Rusko sa stalo druhým najväčším dovozcom ropy do USA. Dve veľmoci sa navzájom potrebujú

Rusko vyvážalo v máji do Spojených štátov v priemere 844-tisíc barelov ropy denne, a zvýšilo tak svoj podiel na importe tejto strategickej suroviny do USA na 23 percent. Moskva tým zosadila z druhého miesta dovozcov ropy do USA Mexiko a umiestnila sa za Kanadou.

Tento trend má viacero vzájomne prepojených príčin. Prvou z nich je strata venezuelskej ropy v dôsledku sankcií, ktoré Washington uvalil na režim tamojšieho prezidenta Nicolasa Madura. Paralelne s tým sa tradiční dovozcovia z Blízkeho východu v posledných rokoch preorientovali z Ameriky na výnosnejšie trhy vo východnej Ázii. Americký priemysel preto musel hľadať adekvátnu náhradu.

Najobľúbenejšou sa stala práve ruská ropa, nielen vďaka ponúkanej kvantite, ale aj vlastnostiam. Práve Rusko totiž vyrába dostatočné množstvo polorafinovanej vákuovo destilovanej ropy Mazut 100, ktorá je ideálnou surovinou pre americké rafinérie adaptované na podobnú ropu z Venezuely.

K nárastu dôležitosti Ruska, ako dodávateľa ropy pre USA, pritom došlo v rovnakom čase, v ktorom Washington kritizoval Nemecko za podporu projektu Severný prúd 2, ktorý zvýši závislosť Európy od ruského plynu. Napätie vo vzťahoch medzi USA a Ruskom však neviedlo k žiadnym vzájomným sankciám v danej sfére a americké firmy dávajú prirodzene prednosť svojim ekonomickým záujmom pred strategickými záujmami Bieleho domu. Podľa Shirin Lakhaniovej, riaditeľky globálnej ropnej spoločnosti Rapidan Energy Group, funguje ruský dovoz ako „dobrá náhrada venezuelskej ropy najmä v lete, keď je veľký dopyt“.

V každom prípade ide o vzájomný vzťah. Úmerne tomu, ako sa Rusko stalo pre USA dôležitým dodávateľom ropy, narástla aj dôležitosť amerického trhu pre Moskvu. V kategórii exportných produktov, do ktorej patrí aj Mazut 100, pohltil americký trh až pätinu ruského exportu.

Hoci vzostup Ruska, ako dodávateľa ropy do USA, pravdepodobne neohrozí prvenstvo Kanady (na importe sa podieľa až z polovice), v kombinácii s obnoveným nárastom záujmu o ruské nerastné bohatstvo u amerických spojencov môže ovplyvniť postoj Washingtonu ku Kremľu.

Tam, kde zlyhali Obama aj Trump

Ako pre portál World Politics Review napísal Nikolas Gvosdev, oslabiť globálny vplyv Ruska prostredníctvom obmedzenia jeho exportu ropy a zemného plynu sa pokúšala už administratíva bývalého amerického prezidenta Baracka Obamu. Americký expert však už vtedy varoval, že táto politika ide priamo proti ostatným deklarovaným cieľom Obamovej administratívy. Tými ďalšími bolo obmedzenie americkej produkcie v záujme ochrany životného prostredia, ako aj uvalenie sankcií na Irán s cieľom dotlačiť ho k podpisu takzvanej jadrovej dohody. To všetko chcel Washington dosiahnuť takým spôsobom, aby bežní Američania nemuseli platiť viac za benzín.

Z hľadiska nátlaku na Irán Washington zároveň žiadal svojich európskych spojencov, aby obmedzili dovoz iránskej ropy. Ak by chcel precízne uplatňovať aj svoju zamýšľanú politiku voči Rusku, od Európy by musel požadovať, aby sa vzdala nerastných surovín od Teheránu aj od Moskvy. To však bolo politicky aj ekonomicky neprijateľné.

Spojené štáty zároveň potrebovali ruskú podporu pri rokovaní o jadrovej dohode. Obamova administratíva preto nakoniec uznala, že na dosiahnutie ostatných environmentálnych a diplomatických cieľov bude musieť naďalej uznávať postavenie Ruska ako jedného z hlavných svetových dodávateľov nerastných surovín. Príjmy z ich exportu následne Kremľu pomohli ekonomicky zvládnuť západné sankcie za anexiu Krymského polostrova.

Obamom sa to však neskončilo. Podlomiť ruský export nerastných surovín sa pokúsil aj jeho nástupca v Bielom dome Donald Trump. „Gordický uzol, ktorý ruská energetika predstavuje pre Spojené štáty“, sa podľa Gvosdeva Trump pokúsil preťať tým, že zrušil Obamove environmentálne obmedzenia. Ťažba konvenčných aj nekonvenčných zdrojov uhľovodíkov sa za Donalda Trumpa rozšírila a Washington nebral veľké ohľady ani na ich environmentálne dosahy, ani na prechod na zelenšiu energiu. Trump sa zároveň výmenou za zotrvanie Spojených štátov v NATO pokúsil dotlačiť európskych partnerov, aby namiesto ruského plynu kupovali drahší americký.

Najlepším dôkazom neúspechu oboch administratív vo vzťahu k ruskému exportu ropy a zemného plynu je podľa Gvosdeva projekt Severný prúd 2. Keď Rusko projekt v roku 2015 ohlásilo, panoval v Obamovej asministratíve, ktorej súčasťou bol aj Joe Biden, konsenzus, že nový plynovod musí zostať len na papieri. Keď sa však Biden o šesť rokov neskôr vrátil do Bieleho domu, našiel projekt aj napriek omnoho horším vzťahom medzi Moskvou a Washingtonom takmer dokončený. Jediné, čo americký tlak proti novému plynovodu cez Baltské more dosiahol, bolo zhoršenie vzťahov s Nemeckom.

Bidenove déjà vu

Biden sa pravdepodobne dostáva vo vzťahu k Rusku do nie úplne rovnakej, no veľmi podobnej pasce ako jeho predchodcovia v úrade. Skutočnosť, že nový americký líder pravdepodobne nebude chcieť zľaviť z environmentálnych záväzkov, ho stavia do podobnej pozície, v akej bol pred niekoľkými rokmi Obama. Tentokrát je však Rusko v kontexte sankcií, ktoré Washington uvalil na Venezuelu, dôležitým dodávateľom ropy nielen pre amerických spojencov, ale aj pre Spojené štáty samotné. Keďže Donald Trump odstúpil od jadrovej dohody s Iránom, Biden čelí vo vzťahu k tejto blízkovýchodnej mocnosti podobným výzvam ako Obama a bude opäť potrebovať podporu Ruska.

Oproti Obamovej ére ovplyvňuje potenciálnu snahu USA o oslabenie exportných možností Ruska podľa amerického experta Gvosdeva ešte jeden zásadný faktor – Čína. Vo svojom úsilí o utlmenie vzostupu Číny bude Washington potrebovať podporu Nemecka, Indie a Japonska, teda štátov, ktoré majú zároveň aj najväčší záujem o nerastné suroviny z Ruska. Sankcie, ktoré by mierili na tento sektor ruskej ekonomiky, preto nie sú v ich záujme. Snaha o oslabenie Ruska by sa Washingtonu mohla vrátiť v podobe podkopania jeho úsilia o zadržiavanie mocnejúcej Číny.

Biden si podľa slov Gvosdeva vyššie uvedené faktory uvedomuje, a preto sa ráznejšie nepostavil proti projektu Severný prúd 2, ktorý posilní energetický vplyv Ruska v Európe. Z rovnakého dôvodu tiež nekladie odpor narastajúcemu exportu ruskej ropy do USA, ktorý Kremľu napĺňa štátnu kasu. „Presne takýto bol nepríjemný kompromis, s ktorým sa Obamova administratíva stretla pred siedmimi rokmi. Teraz sa zdá, že Bidena čaká déjà vu,“ píše Gvosdev. Na záver treba dodať, že popísané trendy opätovne nezvyšujú len závislosť Západu od ruských surovín, ale aj Moskvy od západných trhov. Prípadný reálny nárast vzájomnej závislosti by sa pravdepodobne odrazil aj na geopolitických reáliách.