Revízor v Bratislave: Zarobil som aj 90-tisíc korún mesačne. Musíte byť ochotný dostať prvú ranu

Väčšina revízorov sú slušní ľudia, ale vyjsť z tejto profesie ako normálny a slušný človek nie je jednoduché. V minulosti sa v tejto práci dalo veľmi dobre zarobiť, dnes je už situácia odlišná, hovorí bývalý bratislavský revízor v mestskej doprave, ktorý si prial zostať v anonymite, no ktorého identitu redakcia Štandardu pozná.

Ako sa človek stane revízorom?

Moja prvá motivácia bola zarábať normálne peniaze. Napríklad v roku 2008 som mal na mesačnej výplatnej páske aj 90-tisíc korún [v dnešnom prepočte okolo 3-tisíc eur, pozn. red.]. A to som zďaleka nebol na tom najlepšie z mojich kolegov.

Revízori takto dobre zarábajú?

To platilo v minulom čase. Tí, ktorí sú tam teraz, dostanú tak 1 100 – 1 200 eur. V lepšom prípade 1 600.

Keď človek nastúpi teraz?

Samozrejme, že peniaze musí zarobiť… s vyplazeným jazykom.

Čo sa zmenilo?

Výšky provízií, ktoré sú za zaplatené pokuty. Ostatné zmeny sú len moje dohady. Zmenilo sa však aj to, že do roku 2016 sme dostávali takzvaný výkaz o zaplatených pokutách, teda prehľad o tom, koľko sme na výplatnej páske mali provízií zo zaplatených pokút. Od roku 2016 toto revízori nedostávajú.

Bola táto zmena nejako odkomunikovaná?

Nie.

Takže ste nevedeli, akú časť platu tvoria zaplatené pokuty?

Na výplatnej páske som, samozrejme, mal výšku podielovej prémie. Ale to je len celková suma, o ktorej neviem, z čoho vychádza.

Ako sa táto zmena prejavila na počte či kvalite revízorov v Bratislave?

Viem napríklad, že veľa ľudí, ktorí absolvujú prijímací pohovor a sú prijatí, jednoducho nenastúpia. V poslednom čase ani nemám vedomosť o tom, že by niekto nastúpil.

Neboli vysoké provízie z pokút vyplácané transparentným spôsobom garanciou, že revízor nebude brať úplatky?

Presne o tom hovorím.

To prišlo zo dňa na deň?

Problémy začínali už niekedy v roku 2012.

Keď ste mali 90-tisíc korún, akú časť platu tvorili provízie?

To bol čistý príjem. Základ približne 10 000 korún, pokuta bola 1 400 korún, z takej pokuty som ja dostal 510 korún, pokiaľ bola vyplatená na mieste. Čiže som dostal viac ako tretinu zo zaplatenej pokuty.

A pokiaľ čierny pasažier pokutu na mieste nezaplatil?

Spísalo sa hlásenie, dotyčný si to zaplatil v určených lehotách a prémia v takom prípade bola 210 korún, pokiaľ si dobre spomínam.

To sú príjmy, ktoré by aj dnes boli ďaleko nadpriemerné. Pri vtedajšom kurze by to bolo 3 000 eur, keď si odmyslíme infláciu, tak tieto platy boli reálne ešte výrazne vyššie. Ako vyzerajú provízie revízorov dnes?

Z 50-eurovej pokuty sme v čase, keď som bol revízorom, dostávali 11 eur, čiže len jednu pätinu. Ja chápem fakt, že verejnosť musí hnevať, že revízor dostáva výplatu, na ktorú sa mu nedobrovoľne skladá. No treba si uvedomiť, že ak dostane peniaze na výplatu revízor, celkom určite prešli cez účtovníctvo Dopravného podniku Bratislavy, čiže sa vracajú do rozpočtu. Túto istotu mám ako revízor za predpokladu, že dostanem výkaz o zaplatených pokutách, o ktorom som hovoril. Ak ho nemám, kladiem si otázku prečo.

To sa zrejme budeme musieť spýtať dopravného podniku.

Určite. Ale podľa mňa dostanete „perfektne“ sterilnú odpoveď.

Zrejme existujú štvrte a spoje, na ktorých sa dá viac zarobiť. Revízori si ich vyberajú sami alebo rozhoduje vedenie?

Každý mesiac sme dostávali rozpis, v ktorom sú revízorské dvojice, respektíve trojice pridelené na jednotlivé dátumy do konkrétnych bratislavských častí, v ktorých by sa mali pohybovať.

Dá sa v niektorých častiach viac zarobiť?

Niekedy bola jednotka, teda centrum, lukratívnejšia. Dnes už to tak nie je, v podstate to je len o tom, aké máš šťastie nachytať jednotlivých ľudí. Mám pocit, že je to všade rovnaké.

A čo cestujúci? Sú dnes disciplinovanejší?

Nie, to by som nepovedal. Aj keď môj pohľad je dosť skreslený, lebo vždy si všimnem len ľudí, ktorí lístok nemajú. Tí, ktorí ho majú, sú ticho a ja od nich idem preč. Medzi čiernymi pasažiermi sa nájdu aj slušní, ktorí si chybu priznajú, ale to je skôr výnimka. Väčšinou sa rôznymi obštrukciami snažia vyhnúť pokute.

Väčšina teda nezaplatí na mieste?

Nie.

A následne pokutu zaplatia?

Keď už sa to spíše, tak možnosti, ako sa vyhnúť pokute, sú dosť obmedzené. Keď niekto nemá lístok, už s tým nič neurobí. Zo zákona vyplýva dopravcovi povinnosť udeliť mu pokutu, ak je cestujúci bez lístka.

Vybudovali ste si intuíciu, že odhadnete, kto ide na čierno? Na niektorých to je vidieť, na niektorých nie?

Vždy je to stresová situácia, niekto to zvláda lepšie, niekto horšie. My musíme pri týchto ľuďoch odhadnúť, aká bude stresová reakcia a pripraviť sa na to.

Často sa čierny pasažier pokúsi utiecť?

Veľa závisí od toho, aké podmienky pri kontrole vytvorí sám revízor. Nejde len o to, ako vyzerá, či je chlap, ale aj ako k nemu pristúpi. Či dá čiernemu pasažierovi možnosť útoku. Keď mu ju nedáte, môže sa vás snažiť vytlačiť, aj to sa mi už stalo, ale skôr to nefunguje.

Už vás napadli?

Áno. Otvorili sa dvere, prišla rana a hotovo. Bola mela.

Kto vyhral?

Ako sa hovorí, na každého chlapa je chlap. Nikdy sa mi ale nestalo nič závažné.

Podarilo sa toho útočníka spacifikovať?

Čo sa mňa týka, tak áno. Keď ale človek vidí, že niekto je dvakrát väčší ako ty, tak sa s ním nepustíš do bitky. Nepoložím život za dopravný podnik, ani za pokutu.

Dostal niekto za takéto napadnutie aspoň podmienku?

Nie.

Je to správne?

Nie.

Nemali by mať teda revízori väčšiu právnu ochranu? Nemal by sa útok na revízora posudzovať podobne ako útok na policajta?

Nie sme verejní činitelia. Boli snahy spraviť z revízorov verejných činiteľov, ale neprešlo to. Podľa mňa to nie je správne. Pokiaľ každý deň ideš do roboty s tým, že sa môžeš s niekým mlátiť, čo je na tom motivujúce?

Sú miesta, kde je pravdepodobnejšie, že sa pobijete?

Napríklad Podunajské Biskupice alebo Petržalka. Tam sa stretávame s rôznymi individualitami. Po tých rokoch je už ale jedno človeku, kde je. Sú tu aj iné faktory.

Napríklad?

Niektorí kolegovia napríklad radi chodili do Mlynskej doliny, lebo tam je pretlak študentstva. Ja som tam nechodil rád. Niektorým študentom stačí, keď vyštuduje prvý semester práva, a myslí si, že skončil doktorandské štúdium. Pritom nepozná rozdiel medzi Trestným poriadkom a Trestným zákonom. Zákon o doprave ich väčšinou vôbec nezaujíma.

Čo bola najextrémnejšia situácia vo vašom prípade?

Spomenul by som skúsenosť kolegov, nešlo o bitku. Boli v trolejbuse, ktorému auto prudko strihlo cestu. Trolejbus musel prudko zabrzdiť, celé osadenstvo vrátane kolegov letelo dopredu na vodiča a jeden z nich si dolámal ruky. Tiež som bol raz v trolejbuse, ktorý v rýchlosti 14 kilometrov za hodinu prudko zabrzdil. Leteli sme ako handry. Kolega mal z toho úraz, ktorý mu ale nechceli uznať preto, lebo sa vraj nedržal. Môže sa revízor pri kontrole držať?

Aký je celkovo postoj cestujúcej verejnosti k revízorom?

Cestujúci naozaj neodôvodnene a neoprávnene pohŕdajú revízormi, vidieť to napríklad na rôznych internetových fórach. Mnohí z revízorov sú pritom vzácni ľudia. Poctivo robia svoju prácu, živia rodiny a odolávajú úplatkom, aj keby si nimi mohli významne prilepšiť. Samozrejme, niekto sa môže pýtať, prečo robíme takúto robotu, ale to je skutočne povolanie vo verejnom záujme. Prítomnosť revízorov vychováva cestujúcich. Pokým si neuvedomíme, akí sme, budeme ich aj potrebovať naďalej. Dopravu si platíme všetci a čiernymi pasažiermi sme aj všetci okrádaní.

Sú tam, naopak, revízori, ktorí berú úplatky? Respektíve tušíte, že niektorí to robia?

Tušíme. Ale aj keď tušíte, nemáte na to dôkaz, a taký človek sa vám nepochváli.

Väčšina revízorov je akých?

Čestných. To vidieť na tom, že veľa ľudí sa hnevá, že sa s nimi revízor nechcel dohodnúť, tak vymýšľajú iné obštrukcie, aby sa vyhli pokute. Napríklad sa neodôvodnene sťažujú. Obľúbená je sťažnosť na to, že revízor bol arogantný.

Revízor by však v prvom rade mal dobre zarábať. Nie preto, aby nebral úplatky, ale preto, že je to fakt ťažká práca. Vyjsť z tejto profesie ako normálny a slušný človek nie je jednoduché. Aby to niekto dokázal, treba ho zaplatiť.

Zľutovali ste sa niekedy nad čiernym pasažierom?

Aby sme to dali na pravú mieru. Revízor nemá právo odpustiť pokutu, ale môže využiť inštitút vylúčenia z prepravy. Vylúčite niekoho z prepravy s tým, že postih sa už neuplatňuje.

Nejaký konkrétny príklad?

Keď vidíte človeka, ktorému ste už dali 300 pokút a nemá šancu sa z toho vyhrabať.

Takže bezdomovci?

Áno, ale ide aj o iných ľudí. Musíte to pri nich uhrať tak, aby ľudia nevideli, že ho pustíte. Ľudia takéto veci nemajú radi. Ale čo mám ako revízor robiť. Všeobecne však na revízora platí, keď sa s ním niekto slušne rozpráva. Keď sa s ním rozpráva nepekne, tak to dotiahnem do konca, aj keby čo bolo.

Neboli nejaké iné typy čiernych pasažierov, ktoré sa z toho skôr dokázali vyhovoriť? Napríklad pekné ženy?

Čo sa týka mňa, tak nie. Ale viem o kolegovi, ktorý pokutoval jednu cestujúcu. A dnes sú manželia.

Povedali ste, že v tejto profesii je potrebná fyzická zdatnosť…

Ale najmä ochota prijať prvú ranu. Keď ideš do spoja, vždy musíš vedieť, že sa nemôžeš brániť prvou ranou. Čiernemu pasažierovi je to ale jedno, ten, ak chce utiecť a cíti sa na to, tak udrie.

Veľa žien v tejto profesii asi v Bratislave nie je.

Iba jedna žena z asi 17 revízorov.

Nie je načase zaviesť 50-percentné kvóty?

Nech sa ozvú z mimovládok. To by bolo komické.

Mali ste aj pozitívne zážitky alebo je to len o strese?

Človek sa musí vyventilovať. Po práci a niekedy počas práce. Pokiaľ máte konflikt, nemôžete hneď ísť do ďalšieho spoja, lebo sa celý trasiete. Musíte si dať pauzu. Výhody však táto práca má. Napríklad, že človek je v teréne, má viac pohybu a keď si niečo potrebuje vybaviť, tak môže.

A nejaký ten pozitívny zážitok?

Ľudia si veľakrát o revízoroch myslia, že sú hlupáci. Bolo komické sledovať ich tváre, keď som spustil plynulou angličtinou alebo ruštinou.

Ako teda vyzerala interakcia s cudzincami?

Cudzinci sú zvláštna, nesúrodá kategória. Treba však povedať, že každý cudzinec vždy vie, do akého spoja má nastúpiť a kde má nastúpiť a vystúpiť. Niektorí z nich však akosi nevedia, že musia mať platný lístok a musia si ho kúpiť. Moje vnútorné nastavenie bolo také, že som mal rád ľudí. Neriešil som pôvod, národnosť, rasu. To mi, samozrejme, zostalo, ale postupne som vypozoroval, že s niektorými ľuďmi môžu byť stretnutia problematickejšie. Keď vidíte Američana, ako sa k vám správa ako vládca sveta, z toho vám je zle.

Mali takúto tendenciu Američania?

Aj Angličania. Ale stretol som aj poľských rowdies, keď tu hrali futbal. To bolo drsné. Nechcem povedať, že odvtedy nemám rád Američanov, Angličanov či Poliakov, ale takéto zážitky vás ovplyvnia. Nepríjemné tiež bolo, keď ma cestujúci čiernej pleti obviňoval z rasizmu, pretože som si dovolil od neho chcieť lístok. Do toho ešte prišli miestni „aktivisti“, ktorí mu šli potvrdiť, že ja som „rasista“, lebo som si len robil svoju prácu.

Boli skupiny cudzincov, pri ktorých prevládali opačné skúsenosti?

Niektoré národy sú disciplinované, napríklad Japonci a Číňania. S nimi sa vždy dalo slušne rozprávať a dohodnúť. Pokiaľ ste im povedali, že majú vystúpiť, vystúpili a zostali tam, kde bolo treba. Žiadne hádky, krik, strkanice. To sú všeobecne veľmi slušné národy.

Foto: Matúš Zajac