Tam, kde sa na Slovensku ešte pestujú zemiaky vo veľkom

Juraj Mačaj z Kráľovej pri Senci zdedil pôdu po starých rodičoch a za 30 rokov vybudoval jednu z najväčších fariem na Slovensku.

Juraj Mačaj je potomok starých družstevníkov a dodnes pestuje ich tradíciu. Ako sa mu v slovenských podmienkach podarilo krok po kroku od nuly vybudovať megafarmu? Ako sám vraví: dobré poľnohospodárske vzdelanie, dôraz na nové technológie, pôžičky a inšpirácie v zahraničí, kde sa naučil inováciám a zavlažovaniu. Do farmy zasvätil aj svojich dvoch synov, ktorí podnik postupne prevzali, on sám o sebe hovorí ako o „penzistovi“.

Rodina vyvezená na hranice

Celé sa to však začalo omnoho dávnejšie, uprostred našich pohnutých dejín.

Mačajov starý otec bol v medzivojnovom období predsedom miestneho družstva, ktoré si ale nemožno predstavovať ako komunistické JRD. Idea družstevníctva, za prvej republiky hojne podporovaná, patrila po páde starej monarchie medzi prvé pokusy o vybudovanie domácej kapitálotvornej vrstvy. Ide vlastne o miestne komunity, ktoré si sami založili, financovali a viedli miestne súkromné podniky. 

Keďže Slováci – donedávna ešte poddaní monarchie – neboli majetní a spravidla nedokázali spustiť podnikanie sami, družstevníctvo sa ujalo ako model, v ktorom desiatky dedinčanov zložia svoje úspory a založia podnik, ktorý im v obci chýba.

Mačajov starý otec bol veľkým iniciátorom tohto modelu „ľudového“ súkromného vlastníctva a Kráľová pri Senci sa stala jedným z centier družstevníctva. V obci tak družstevníci vybudovali liehovar, krčmu i obchod.

„V Kráľovej boli tri šenky, ale družstevníci chodili do svojho,“ usmieva sa dnes Mačaj, ktorý takúto myšlienku komunitného súkromného podnikania propaguje dodnes. „Kráľová bola povestná družstevníckym princípom.“ O svojom dedovi hovorí ako o „veľmi progresívnom, zanietenom družstevníkovi“.

Nádejný rozvoj prosperujúcich podnikov zabrzdil až nástup komunizmu. Mačajov dedo skončil ako kulak vo väzení, jeho rodina bola vyvezená na české pohraničie. So ženou a šiestimi deťmi ho zavreli do opustených barakov po Nemcoch, kde muklovali na štátnych majetkoch.

Ako prebudiť pôdu

Ak chcel Juraj Mačaj nadviazať na predvojnové idey svojich predkov a založiť farmu, musel čakať až do pádu režimu. Vzťah k pôde si pestoval už od detstva. „Mali sme kravu, za domom som si spravil záhradku, kde som si pestoval mrkvu a zemiaky, bavilo ma to. S mamou sme chodili na ‚rínek‘ do Bratislavy, kde sme predávali skoré zemiaky,“ spomína na detstvo.  

Vyštudoval poľnohospodárstvo na vysokej škole v Nitre. „Nechcel som byť inžinier, to som nepotreboval, túžil som sa jednoducho učiť, vzdelávať.“ Po štúdiách nastúpil na štátny majetok v Nitrianskom Rudne pri Valaskej Belej. Už vtedy ho fascinovali zavlažovacie technológie ako účinný prostriedok zvyšovania efektivity pôdy a jej výnosov. Už vtedy tušil, že práve ten je potrebný na prebudenie nevyužitého potenciálu slovenskej pôdy.

O závlahách dokáže Mačaj rozprávať dlho a zanietene: „Prečo strácame vodu? Regulovali sme rieky, zrušili meandre. Kedysi bolo celé toto územie okolo Kráľovej pod vodou, boli tu močariská, rašeliniská, pôde sa darilo. To je prvok, ktorý musíme obnoviť, aby sme vrátili pôde jej výdatnosť.“ 

S takýmito „progresívnymi“ nápadmi však počas normalizácie ďaleko nezašiel, čosi sa mu však podarilo na družstve vo Veľkom Grobe, kam nastúpil po skončení povinnej vojenskej služby a strávil tam 18 rokov. „Boli tam buď ľudia so stredoškolským vzdelaním, alebo jednoduchí gazdovia, predseda bol síce inžinier, ale vinohradník. Bol som jediný vyštudovaný agronóm, ktorý sa rozumel chémii. Intenzívne som propagoval závlahu, kúpili sme 40 zavlažovačov, snažili sme sa inovovať, ísť vpred,“ spomína.

Po páde režimu prišiel zlom. Poľnohospodárske prevádzky sa ocitli mimo režimu centrálneho hospodárstva, po desaťročia socialisticky riadené podniky to nemohli prežiť. „Všetky družstvá boli hlboko zadlžené, bola to katastrofa. Oproti Západu, ktorý už vtedy dokázal vyrábať lacnejšie s menším množstvom pracovných síl a s desaťnásobnou produktivitou práce, sme neboli konkurencieschopní.“

Zaostalosť pritom podľa neho nebola spôsobená len chýbajúcimi technológiami, ale aj zmýšľaním družstevníkov. „Každý bol spokojný s tým, čo bolo, veď čo sa budeme naháňať, vraveli si. Lenže na Západe je to o inom, musíte neustále inovovať, drať sa vpred. Presviedčal som ich, aby sme zriadili akciovú spoločnosť, ale s tým nesúhlasili.“

A Mačajovi bolo zrazu jasné, že ak chce svoje vízie realizovať, musí sa vrátiť domov a začať na vlastnom.

Nové generácie na pleciach predkov

Keďže jeho dedovia patrili k najväčším sedliakom na okolí, po roku 1990 vrátili jeho rodine 50 hektárov pôdy. Na nich rozbehol rodinnú farmu.

„Sedliačiť som začal hneď v roku 1991, pôdu sme mali, chýbali nám vtedy už len peniaze na technológie. Mal som našetrené na polovicu traktora. Na jeseň mi vydali pozemky a celú zimu som chodil po bankách. V Poľnobanke sa nado mnou zľutovali.“ 

Hoci od bývalého družstva odkúpil aj ovce a kozy, primárne sa zameral na pestovanie zemiakov. „Už v 80. rokoch sa začalo propagovať pestovanie zemiakov na Dolniakoch. Patril som medzi veľkých iniciátorov tohto prístupu, keďže môj dedo v liehovare vyrábal lieh práve zo zemiakov, ten bol najlacnejší,“ vysvetľuje. „Družstevníkov som na to však nedokázal namotivovať, oni boli spokojní s tým, že robia pšenicu a repku a nechceli špekulovať. Ale ja som to už vtedy mal spočítané, že zemiaky a závlaha sú budúcnosť. Naša pôda je na to predurčená.“

Mačaj aj vďaka vzdelaniu a inšpiráciám v zahraničí zjavne dovidel ďalej než okolití farmári, ktorí buď zanikali, alebo sa im veľmi nedarilo.

Družstvo Agromačaj sa medzičasom rozrástlo na 7 500 hektárov, no rodina vlastní podiely aj v iných družstvách, pričom stále kupujú novú pôdu. Zisk družstva sa v predchádzajúcich rokoch pohyboval od 7 do 11 miliónov eur ročne, pri tržbách od 35 do 56 miliónov eur.

Dnes sú najväčším producentom zemiakov na Slovensku, z tohto družstva pochádza každý rok 50-tisíc ton zemiakov, čo sú dve tretiny slovenskej produkcie. Okrem zemiakov sa orientujú aj na zeleninu, napríklad kaleráb či melóny, sú tiež producentom 80 percent spotreby slovenskej cibule.

„Nikdy sme nič nedávali do vačku, všetko ide naspäť do výroby a jej zefektívňovania,“ vraví Mačaj. Slovenskí producenti zemiakov mu vyčítali, že údajne zničil domáce zemiakárstvo. Jeho nízke ceny totiž prebili trh.

On sa však bráni: „A čo znamená konkurencia? Že vyrábam efektívne a znižujem cenu. Podarilo sa nám to práve pre vysoké výnosy pôdy. V tom čase sa kilo zemiakov predávalo za 4,5 koruny, ja som mal pri vysokých výnosoch z pôdy náklady za 1,5 koruny, tak som predával za tri koruny. Mnohí vtedy skrachovali, lebo neboli ochotní predávať pod 4,5, a keď na jar prišli české zemiaky za 50 centov, ja už som mal celú produkciu predanú a ostatným zostala v pivnici.“

Okrem inovatívnych technológií Mačaj upozorňuje aj na dôležitosť pôžičiek, ktoré považuje za dobrú náhradu namiesto dotácií. „My sme vyrástli na pôžičkách, nie na dotáciách. Tie vám spravia rozvoj. Na pôžičky sa viete spoľahnúť, s nimi viete plánovať, s dotáciami nie. Neexistovala banka, kde by som nebol. Založil som otcov dom a môj dom a všetku pôdu a dostal som pôžičku tri milióny. To boli vtedy veľké peniaze, stotisíc korún stál traktor. Kupoval som technológie ako o dušu.“

Domáca sebestačnosť nie je ďaleko

Agromačaj dnes dováža do všetkých veľkých reťazcov na Slovensku: od Kauflandu, cez Lidl, Tesco až po Jednota. Pre Tesco dokonca dovážajú aj do Česka a Maďarska. „Pritom pôvodne zahraničné reťazce zo Slovenska nechceli nič brať, naši dodávatelia zlyhávali v kvalite, kvantite a balení. Do reťazcov ale musíte dodať perfektný tovar. Stačí jeden škrabanec a zemiaky vám vrátia. Mnohé potom končia ako biopalivo.“

„Reťazce majú veľmi tvrdé podmienky. Aby sa naše produkty stali konkurencieschopné, najmä menší farmári sa musia spájať do väčších celkov, ktoré dokážu ukázať kvalitu a predajnú silu,“ vysvetľuje Mačaj myšlienku, ktorou v novej dobe nadväzuje na starého otca. „Bez spájania miestnych komunít sa poľnohospodárstvo na nohy nepostaví.“

Pod Mačajovým vedením vzniklo spojenectvo 17 pestovateľov s názvom „Zeleninárska“, ktoré obchodne vystupuje spoločne. „Družstevníctvo, o ktorom sníval môj dedo a môj otec, propagujem dodnes.“

Mačaj je dokonca presvedčený, že pri zemiakoch by sme na Slovensku dokázali dosiahnuť sebestačnosť relatívne rýchlo, no menším hráčom by musel pomôcť štát. „To by sa dalo aj v priebehu roka. Potrebujeme na to len jednu vec: sklady. Klimatizované priestory so stálou teplotou a výmenou vzduchu. My sme tieto technológie doviezli z Holandska, ale menší farmári ich nemajú a sú aj finančne nákladné, to by musel podporiť štát, ak by mu na sebestačnosti naozaj záležalo,“ vysvetľuje. „Tento rok bol nedostatok zemiakov, no drobní hospodári predali málo, mali nízku kvalitu, lebo nedodržiavajú technologické postupy skladovania. Ak chcete ponúkať kvalitné zemiaky, nestačí vám dať ich do vreca a schovať niekde do pivnice.“

Nová generácia Mačajovcov

Mačaj do rodinnej firmy zatiahol aj svojich synov, ktorí po ňom už prevzali aj vedenie podniku. Syn Marek je agronóm a riadi produkciu a druhý syn Juraj prevzal ekonomické riadenie a rozvoj podniku. 

No ešte predtým, ako vybudovali megafarmu, Mačaj s rodinou precestoval celý svet: od Ameriky, cez Austráliu až po Nový Zéland. Mačaj sledoval, prečo tí najúspešnejší farmári dokážu z pôdy vydolovať násobne väčšiu produkciu, ako sme boli zvyknutí na Slovensku.

Aj vďaka inováciám, ktoré odpozoroval v zahraničí, dokázal zvýšiť produktivitu pôdy na maximum. V čase, keď slovenský priemer bol 12 ton zemiakov na hektár, družstvo Agromačaj dokázalo z hektára vyťažiť 90 ton. Receptom neboli len technológie a masívne hnojenie, ale aj Mačajova srdcová téma: zavlažovanie. Napokon, už cestou autom do Kráľovej, Pavlíc či Voderadov vám udrie očí, že toľko mamutích závlahových ramien lezúcich cez polia ste ešte nevideli.

Práve vzdelanie považuje za kľúčový prvok, prečo sa mu podarilo presadiť v konkurencii a byť lepší a lacnejší. „Vôbec to nie je zložité,“ vraví Mačaj. „Som presvedčený, že ak by som teraz začínal od nuly a dostal by som dobré pôžičky, za krátku dobu by som dokázal vybudovať rovnako veľký podnik. Na to nepotrebujete nič iné, ako mať dobré vzdelanie a rozumieť procesom. Technológie a správne procesy produkcie sú dnes už tak prepracované, že keď sa ich držíte, nemôžete skrachovať.“