V rubrike Dá sa to sme predstavili už 20 príbehov ľudí, ktorí vyrastali v detských domovoch

Rubrika Dá sa to na Štandarde funguje už pol roka. Po pol roku prichádzam s krátkym sumárom príbehov, ktoré mi najviac utkveli v pamäti.

Od marca vznikla spolupráca medzi Štandardom a organizáciou Úsmev ako dar. Najprv som sa stretla so zakladateľom Jozefom Mikloškom. Bolo to príjemné stretnutie u nich v organizácii. Riešili sme, ako spolupráca bude vyzerať a ako ju uchopíme. Po dlhšom rozhovore sme sa zhodli na tom, že to bude pravidelná rubrika venovaná práve ľuďom, ktorí vyrastali v detských domovoch.

Rubriku sme pomenovali Dá sa to. Po pol roku sa u nás v redakcii názov ustálil a nie je tu nikto, kto by si pri vyslovení slovného spojenia „dá sa to“ nespomenul práve na moju rubriku.

Mala som možnosť sa stretnúť s rôznymi príbehmi a osudmi, ktoré na pohľad mohli vyzerať podobne. Dostali sa do detského domova, vyrastali v ňom a nakoniec z neho odišli. No každý prežíval niečo iné, každý tam zažil niečo iné. Rovnako som to mala aj ja pri rozhovoroch, pri každom som sa cítila inak.

• 

• 

• 

Keď som sa stretávala s ľuďmi alebo čitateľmi a pýtali sa ma, na čom pracujem, a povedala som im o mojej rubrike, mnohokrát som sa stretla s istými predsudkami. Ľudia mi veľakrát povedali: Veď tie deti končia po odchode z domova na ulici, sú na drogách alebo ešte horšie, skončia vo väzení. Vtedy som si ešte viac uvedomovala, že moja rubrika má zmysel. Práve pre tieto názory, aby sme ich aspoň sčasti vyvrátili. Nie všetci tak skončia.

Práve organizácia Úsmev ako dar sa snaží pripraviť deti na odchod z domova. Na skutočných príbehoch ľudí sa dá poučiť najlepšie. Vytvorili si iniciatívu Domováci domovákom, kde sa pravidelne stretávajú s mladými dospelými a venujú im svoj čas.

Do dnešného dňa sme zverejnili 20 príbehov

Môj prvý rozhovor vyšiel 18. marca, bol s generálnym riaditeľom Úsmevu ako dar Štefanom Adamjakom. Rubrika sa nemohla začať s lepším človekom. Je to muž, ktorému sa už ako dieťaťu podarilo účinkovať v divadle, kde dostal hlavnú úlohu Olivera Twista. Pracoval na sebe a po rokoch driny sa dostal na pozíciu riaditeľa. Vzor pre mnohých iných. Pri Štefanovi som si povedala, že rubriku sme pomenovali správne. On je jasným príkladom, že sa to dá.

So Števkom to bol dobrý začiatok a ja som vedela, že vzniká niečo dobré. Tešila som sa, čo bude nasledovať ďalej a s akými inšpiratívnymi ľuďmi sa ešte stretnem. Pre druhý príbeh som cestovala do Dunajskej Lužnej do zariadenia pre odchovancov z detských domovov. V zariadení žije ako tútorská rodina Sašky Mikloškovej. Energická žena plná elánu a pozitívnej energie. Mala som možnosť spoznať sa aj s jej manželom Danielom Mikloškom. Obaja sú pre túto prácu ako stvorení. Nebolo to len stretnutie redaktorky a respondenta, ale cítila som, že sa rozprávam s blízkou, ktorá sa mi rozhodla povedať svoj príbeh.

Medzi jeden z najsilnejších príbehov je za mňa určite príbeh Marty Šarkóziovej, ktorá sa z úplného dna dostala naspäť hore. Po odchode z domova bola závislá na drogách. Prišla až do štádia, keď chcela svoj život ukončiť tou najsilnejšou dávkou, ktorá sa tiež nazýva zlatou dávkou. Nespravila to. Našťastie. Pomohla jej rehoľa Matky Terezy. Neskôr sa zamestnala a začala žiť normálnym životom. Marta mala známu, ktorá na tom tiež nebola najlepšie, a keď opustila dieťa, Marta vedela, že si dieťa vezme. Bolo to už pred rokmi. Keď sme sa stretli, jej dcéra bola veľká slečna. Bývajú síce skromne, ale Márii nič nechýba, Marta jej dáva lásku, ktorú ona nedostala v detskom domove.

Stretla som sa s ľuďmi, ktorí sa po odchode z detského domova rozhodli pomáhať ďalej v rôznych oblastiach, ako napríklad Rastislav Hochman, ktorý je kvestorom na Vysokej škole svätej Alžbety v Bratislave. Popri tom sa venuje na škole sociálnej oblasti, hlavne pomoci ľuďom bez domova, sociálne slabým rodinám v núdzi. Stretla som sa aj s Marekom Vadrnom, kaplánom v pútnickom mieste Marianka.

Žanetu Dychovú som mala možnosť spoznať v jej domácom prostredí, kde bol aj jej syn. Obaja boli veľmi milí a otvorení. Žasla som nad tým, že mladý chlapec dokáže takto vyspelo uvažovať. Nemal to v živote ľahké, veľa ho naučil sám život a správny vzor matky. Pri rozhovore mi veľakrát povedali frázu dá sa to, no nebola to len fráza. Ďalší príklad toho, že sa to naozaj dá. Žaneta ako tehotná nemala kde bývať, ale dostala sa z toho a je teraz šťastnou mamou.

So Žanetou som sa opäť stretla na pobyte pre mladých dospelých, ktorý sa konal v Bratislave. Hneď ma s úsmevom pozdravila a zaspomínali sme na naše stretnutie. Na pobyte robila vedúcu a deti ju mali veľmi radi, hlavne za jej otvorený a priateľský prístup, ktorému nechýba humor.

Spomínať by sa dalo na všetkých. Každý bol pre mňa niečím výnimočný a ostal mi v pamäti. O každom som premýšľala a snažila sa ich pochopiť najviac, ako som vedela. Pri ich rozprávaní si človek ešte viac začne vážiť svoju rodinu, pretože v príbehoch ľudí, s ktorými som sa rozprávala, veľakrát žiadna rodina nefigurovala.

• 

•