Čo nás čaká s Maďarskom? Napätie aj spolupráca

Incident v Šamoríne síce nebol vážny, ale vyjadroval trvalú prítomnosť napätia vo vzťahoch medzi Maďarskom a Slovenskom, ktoré sa nedá len tak odbúrať, lebo je spôsobené odlišným emočným prežívaním našich spoločných komplikovaných dejín, tvrdí vo svojej analýze Vladimír Palko.

Jedna z prvých vecí, ktorú v politike pochopíte, je to, že spravidla medzi dvomi osobami, dvomi politickými subjektmi, dokonca dvomi štátmi, vzájomná spolupráca môže – občas dokonca musí – byť sprevádzaná veľkým napätím, občas prechádzajúcim do vzájomného zápasu. Ako politik KDH som toho bol svedkom a aktívnym účastníkom, napríklad vo vzťahu KDH k liberálom zo strany ANO Pavla Ruska, vo vzťahu KDH a SDKÚ, miestami vo vzťahu KDH a Strany maďarskej koalície.

Tak akosi to bude i medzi Slovenskom a Maďarskom

Návšteva predsedu maďarského parlamentu Laszlóa Kövéra v Šamoríne a následná diplomatická nóta nášho ministerstva zahraničných vecí naznačuje, že tento komplikovaný súbeh spolupráce a napätia je a bude typickým pre Slovensko a Maďarsko.

Samotný akt odhalenia pamätníka vysťahovaným Maďarom je niečo, proti čomu nemožno namietať. Podľa webovej stránky mesta Šamorín Kövér povedal, že „spoločným cieľom krajín Strednej Európy je, aby historické krivdy spáchané v dvadsiatom storočí boli v tomto storočí napravené“. Takto všeobecne pomenovaný princíp tiež nepredstavuje problém. Problémom je, že Kövér požadoval ospravedlnenie Slovenska za tieto krivdy.

Nie bezvýznamným je fakt, že pietny akt sa uskutočnil v deň výročia vydania dekrétov československého prezidenta Edvarda Beneša, na základe ktorých k vysťahovaniu došlo. A Benešove dekréty sú komplikovaná záležitosť európskeho významu, ktorú neradno otvárať. Popri Slovensku sa ešte v ďaleko väčšej miere týka napríklad Česka a Nemecka. Slovensko je síce nástupnícky štát po Československu, ale jeho politická zodpovednosť za akty notoricky protislovenského Beneša je otázna.   

Kövér otázku dekrétov neotvoril, ale požiadavka ospravedlnenia Slovenska nemôže byť vyňatá z celkového kontextu posledných stopäťdesiatich rokov slovensko-maďarských vzťahov.

František Mikloško v komentári k vystúpeniu Lászlóa Kövéra v Šamoríne v Denníku N spomína možnosť slovenského ospravedlnenia len práve v takej súvislosti so žiadúcim maďarským ospravedlnením Slovákom napríklad za obsadenie južného Slovenska po Viedenskej arbitráži v roku 1938, prípadne za maďarizačnú politiku v rámci Uhorska.

František Mikloško, bývalý predseda slovenského parlamentu, sám za seba vyslovil slová ospravedlnenia Maďarom za povojnové deportácie. Urobil tak v roku 2005 v priestoroch maďarského parlamentu v Budapešti, keď si preberal cenu, ktorú udeľuje nemecká Nadácia svätého Vojtecha. Neviem si spomenúť na meno nejakého maďarského politika rovnakého rangu, ktorý by bol vyslovil za svoju osobu „recipročné“ ospravedlnenie voči Slovákom.   

Neznamená to, že šamorínsky incident bol vážny, boli tu za tridsať rokov medzi Slovenskom a Maďarskom vážnejšie spory. Vyjadroval však trvalé napätie v našom vzťahu, ktoré sa nedá len tak odbúrať, lebo je spôsobené odlišným emočným prežívaním našich spoločných komplikovaných dejín.

S Maďarmi to bude tak, lebo to tak je už tridsať rokov

Začiatkom 90. rokov sme museli riešiť výroky premiéra Józsefa Antalla, ktorý povedal, že sa cíti byť premiérom pätnástich miliónov Maďarov. Vladimír Mečiar hral protimaďarskou kartou bežne, ale napokon to bol on, ktorý podpísal s Gyulom Hornom medzištátnu zmluvu medzi Slovenskom a Maďarskom. V roku 1998 začala prvá vláda Viktora Orbána a o pár mesiacov prvá vláda Mikuláša Dzurindu a vzťahy sa zlepšili. Ku koncu ich vlád v roku 2002 však Orbán spôsobil konflikt návrhom ich krajanského zákona, ktorý bol pre Slovensko neprijateľný. Najtvrdšie reagovalo KDH, pripravil som návrh „kontrazákona“, ktorý by rušil účinky Orbánovho zákona na našom území.

Neľahké bolo súžitie oboch štátov v čase, keď bol maďarským prezidentom László Sólyom. Sólyom v roku 2007 kritizoval schválenie deklarácie slovenského parlamentu o nezrušiteľnosti Benešových dekrétov. V roku 2009 prvá Ficova vláda zabránila Sólyomovmu vstupu na slovenské územie na moste v Komárne. Sólyomovi to oznámil na moste policajný prezident Ján Packa.

Počas prvej Ficovej vlády bolo veľmi nešťastné vyjadrovanie politikov Smeru voči prepadnutej Hedvige Malinovej. Vláda končila schválením Ficovho zákona o zákaze dvojitého občianstva, ktorý bol reakciou na Orbánov zákon o dvojitom občianstve.

A napriek tomu v ďalšej dekáde došlo k renesancii spolupráce vo Vyšehradskej štvorke, keď štáty štvorky zaujímali kritické stanovisko voči imigračnej politike EÚ. Viktor Orbán si tiež uvedomoval, že Vyšehradská štvorka je potrebná, a teda že je potrebná i spolupráca so Slovenskom. Pozorovatelia si všimli, že s blížiacim sa stým výročím Trianonskej dohody premiér Orbán skôr tlmil sentiment na maďarskej strane. Sté výročie prešlo pokojnejšie, než sa očakávalo.

Ďalší spor a ďalšia spolupráca

Návšteva Laszlóa Kövéra v Šamoríne bola užitočná na to, aby nám pripomenula, že slovensko-maďarská otázka nezmizla. Reakcia ministra Korčoka bola správna a pripomenula Maďarsku, že prítomnosť tejto otázky Slovensko stále vníma.

To neznamená, že napríklad schvaľujeme Korčokove výroky spred pol roka, ktorými spochybňoval zmysel existencie Vyšehradskej štvorky. Nie, Vyšehradskú štvorku síce nepovažujeme za akúsi politickú alternatívu EÚ, ale je veľmi dobrou platformou pre spoločný postup v niektorých otázkach, v ktorých politiku EÚ považujeme za nesprávnu.

Zápas s liberalizmom EÚ

Viktor Orbán sa už dávnejšie ocitol v zápase s Bruselom pre svoju konzervatívnu rodinnú politiku. Je tým známy v celej Európe a najnovšie si buduje pozície u amerických konzervatívcov. Jeho konzervatívnu politiku už dlhšie obhajuje aj na Slovensku známy publicista Rod Dreher. Dreher nie je naivný a vždy zdôrazní, že Orbánova politika má aj svoje zápory, občas zvykne spomínať korupciu.

Najnovšie si Orbán získal pozornosť najsledovanejšieho amerického žurnalistu Tuckera Carlsona, ktorý preto navštívil Maďarsko.

Slovenskí konzervatívci boli v tomto zápase dávno pred Orbánom, v čase, keď bol Orbán ešte liberálom. A boli podstatne dôslednejší. Je to ich zápas, v ktorom majú svoje vlastné skúsenosti. Pokojne môžu a majú považovať zápas s liberalizmom EÚ za zápas spoločný.

Majú však dávať najavo, že ak Viktor Orbán nebude rešpektovať Slovensko a jeho záujem, tak jednak tým aj na vlastnú škodu oslabí účinnosť spolupráce vo V4, a pritom ju potrebuje, jednak Slovensko si nájde spôsoby, ako sa brániť, a to bez toho, aby opúšťalo boj proti liberalizmu.

Euroamerický liberalizmus bude Vyšehradskú štvorku rozbíjať s radosťou. V 90. rokoch, keď ešte maďarský konzervativizmus orbánovského razenia neexistoval, liberálne médiá mali Vyšehradskú štvorku radi. Dnes sú to liberálne médiá, ktoré radi zdôraznia každý incident, ako bol ten spred týždňa. Pred dvadsiatimi rokmi ich skôr bagatelizovali. Tohto všetkého by si mal byť Orbán vedomý.  

Aké mentálne nastavenie si zvoliť?

Nie, nič nového pod slnkom. Ako to bolo tridsať rokov, tak to bude aj ďalších tridsať rokov. Dôležité je neurobiť chybu a zvoliť si vhodné vlastné mentálne nastavenie. Veľmi výstižne ho pomenoval v Štandarde nedávno Ján Čarnogurský v článku, ktorý nazval „Potrebujeme racionálne a nie citové partnerstvo s Maďarskom“.