Mojich sedem divov je na Kaukaze

Pokračujeme v prázdninovom seriáli, kde autori a redaktori Štandardu píšu o divoch starého sveta. Tentoraz zostaneme iba na Kaukaze. Je dostatočne starobylý aj zaujímavý, aby tam Tomáš Baranec našiel sedem divov sveta.

Tie divy nemusia byť monumentálne, aspoň nie pre každého, ale myslím si, že keď sa o nich človek dozvie viac, rovnako vyrazia dych. Presvedčte sa a vydajte sa so mnou na cestu do málo známeho sveta na pohraničí Európy a Ázie.

Šatili

Stredoveké mestečko Šatili sa nachádza v historickom gruzínskom regióne Chevsureti. Ten sa po celé stáročia pýšil tým, že v ňom vyrastal výkvet gruzínskeho vojenstva. Niet sa čomu čudovať. Ide o vysokohorský región, ktorý svojimi podmienkami nedával miestnym obyvateľom dostatok príležitostí uživiť svoje deti.

Tunajšia ekonomika preto mala podobne ako pri národoch severného Kaukazu nájazdnícke znaky, keď jediným spôsobom, ako sa vyhnúť hladu, boli krádeže dobytka a lúpenie u susedov. Pre kresťanských a etnicky gruzínskych Chevsurov neprichádzali do úvahy nájazdy na juh smerom do gruzínskeho kráľovstva. Ich terčom sa tak stávali inde obávaní Čečnci a Inguši, s ktorými bezprostredne susedili. Tí sa im, samozrejme, oplácali rovnakou mincou. Šatili bolo poslednou väčšou chevsurskou osadou, za ktorou sa už začínala čečenská zem. Aj názov Šatili má pravdepodobne pôvod v čečenskom slove šedala – zem ľadovcov.

Dnes už úplne ľudoprázdne údolie som navštívil v roku 2014. Prvé, čo ma po šiestich hodinách cesty po nespevnených serpentínach pri pohľade na Šatili zarazilo, bola jeho zdanlivá zraniteľnosť. Dedina je síce čiastočne umiestnená na strmom vrchu, no nemá žiadne opevnenia. Hraničnú baštu, ktorá Gruzínsko po stáročia chránila pred nájazdmi národov zo severného Kaukazu, si Stredoeurópan predstavuje inak.

Jej obranná logika mi však začala byť zrejmá okamžite po tom, ako som do dediny vkročil. Ocitol som sa v labyrinte tvorenom domami s hrubými stenami, z ktorých každý bol malým hradom. Tieto drobné pevnosti boli navyše navzájom poprepájané mostami spájajúcimi ich druhé poschodia. Cieľom Chevsurov tak nebolo zabrániť protivníkovi vstúpiť do ich osady. Práve naopak, pustili ho tam slobodne, aby ho mohli zničiť priamo na prahoch svojich domov.

Dedina odolala v 19. storočí dokonca aj Imámovi Šamilovi, ktorý v horách Čečenska a Dagestanu 25 rokov vzdoroval moci Ruskej ríši. V roku 1843 pritiahol k Šatili jeden z jeho najodvážnejších a najschopnejších veliteľov Achverdy Magoma s hordou čečenských bojovníkov. Prikázal Chevsurom, aby vypovedali poslušnosť Rusom a poddali sa Šamilovi. Chevsuri odmietli, pričom nielenže odrazili nasledujúci útok, ale zabili aj samého Achverdyho Magomu s jeho sto bojovníkmi. Sami pritom prišli len o dvoch mužov.

Nepočetný vysokohorský ľud, ktorý po stáročia odolával nielen severokaukazským horalom, ale aj mocným perzským veľkráľom, nakoniec neodolal Sovietskemu zväzu. Na konci 50. rokov 20. storočia sovietska armáda násilím vysídlila všetkých Chevsurov do polopúštnych oblastí juhovýchodného Gruzínska. V údolí následne vybudovali blokposty, aby sa nikto z nich nemohol viac vrátiť.

Chevsuri však na svoju domovinu nezabudli a od konca 80. rokov sa začali vracať a opravovať domy svojich predkov. Viacerí ich prerobili na rodinné penzióny, ktoré v lete ponúkajú služby turistom. Na zimu, keď je údolie od zvyšku Gruzínska úplne odrezané, v ňom ostáva len niekoľko rodín.

Div druhý, nekropolis Anatori

Nekropolis Anatori sa skladá z troch malých domčekov a nachádza sa približne dva kilometre na sever od Šatili. Pri pohľade na malé kamenné chajdy si čitateľ určite položí otázku, ako môžu byť divom starého sveta. Anatori však nie je divom pre svoju architektúru, ale pre príbeh, ktorý tlie v jeho útrobách.

Anatori nemalo byť pôvodne nekropolisom. Išlo o malú usadlosť jednej gruzínskej rodiny, ktorá sa odvážila žiť mimo Šatili na malom ostrovčeku uprostred divokej horskej rieky priamo na hraniciach čečenskej zeme. V prvom desaťročí 19. storočia však začala vysokohorské oblasti Kaukazu sužovať epidémia cholery. Všetci príslušníci rodu v Anatori umreli priamo vo svojich domoch. Ako sa epidémia šírila, Chevsuri rozhodli, že ľudia s príznakmi ochorenia sa dobrovoľne odoberú do Anatori a tam budú čakať na svoju smrť. Medzi tlejúce telá tam dobrovoľne chodili aj zdravé chevsurské matky, keď sa nakazili ich malé deti. Volili radšej smrť, výmenou za to, že nenechajú svoje deti umierať samé a opustené.

Ruská armáda postavila na most do Ananuri vojakov, ktorí mali zastreliť každého, kto by sa odtiaľ pokúsil ujsť. Podľa slov miestnych nemuseli vystreliť ani raz. Všetci horali si radšej zvolili smrť, než to, že ohrozia svojich príbuzných. Tri malé architektonicky nezaujímavé chajdy sú dodnes preplnené kosťami a vysušenými telami desiatok Chevsurov. Po tom, ako si začali turisti brať ich lebky domov ako suveníry, museli gruzínske úrady okná a dvere na chajdách zamrežovať.

Podobné, akési cholerové nekropolisy, môžeme nájsť v mnohých vysokohorských údoliach severného a južného Kaukazu. Nekropolisy tam však vznikali aj prirodzenou cestou. Horali väčšinou budovali svoje dediny na južných sklonoch hôr, kde bolo viac slnka, a na severných sklonoch stavali dediny mŕtvym. Tam do svojich rodových domov nosili telá zosnulých s posmrtnými darmi. Napríklad Čečenci verili, že tak, ako živí vstávajú ráno a hrejú sa na slnku na južných sklonoch, duše mŕtvych vstávajú v noci na severnej strane a hreje ich mesiac.

Div tretí, ruský múr a gulaj gorod

Asi každý pozná Veľký čínsky múr alebo rímsky limes. Podobný projekt ruského impéria, takzvaná boľšaja zasečnaja čerta, je prakticky neznámy. Nezaslúžene. Išlo o stovky kilometrov dlhú obrannú líniu, ktorú vybudovalo Moskovské kniežatstvo a neskôr Ruská ríša proti ničivým nájazdom Nogajcov a krymských Tatárov. Skladala sa zo série pevností. Tie spájala línia zásekov, teda opevnenia tvoreného kmeňmi alebo vetvami stromov smerujúceho proti očakávanému votrelcovi. Na línii, ktorá mávala šírku až niekoľko stoviek metrov, sa striedali záseky s vykopanými strmými jamami a hlinenými valmi.

Ruskí sedliaci žijúci v blízkosti línie, mali zakázané rúbať v lesoch drevo, a časť roka museli pracovať na jej údržiavaní. Rusi následne každú jar vypaľovali rozsiahle oblasti stepi pred líniou, aby tak kočovníkov pripravili o pastvu pre ich kone a komplikovali im počas nájazdov logistiku.

Na rozdiel od Veľkého čínskeho múru a Limes Romanus nemala ruská línia len obranný účel, ale slúžila aj na bezpečné zhromažďovanie vojsk pred útokmi na nomádov. Paralelne s tým, ako sa posúvali hranice ruského impéria, posúvala sa aj ona. Jej nasledovníkmi sa stali v druhej polovici 17. storočia Belgorodská línia a v 19. storočí Severokaukazská línia.

Veľká záseková línia tak síce nikdy nedosiahla architektonickú úroveň svojich známejších príbuzných, no na rozdiel od nich splnila účel. Rusi sa obávaným nomádom z Ponticko-kaspickej stepi, ktorí usadené národy terorizovali po celé tisícročia, dokázali nielen ubrániť, ale nakoniec ich pokorili. K tomu im však pomohol ešte jeden architektonicky nie veľmi ohromujúci, no veľmi praktický vynález – gulaj gorod (po rusky chodiace mesto).

Gulaj gorod je mobilným opevnením skladajúcim sa z drevených blokov na kolesách, alebo saniach, z ktorých bolo priamo za pochodu možné budovať opevnenia podľa aktuálnej potreby. Po prvý raz tento koncept využil Ivan Hrozný počas ťaženia proti Kazanskému chanátu.

Koncept gulaj goroda pomohol Rusom definitívne pripraviť mobilných nomádov na koňoch o ich výhodu v boji na širokej stepi. Výsledkom bolo zničenie Kazanského chanátu a Astrachánskeho chanátu, čo Rusom otvorilo cestu na Sibír a Kaukaz. Koncept gulaj gorodu tiež Rusom pomohol v roku 1572 ubrániť Moskvu pred útokom krymských Tatárov. „Ak by nebolo gulaj goroda, ruskú zem by ovládol krymský chán“, napísal vtedy Genrich Von Štaden, jeden z opričnikov Ivana Hrozného.

Div štvrtý, kaukazské obranné rodové veže

Rodové veže sú dnes pre mnohých turistov symbolom malebných vysokohorských kaukazských dedín. Pre horalov však boli symbolom slobody. Napriek susedstvu s mnohými impériami, sa horalom na rozsiahlych územiach Kaukazu darilo vzdorovať feudalizmu, pričom namiesto toho žili v stave kmeňovej demokracie. Tá bola bežná najmä v gruzínskom vysokohorskom regióne Svaneti, v Osetsku, Ingušsku, Čečensku a v časti horského Dagestanu. Niekoľko poschodí vysoké veže v stredoveku poskytovali ochranu nielen pred nájazdníkmi, ale aj pred feudálmi, ktorí sa snažili podmaniť si odbojných horalov. Ak sa im to podarilo, neraz okamžite nariaďovali svojim novým poddaným, aby svoje veže zbúrali.

Jedna z najzachovalejších rodových veží sa nachádza v už pomínanom Chevsureti. Viaže sa k nej legenda, ktorá vysvetľuje jej dlhovekosť a architektúru, ktorá zodpovedá vežiam v Čečensku a Ingušsku. Miestni Chevsuri pred niekoľkými stáročiami údajne porazili a zahnali nájazdníkov z Ingušska, pričom sa im však podarilo jedného Inguša zajať. Keď sa ukázalo, že ide o schopného staviteľa, sľúbili mu slobodu výmenou za vybudovanie rodovej veže. Mladý Inguš im neveril a nazdával sa, že po dokončení diela ho hneď zabijú. Preto si dal na veži mimoriadne záležať a staval ju takmer 13 rokov, pomaly a precízne. Jej dostavaniu sa však vyhnúť nedokázal. Keď Chevsuri uvideli, akú kvalitnú vežu zostrojil, splnili svoj sľub a pustili ho na slobodu. Veža tak v opustenom údolí medzi ruinami ostatných stavieb odoláva zubu času dodnes.

Div piaty, derbentský múr

Veľký Kaukaz tvoril po tisícročia prirodzenú bariéru oddeľujúcu poľnohospodárske civilizácie z úrodných nížin na juhu od nomádov z chladných stepí na severe. Túto bariéru však bolo možné prekonať len na troch miestach. Na západe to bolo abcházske pobrežie Čierneho mora. Takmer presne v strede Veľkého Kaukazu vytvorila rieka Terek ďalší priesmyk – takzvanú Alanskú bránu. Poslednou možnosťou pre postupujúce armády sa stalo na východe mesto Derbent v Dagestane na pobreží Kaspického mora.

Nájazdy kaukazských horalov a stepných nomádov po stáročia sužovali Perziu, a to do takej miery, až sa perzský veľkokráľ z dynastie Sasánovcov Husrav I. (531 – 579 po Kristovi) rozhodol oddeliť sever od juhu múrom. Od mesta Derbent až po štíty Veľkého Kaukazu dal následne vybudovať hradby dlhé 40 kilometrov. Tie sa skladali z troch segmentov – dvojitej hradby od pobrežia do Derbentu, z derbentskej citadely Naryn Kala a múru až po kaukazské štíty.

Hradba s hrúbkou tri metre a výškou až 20 metrov slúžila svojmu účelu ďalších takmer tisíc rokov, pričom na ochranu svojich dŕžav ju po Peržanoch používali aj Arabi a Mongoli. Husrav I. sa však do dejín nezapísal len výstavbou derbentských hradieb. Počas svojej dlhej vlády vymanil Sasánovskú ríšu z hlbokej krízy a priviedol ju k novému mocenskému a kultúrnemu rozmachu. Bol tak dôstojným náprotivkom svojho na západe známejšieho súčasníka východorímskeho cisára Justiniána I. O vplyve a vážnosti Husrava I. na Blízkom východe však svedčí aj skutočnosť, že jeho meno sa v tvare Kisrá stalo arabským výrazom pre cisára – podobne ako Európania prevzali pomenovanie pre panovníkov po rímskom Cézarovi.

Div šiesty, Ečmiadzinská katedrála

Sídelný chrám katolika Arménskej apoštolskej cirkvi je pravdepodobne najstaršou kresťanskou katedrálou na svete. Niet sa čomu čudovať, keďže Arméni boli prvým národom, ktorý prijal kresťanstvo za štátne náboženstvo. Bolo to v roku 301. Jej výstavbu inicioval ešte na začiatku štvrtého storočia prvý arménsky katolikos Gregor Iluminátor na mieste staršieho pohanského chrámu.

Príbeh Ečmiadzinskej katedrály je analógiou príbehu arménskeho národa. Katedrálu po celé dejiny opakovane ničili, len aby ju mohli preživší vybudovať vždy znova. Pôvodnú baziliku zbúrali už krátko po jej postavení Peržania, ktorí na jej mieste vztýčili zoroastrijský chrám ohňa. No už na prelome piateho a šiesteho storočia po Kr. dal chrám znovu postaviť Vardan Mamikonean v tvare gréckeho kríža. Táto časť katedrály sa zachovala dodnes. 

Počas arménskej genocídy v 20. storočí sa katedrála stala hlavným útočiskom pre Arménov z Turecka. Tých prišlo do jej bezprostredného okolia až 70-tisíc. Pri Ečmiadzine následne vznikla pre ich potreby nemocnica a sirotinec. V roku 1918 tiahla na katedrálu obrovská turecká armáda s úmyslom definitívne skončiť existenciu arménskeho národa, ktorý začal len krátko predtým na ruinách Ruskej ríše budovať svoj vlastný štát. Len niekoľko kilometrov od tohto, pre Arménov posväteného miesta, sa v máji 1918 odohrala bitka pri Sardarbade, počas ktorej arménska armáda zničila postupujúce turecké sily a prinútila Istanbul uznať, výmenou za rozsiahle územné ústupky, vznik prvej Arménskej republiky.

Div posledný, veterné veže v Jazde

Iránske mesto Jazd je známe ako jedno z posledných útočísk zoroastríjcov, teda Peržanov, ktorí zostali po arabskej invázií v 7. storočí po Kristovi aj naďalej verní viere svojich predkov. Jedna polovica z nich ušla do Indie, kde žijú pod názvom Parsovia dodnes (Parsom zo zoroastríjskej rodiny bol aj Freddie Mercury), a tá druhá zostala prežívať v izolovaných púštnych oblastiach svojej pôvodnej domoviny.

Centrom tejto malej uzavretej komunity sa v Iráne stalo práve malebné púštne mesto Jazd, v ktorom dodnes funguje aj zoroastríjsky chrám ohňa. Používať veže ticha, teda vyvýšené stavby, kde nechávali zoroastríjci telá svojich zosnulých napospas mrchožrútom, islamský režim po nástupe k moci v roku 1979 zakázal.

Omnoho väčším divom než chrám alebo veže sú však v skutočnosti malé nenápadné vežičky, ktoré trčia zo zeme prakticky po celom meste. Ide o takzvané lapače vetra. V skutočnosti to je dômyselný systém prírodnej ventilácie a pasívnej klimatizácie, ktoré využívajú viacero princípov. V zásade pri nich lapače vetra zachytávajú horúci púštny vzduch, ktorý následne nasmerujú cez systém šácht tak, že do obydlia prichádza chladný vzduch, ktorý sa po oteplení vysaje von na druhej strane domu. V niektorých prípadoch prechádza vzduch podzemnými kanálmi s vodou, takzvanými kanátmi, ktoré ho dokážu mimoriadne schladiť.

V Jazde som mal možnosť navštíviť jeden takýto dom. Kým na povrchu bolo vyše 35 stupňov Celzia, v pivnici, v treťom podzemnom podlaží dosahovala teplota len okolo 7 stupňov Celzia. Išlo o časť domu, v ktorej Peržania tradične skladovali potraviny, pričom v jej centre bol malý chladný bazén. Moderná európska architektúra tento orientálny vynález dlhé desaťročia prehliadala, no na začiatku 21. storočia sa ním začala inšpirovať v snahe zefektívniť ventiláciu a znížiť energetické náklady na klimatizáciu.

Veterné veže v Jazde sú dôkazom toho, že architektonická genialita starého sveta sa nemusí prejavovať len v monumentálnych stavbách, ale aj v nenápadných, no praktických a neraz životne dôležitých vylepšeniach.

Sedem divov starého sveta, úvodný text.

Sedem divov podľa Jozefa Hajka.

Sedem divov Jaroslava Danišku.