 rokov na túto vojnu chystali a Arméni prišli o ostražitosť. Vedeli sme, že bude ďalšia vojna, no mysleli sme si, že bude rovnaká ako tá v 90. rokoch. No aj tak, keby na ich strane nebojovali iné štáty, vy viete ktoré, znova by sme vyhrali. Malý Karabach so 150-tisíc obyvateľmi a zrazu sa proti nemu postavili také veľké štáty ako Izrael a to prekliate Turecko.

Aký bol medzi oboma vojnami rozdiel pre vás, ako pre civilistku?

Stará mama Narine: Vtedy to bolo lepšie než teraz. Vtedy sme sa mali kam skryť a kde žiť. No tentoraz, a to je naša vina, sme vôbec neboli pripravení. Pivnice boli špinavé a nevybavené. A drony tie útočili neustále.

Narine: A do toho všetky tie rakety aj izraelské s kazetovou muníciou, ktorá je prakticky na celom svete zakázaná. Izrael si na nás veľmi dobre potrénoval. Do toho turecké drony. Nebol to veľmi čestný boj. Ľudia proti robotom. Ak by sa Turci nezapojili aktívne, my by sme vydržali.

Azerbajdžan teda podľa miestnych obyvateľov nebojoval sám?

Narine: Nie, no nejde len o bojovú techniku. Mnohí miestni, ktorí bojovali v prvej vojne, tu boli aj počas poslednej a tvrdia, že vidia obrovský rozdiel. Streľba bola teraz omnoho systematickejšia a presnejšia. Azerbajdžanci podľa nich tak nebojovali. Oni strieľali bez rozmyslu všade tam, kde sa dalo. No teraz boli údery veľmi presné a v konkrétnom čase. Miestni preto neveria, že to strieľali Azerbajdžanci. Oni ich poznajú, desaťročia s nimi žili. Podľa nich to boli Turci. Lepšie pripravení a vycvičení ľudia s lepšou technikou než Azerbajdžanci. Aj taktika bola u nich iná, taká, akej Azerbajdžanci nikdy schopní neboli.

Kľúčová vo vojne bola bitka o Šuši, dobre ubrániteľné mesto na vysokom brale, ku ktorému sa museli azerbajdžanské sily prebojovať cez husté lesy. Ako si miestni vysvetľujú, že táto takmer nedobytná pevnosť tak ľahko padla?

Stará mama Narine: V meste sa neviedol takmer žiaden boj. Všetci tu hovoria, že mesto im bolo v určitom momente proste odstúpené. To isté sa stalo v Hadrute. Rozprávala som sa s miestnymi vojakmi, ktorí mesto pôvodne bránili. Boli v meste, Azerbajdžanci neútočili a zrazu prišiel príkaz, že sa majú z miesta stiahnuť, aby do neho mohli vojsť vojaci z Arménska. Naši odmietli opustiť svoje mesto, no potom opäť prišiel príkaz. Tak sa stiahli a do mesta následne bez odporu vošli Azerbajdžanci. Teraz sa v Stepanakerte hovorí, že žiadny príkaz zvrchu v skutočnosti neprišiel. Ukazuje sa, že za tie roky sa obrovské množstvo Turkov a Azerbajdžancov mimoriadne dobre naučilo po arménsky, viacerí získali arménske pasy, infiltrovali sa medzi nás a podsúvali našim vojakom falošné príkazy. To isté Šuši. Nie je možné dobyť ju za jeden deň. Preto boli miestni v takom šoku. Keď nám povedali, že Azerbajdžanci dobyli Šuši, nikto tomu neuveril. Stepanakert je priamo pod Šuši a nikto nepočul zvuky akéhosi intenzívneho boja. Mnohí vojaci, ktorí boli rozmiestnení na okraji mesta neskôr povedali, že ich do Šuši ani nepustili, aby tam zaujali obranné pozície. Hovorili im „stojte, všetko je v poriadku“ a potom zrazu „stiahnite sa“.

Čiže aj tu podľa miestnych zafungovala azerbajdžanská rozviedka?

Stará mama Narine: Nielen azerbajdžanská, ale aj ruská. Rusi mali zo všetkých najviac tajných informácií. Tak, ako som ja vyrozumela, dávali tieto informácie Azerbajdžancom a Turkom. Podľa mnohých túto vojnu naplánovali Turci a Rusi a Západ ich v tom podporil. Veď Západ sa tiež len pozerá, čo sa deje na Blízkom východe a Kaukaze a nanajvýš je znepokojený. Rusi a Turci sa možno nezhodujú v otázke Sýrie, no pri Karabachu našli spoločnú reč. Väčšiu časť zobrali Turci a tento malý zvyšok si vzali Rusi pre svoje potreby. Takže ak niekto hovorí, že Rusi nás tu zachránili, oni nás nezachránili pre nás, ale v rámci vlastných záujmov. A mnohí Arméni to už chápu.

Ako ovplyvnili život bežných karabašských Arménov dôsledky poslednej vojny? Viem, že v celom Hadrute napríklad neostal ani jeden Armén.

Narine: To je pravda. A pritom je to historická arménska zem. Jedna vec je však o tom čítať a druhá vec je vidieť tých ľudí a rozprávať sa s nimi.

Stará mama Narine: Najkrajšia príroda je práve v Hadrudskom okrese. Oni teraz prišli a hovoria, „ako vôbec môžete žiť v Stepanakerte alebo inde?“ Sú vykorenení a majú problém žiť inde. Oni žili v súlade s prírodou, poľovali, drevo brali z lesa a pestovali si potraviny.

Narine: My sme u nás v dome teraz tiež prichýlili utečencov. Tí ľudia mali všetko. Mali dom, mali záhradu, kúsok lesa a teraz nemajú vôbec nič. Nedávno som sa rozprávala o tomto s mojím známym Markusom z Rakúska a vtedy som si uvedomila, že Európania žijú v úplne inom svete, mäkšom a jemnejšom. Presviedčal ma, že Azerbajdžanci nemohli len tak prísť, vyhnať ich a zobrať im ich domy, polia a lesy. Podľa neho je nemožné, aby to od nich najprv neodkúpili alebo im neponúkli aspoň nejakú kompenzáciu. Európania nechápu, že aj v dnešnom svete môže niekto prísť a silou niekomu inému zobrať všetok jeho majetok. Je ešte jedna príčina, pre ktorú chcú Turci a Azerbajdžanci zničiť Arménov. Arméni sú pre oba štáty, a najmä menšiny, ktoré v nich žijú, živou pripomienkou toho, že možno bojovať za svoju slobodu a zvíťaziť. Sme pre nich ako večná červená šatka pre býka.

A ako žijú teraz po skončení vojny tí Arméni v Karabachu, ktorí neprišli o svoj majetok?

Narine: Tu sa vojna pre nikoho neskončila! Predvčerom Azerbajdžanci znova narušili hranice a útočili v smere Martakertského okresu. Vždy tak robia, je to v ich povahe. Oni stále strieľajú. A celé to prímerie, ktoré nás prinútili podpísať, ktoré za nás podpísal Pašinjan [arménsky premiér Nikol Pašinjan, pozn. red.], hoci na to nemal žiadne právo… Každý ho tu považuje za nezákonné. Aj včera večer sme len tak sedeli u nás na dvore s rodinou a zrazu sa ozývali výstrely zo Šuši. Stále tak robia, len aby nás vystrašili.

Veľká časť Stepanakertu je tiež už niekoľko dní bez vody. Ako túto situáciu zvládate?

Narine: Dnes je piatok trinásteho a vodu vypli presne pred týždňom. Jednou z príčin sú aj abnormálne horúčavy a sucho. No miestni hovoria, že časť vodnej infraštruktúry ovládli Azerbajdžanci a prístup k vode nám teraz znemožňujú. Predstavte si sedem dní abnormálnych horúčav a vlhkého vzduchu. Ako variť jedlo, upratovať, existovať? A presne toto Azerbajdžanci chcú, aby sme všetci odišli, aby tu nikto nežil. Bombardovať živých ľudí je pre nich zlé PR. Avšak obsadiť opustené ruiny nie je problém. Povedia len, že na tomto území aj tak nikto nežil. A im sa to pomaly darí, veľa ľudí sa po vojne ani nevrátilo.

A čo tí, ktorí sa vrátili? Stále ešte u nich pretrváva šok z vojny, alebo sa u nich už začína formovať určitá vízia budúcnosti?

Narine: To je dobrá otázka. Nepoznám ani jednu rodinu, v ktorej by niekto nezahynul, nebol zmrzačený alebo by neprišli o majetok. Nech sú ľudia akokoľvek silní, toto ich zvnútra láme. Hlavne matky, ktoré prišli o svojich synov. Vládne tu stále všeobecná depresia. Ak by bolo na konci víťazstvo, mali by sme aspoň dačo, no takto je to veľmi ťažké. Ľudia sú morálne zlomení a navyše nevidia žiadne svetlo na konci tunela. S Arménskom a zvyškom sveta ich spája len úzky koridor, ktorý strážia ruskí mierotvorci. Ľudia stále počujú výstrely, mnohí ešte stále hľadajú pozostatky svojich blízkych a do toho všetkého Azerbajdžanci neustále narúšajú hranice a skúšajú, čo si môžu dovoliť. Ani najveselší a najpozitívnejší ľudia, ktorých tu poznám, nemajú teraz žiadnu nádej. Nechcem povedať, že ľudia sa poddali osudu, pokračujú pracovať, sú usilovní, no ich Arcach zničili.