Slovenská republika je relatívne mladým štátnym útvarom. Slovensko ako krajinu však poznali už v stredoveku. Aj keď ho volali rozlične, povedomie o krajine Slovákov existuje už dlhé storočia, minimálne od začiatku Uhorského kráľovstva. Tento článok predstavuje rozšírenie pôvodného textu, ktorý vyšiel v decembri 2020 v Štandarde.

Dnes sa opätovne pokúsime nahliadnuť pod pokrievku dejín názvu našej krajiny. Bežný historický výklad, napríklad na školách, mnohokrát zabúda na dôležité dôkazy o existencii Slovenska ako územného celku. Tie sú často známe celé dekády – bohužiaľ, ostávajú skryté pred širokou verejnosťou i zahraničím v zborníkoch či odborných prácach.

Pozrime sa preto spoločne na výskyt mena našej vlasti – Slovensko – v písomných prameňoch do 17. storočia. Je známe, že sa naše územie zvyklo v minulosti označovať napríklad ako Horné (vyššie) Uhorsko či dokonca Matejova zem. Možno však čitateľa prekvapí, že mnohé staré pramene spomínajú zem Slovákov priamo – ako Slovensko.

Našim dejinám v tejto oblasti však nepomáha zložitosť interpretácie nášho národného mena, ako aj názvu krajiny v cudzojazyčných textoch (najmä v latinčine, ale aj v nemčine či maďarčine). Napríklad latinský pojem Slavonia, Sclavonia, Sclavinia, prípadne terra Sclavorum, sa dá prekladať ako Slovensko, ale aj ako iné krajiny obývané Slovanmi – Slavónsko, Slovinsko, pre ktoré sa tiež používali rovnaké alebo veľmi podobné názvy.

Zároveň existovala v strednej Európe koncepcia akejsi veľkej Slovanskej zeme (Sclavinia, provincia Sclavinia), ktorá niesla v praxi rovnaké pomenovanie. Či priamo súvisí so Slovákmi (a Slovincami), ktorí si zachovali svoje pôvodné meno a zrejme neprijali kmeňové označenie, naisto nevieme.

Personifikácia provincií Sclavinia, Germania, Gallia. Vpredu ide Rím. Vyobrazenie pochádza z knihy Evanjeliá Ota III., ktorá vznikla na prelome 10. a 11. storočia. Foto: Libraries.slu.edu

Druhým kameňom úrazu je fakt, že aj názov Sloven (pôvodný názov mužského príslušníka slovenského národa), respektíve Slovák (a ďalšie varianty vrátane cudzojazyčných) sa používali nielen ako špecifický názov pre Slovákov, ale aj pre Slovanov všeobecne. Ako synonymá sa tieto tvary vyskytujú až do 19. storočia.

Významným pomocníkom na správnu interpretáciu sú preto kontexty jednotlivých zdrojov, ideálne s geografickým označením. Spomenieme preto najvýznamnejšie nám známe zápisky pochádzajúce od 9. do 17. storočia. Uvedomujeme si, že interpretácia prameňov, najmä tých najstarších, vie byť značne sporná, napriek tomu ich pre úplnosť uvedieme.

Najstaršie dejiny

Podľa niektorých názorov sa s najstaršou zmienkou o slovenskom území stretávame už v roku 806, konkrétne v listine franského kráľa Karola Veľkého, ktorá sa týka obchodu so zbraňami v našich končinách. Píše sa v nej, okrem iného, in partibus Sclavorum et Avarorum. [1] Výklad môže znamenať v krajinách (v čiastkach) Slovanov a Avarov, potenciálne Slovenov.

Z roku 860 pochádza listina Ľudovíta Nemca, ktorou kráľ potvrdzuje darovanie majetkov kláštoru v Niederaltaichu od Pribinu. Zaujme tu najmä veta "in orientem ultra Salam fluviolam usque in Slougenzinmarcham et Stresmaren...“. V inom vydaní listiny sa však výraz Slougenzinmarcham píše ako dve čiarkou oddelené slová, teda Slougenzin, Marcham. [2]

Nad významom tohto pojmu, ako aj jeho lokalizáciou, dumajú historici doteraz. Predpokladáme, že sa zrejme vzťahuje na územie Pribinu, ktorý po vyhnaní z Nitrianska vládol pri Blatnom jazere. Či daný zápis odkazuje na Slovákov (Slovenov), Slovincov alebo skôr (a či vôbec) na Slovanov všeobecne, presne nevieme.

Trochu skomolený názov Slavonia užíva aj pápež Ján VIII., keď v roku 873 nazýva chorvátskeho vojvodu Mutimíra kniežaťom, konkrétne „Mutimir (Montemir) dux Salvinciae (Slavoniae)“. [3] Vzhľadom na kontext zrejme odkazuje na slovanskú zem všeobecne alebo na tamojšie Slavónsko.

Nakoniec v tomto období spomenieme aj soľnohradského arcibiskupa Detmara, ktorý v roku 900 spomína istého arcibiskupa Jána a dvoch biskupov – Benedikta a Daniela, pričom tí sú v zemi Slovanov (Slovenov), ktorí sa nazývajú Moravania: ...in terram Slavorum qui Moravi dicuntur. [4]

Časy ranouhorské

Od vzniku Uhorska už môžeme omnoho jednoduchšie určiť, či sa jednotlivé názvy viažu ku Slovensku alebo k iným územným celkom.

Dôležitým prameňom je takzvaná Nestorova kronika, ktorej prvá redakcia vznikla okolo rokov 1110 až 1113 v Kyjevskej Rusi. Tá sa venuje najmä tamojším dejinám, ale spomína aj začiatky Slovanov všeobecne. Autor tu okrem iného párkrát hovorí o našich predkoch – spomína ich ako Slovenov (Slovanov), aj ako uhorských Slovenov (Slovanov).

Nás tu zaujme hlavne opis príchodu Uhrov (starých Maďarov) do Karpatskej kotliny, ktorí podľa Nestora zaujali slovenskú krajinu – „приӕша землю Словеньску“ (v niektorých prekladoch sa používa aj slovienska krajina). [5] V tomto ohľade zohráva najväčší problém otázka výslovnosti hlásky e v slove „slovensku“, ktorá je v pôvodných zdrojoch zapísaná hláskou jať.

Tá počas stáročí zanikla viacerými spôsobmi, v slovenčine zrejme trojako (ako e, ie a prípadne i ä), takže jej výslovnosť v tomto období je otázna. Výraz „slovenskaja zemľa“ (teda slovenská či slovanská) sa tu používa aj na označenie územia, ktorému vládli Rastislav, Svätopluk a Koceľ.

Nelíšia sa mravom ani jazykom

Zaujímavú zmienku nájdeme v Slovanskej kronike od Helmolda, kňaza Buzovského (okolo roku 1172). Tá priamo Slovensko nespomína, venuje sa prevažne polabským Slovanom a ich stykom so Svätou rímskou ríšou. Zaujme nás tu však krátka vsuvka o Uhorsku:

"Ak pridáme k územiu slovanskému Uhorsko, ako niektorí chcú, pretože sa ani mravmi ani rečou od Slovanov nelíšia, rozrastá sa rozloha slovanskej reči tak veľmi, že sa ju takmer nedá odhadnúť." [6]

Výňatok z Kroniky Slovanskej. Foto: reprofoto/Academia.edu

Významný a menej známy prameň k stredovekým dejinám Slovenska je takzvaná Uhorsko-poľská kronika. Tá pochádza približne z obdobia rokov 1234 až 1241 a spomína aj našu vlasť. Okrem iného viackrát stotožňuje celé Uhorsko so Slovenskom, prípadne označuje Uhorsko za slovenskú či slovanskú krajinu – „Venit in terram suam Sclavoniam, quam attavus suus Ungariam appelavit.“ [7]

(viac…)

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.