Dalo sa aj inak

Gorbačov bol troma desaťročiami nádejou na evolučnú reformu v Sovietskom zväze, píše profesor Vasil Lipitsky, svedok a aktér udalostí tých čias.

Presne 6. augusta 1991 ma vylúčili z komunistickej strany. Spolu s viceprezidentom Ruskej federácie generálom Alexandrom Ruckým, ktorého si vybrali len krátko predtým. Obaja sme boli členmi ústredného výberu, preto nás mohlo vylúčiť len jeho plénum. To mi dalo ešte raz možnosť verejne, doslova z vysokej tribúny, vyjadriť sa, čo si myslím o politike mojich bývalých kolegov.

Samozrejme, nič sa nezmenilo. Vykopli nás podľa ich formulácie „za aktivity zamerané na rozkol strany“. Asi posledný pred nami si toto zaslúžil Lev Trockij v roku 1927. Ako v jeho prípade, aj toto obvinenie bolo spravodlivé. Naozaj sme sa snažili oddeliť od Komunistickej strany Sovietskeho zväzu sociálnodemokratické krídlo, aby pokračovalo v reformovaní spoločnosti.

V tomto sme podporovali Michaila Gorbačova, ktorý vtedy uskutočňoval svoj plán postupnej transformácie Sovietskeho zväzu na krajinu s trhovou ekonomikou a demokratickým politickým systémom. Podľa jeho konceptu sa komunistická strana mala tiež modernizovať a byť motorom reforiem. Tomuto odporovali jej ortodoxní členovia i demokratickí, čo znamenalo antikomunistickí, aktivisti.

Niekoľko mesiacov pred opísanými udalosťami som navrhol Gorbačovovi taktický manéver, aby sa komunistická strana dobrovoľne vzdala moci a prešla do opozície – dokiaľ nová moc neurobí dosť chýb, čo sa ukazovalo ako nevyhnutné. Potom by sa vrátila k moci v slobodných voľbách.

Gorbačov bol šokovaný – prezident bude komunista, ale vláda nebude komunistická? Ako vzor som uviedol francúzskeho prezidenta Françoisa Mitterranda, socialistu, ktorý dlho spolupracoval s pravicovou vládou. To ho vôbec nepresvedčilo. Teraz vidím, že mal pravdu – ak by komunisti raz stratili moc, už by si ju nevrátili. Tak sa to aj stalo.

• 

• 

V tej chvíli, ktorú som opísal na začiatku, bol Gorbačov na dovolenke na Kryme. Keď som sa mu po mojom vylúčení ozval, povedal mi, aby som sa netrápil, že po návrate dá všetko do poriadku. To sa však už nesplnilo.

Naše ukážkové vylúčenie bolo len prvým článkom v nasledujúcom reťazci udalostí. Komunistická strana, podľa nápadu vodcov jej ortodoxnej časti, sa zrejme očistila od nespoľahlivých prvkov, aby posilnila svoju jednotu pred rozhodujúcou bitkou s reformátormi.  

Do pár týždňov sa niekoľko sovietskych ústavných činiteľov označilo ako vyšší orgán štátnej moci s cieľom obnoviť poriadok v krajine, inak povedané – zastaviť reformy. Gorbačov sa na Kryme stal ich rukojemníkom. Trochu neskôr tieto udalosti dostali názov puč, už z čoho je zrejmé, že sa im nič nepodarilo.

Nemám dôvod pochybovať o úprimnosti pučistov. Z ich strany to nebol len boj o moc. Ich krok bol aktom zúfalstva. Videli, že je ohrozený verejný poriadok, údržbe ktorého venovali životy a ktorý považovali za vrchol organizovania spoločnosti.

Neboli však pripravení zohrať úlohu rebelov. Osobne som ich poznal skoro všetkých. Boli to funkcionári a úradníci, ktorí vždy len spĺňali úlohy nadriadených. Veď ani nevedeli ľuďom vysvetliť, čo chcú dosiahnuť – okrem toho, aby obrátili chod času. Ohlásili prevzatie moci, ale neboli schopní si ju udržať.

Situácia spočiatku vyzerala ako veľmi vážna. V okolí Domu vlády Ruskej federácie sa začali schádzať občania. Postavili barikády a pripravili sa na obranu. Strávili sme tam pár dní a nocí plných úzkosti, čakajúc na útok pučistov. Tí mali k dispozícii vojenské jednotky, ale neodvážili sa začať bitku v centre metropoly. To ich priaznivo odlišuje od akože demokratického prezidenta Borisa Jeľcina, ktorý o dva roky neskôr pálil z tankov do toho istého Domu vlády, kde vtedy zasadal parlament opozičný voči nemu. V našom prípade vojaci uvideli, že verejnosť ich nepodporuje, a tak sami kapitulovali.

Uvoľnený Gorbačov sa vrátil do Moskvy, no krajina už nebola taká istá. Hoci puč trval len pár dní, jeho účinky možno cítiť doteraz. Dnes sa javia ako výsmech histórie voči tým, ktorí ho zorganizovali.

Gorbačova často nazývali kunktátor (z latinského slova cunctator – spomalený). Preferoval evolúciu a odmietal radikálne zákroky. S reformami začal v roku 1985, no po šiestich rokoch sa v politike, ani ekonomike ešte neurobili rozhodujúce opatrenia. Majetok zostal prevažne vo vlastníctve štátu, moc zotrvávala v rukách komunistickej strany.

Noví, akože demokratickí lídri sa tiež neponáhľali, aby prevzali kormidlo krajiny. Jeden z nich vtedy poznamenal – dnes nemôže byť pre demokratov nič horšie ako získanie moci. Cítili, že ešte nie sú pripraveni riadiť obrovskú krajinu. Keby nebol puč, obdobie reforiem by trvalo dlho a zmeny by boli veľmi opatrné a postupné.

Neúspešný pokus zastavenia reforiem veľmi radikalizoval spoločnosť. Nikto už nechcel čakať. Čo by Gorbačovovi trvalo roky, splnilo sa v priebehu niekoľkých dní. Rýchlosť a rozsah zmien boli také veľké, že to možno považovať za pravú revolúciu, ktorá zmietla z cesty všetko, čo by bolo brzdou. Bohužiaľ, vrátane Sovietskeho zväzu a jeho prvého a posledného prezidenta Gorbačova.

Nešťastní pučisti, samozrejme, nečakali, že ich čin bude viesť k takému výsledku. Asi je správne ich posúdiť ako spoluautorov demokratických transformácií Sovietskeho zväzu a potom Ruska vrátane odstavenia komunistickej strany od moci. Revolúcia sa zrodila z ich pokusu o štátny prevrat. Ako sa hovorí, zaseješ vietor, zožneš búrku. Oni vyprovokovali skutočné cunami, ktoré spláchlo sovietsku realitu a otvorilo cestu novým javom a ľuďom.      

Revolúcia je milión príležitostí. Táto fráza sa často pripisuje francúzskemu diplomatovi Charlesovi Mauriceovi Talleyrandovi, hoci nie je úplná istota, že to povedal. Naozaj sa začali rozsiahle personálne zmeny vo všetkých správnych orgánoch. Nie vždy však postupovali tak, ako si to lídri demokratov predstavovali.

Môj vtedajší kamarát stál vtedy na čele jednej oblasti moskovského regiónu. Videl svoj prvý cieľ – zbaviť sa kádrov umiestnených komunistami. Keď sa dozvedel, že ich nemá kto nahradiť, ostal úplne šokovaný. Iní ľudia s aspoň stredoškolským vzdelaním neboli  k dispozícii. Bol nútený sa vzdať plánu totálnej výmeny personálu. Takáto situácia bola dosť typická, najmä mimo veľkých miest.

Revolúcia požiera svoje deti. To sú slová, ktoré pred popravou vyslovil slávny Georges Danton. Dodám k tomu, že vlastných rodičov tiež. Hovorím nielen o Gorbačovovi a mnohých jeho podporovateľoch.

• 

• 

Hybnou silou zmien bola vedecká a technická inteligencia, kvalifikovaní pracovníci priemyslu vrátane obranného, nespokojní zo zastaraného ekonomického systému a ideologického diktátu komunistov. Keď sa ich očakávania splnili, utrpeli práve pre túto zmenu najviac. Stratili nielen výsady, ale aj vyhliadky a často i zdroje obživy, pretože o obrovský sovietsky vojensko-priemyselný sektor dočasne nebol záujem. Boli nútení sa rekvalifikovať a naučiť sa prežívať v nových podmienkach.

Zloženie establišmentu sa nezmenilo do takej miery, ako by možno očakávalo. To čiastočne vysvetľuje, prečo bolo obdobie riadneho demokratického vývoja v Sovietskom zväze a potom v Rusku také krátke.

Už v decembri 1991 prestal Sovietsky zväz existovať. Národné elity zväzových republík chceli ovládať územie samostatne, bez účasti Moskvy. Pritom nie všetky z nich išli demokratickým smerom, niektoré sa vrátili až do tradícií orientálneho despotizmu. V Ruskej federácii sa demokratický stav udržal necelé dva roky, po ktorých prišiel dramatický obrat k autoritárstvu, čo už je samostatná téma.

Gorbačov asi dobre vedel, prečo sa neponáhľal. Ťažko povedať, čo by nasledovalo, keby mal čas, aby uskutočnil svoj evolučný návrh. História nepozná konjunktívnu formu – ale som si istý, že to bola jediná šanca mierneho, pokojného a relatívne bezbolestného prechodu od totalitnej sovietskej spoločnosti k demokratickému vývoju.

Niektorí teoretici si myslia, že demokratické smerovanie principiálne nie je adekvátne ruskej mentalite a preto bolo vopred odsúdené na neúspech. Iní predpokladajú, že západný model parlamentnej demokracie ukázal svoju neefektívnosť a že už opúšťa historickú arénu. Podľa nich dnešné štáty ako Čína, Rusko či Turecko ukazujú svetu dokonalejší a účinnejší systém organizovania spoločnosti, keďže kombinujú prvky národnej moci, autoritárstva a tradicionalizmu. Tam sa hovorí o takzvanej riadenej suverénnej demokracii.           

V tých časoch, na konci 80. a začiatkom 90. rokov, sa o takomto niečom ešte ani nediskutovalo. Boli sme presvedčení, že sme na správnej ceste a že sovietske národy obsadia dôstojné miesto medzi lídrami svetovej civilizácie. Aj tí, ktorí podporovali evolučný koncept Gorbačova, boli inšpirovaní rýchlymi zmenami, ktoré sa diali pred našimi očami, a snažili sa na nich zúčastňovať.     

Pamätám si, že na oslave 10. výročia demokratického hnutia som vzbudil silnú nespokojnosť u svojich kolegov. Dostalo sa mi, že keby som predvídal, kam to všetko bude viesť, správal by som sa vtedy inak. Dnes to už môžete počuť od mnohých bývalých demokratických aktivistov.

Uplynulých 30 rokov však neposkytuje dostatok času na vyvodenie konečných záverov o dôsledkoch historických udalostí. Iba naši potomkovia budú môcť posúdiť, či sme vtedy poslúžili pokroku ľudstva, alebo, naopak, len brzdili jeho pohyb.