Dubček bol viac zarytý komunista ako významný Slovák. Neglorifikujme ho

Stále sa nevieme vyrovnať so svojou minulosťou, nedokážeme odlíšiť zrno od pliev.

V Martine odhalili v stredu na čestnom mieste bustu Alexandra Dubčeka. Matica slovenská by mala lepšie zvažovať, koho si takýmto významným spôsobom uctieva.

Incident, ktorý sa tam odohral, sa dal očakávať, i keď celkovo treba priznať, že odsudzovanie minulého režimu – hoci na to máme osobitný zákon – je skôr prejavom odvahy jednotlivcov ako nejakým spoločenským záujmom. To platí aj v prípade stále zvelebovaného Dubčeka.

Dubček je symbolom Pražskej jari, ktorá mala priniesť v roku 1968 do Československa socializmus s ľudskou tvárou. Krátko si rozoberme, čo malo znamenať spojenie posledných slov z predchádzajúcej vety.

Reformisti, ako sa zvyknú nazývať, vôbec nemienili meniť podstatu systému. Neopúšťali doktrínu, že len komunistická strana dokáže takéto niečo stvoriť. Podarilo sa im vymeniť vedenie inštitúcie, ktorá mala dovtedy na svedomí prevrat, konfiškovanie majetku, obmedzovanie slobody vrátane náboženskej, krvavé procesy. Tá mala fungovať ďalej a na jej čelo posadili Dubčeka.

Reformným komunistom vôbec nešlo o demokraciu, pluralitný politický systém, slobodné voľby. V akčnom programe prijatom na jar 1968, ktorý nazvali aj „programom obrody socialistického úsilia“, otvorene deklarovali, že nenastane žiadny odklon od marxizmu-leninizmu. Úplné orientovanie na Sovietsky zväz bolo zabetónované. Najväčším nepriateľom mali naďalej ostať Spojené štáty americké.

V ekonomike sa chystali zmeny, no bezvýhradné privilegovanie vzťahov s ostatnými socialistickými štátmi, hlavne so Sovietskym zväzom, malo ostať neporušené. Ekonomika mala stáť ďalej na všeľudovo vlastnených podnikoch a roľníckych družstvách. O žiadnom návrate zhabaných podnikov nebolo ani reči.

Tento program stvorilo vedenie komunistov na čele s Dubčekom. Napokon mu iste nebol cudzí. Dubček bol presvedčený marxista, plne oddaný veci socializmu, Sovietskemu zväzu a jeho politike. Pritom o sovietskej realite musel toho vedieť veľa. Veď počas jeho moskovského pobytu v roku 1956 prišiel Nikita Chruščov s odhalením zločinov stalinizmu.

Keď sa človek začíta do Dubčekových prejavov, postrehne, že vo svojom presvedčení neváhal. Prejavoval sa tak už ako šéf slovenských komunistov od roku 1963. V tom roku pri oslavách 100. výročia vzniku Matice slovenskej ocenil triumf socialistickej ideológie a kultúry, vyzval na boj za čistotu marxizmu-leninizmu, bol za potlačenie buržoáznych ideologických smerov. Inými slovami, cítil sa priamo v jadre vtedajšej straníckej doktríny, ktorú o pár rokov sám opatrne kritizoval.

O dva roky neskôr, pri 150. výročí narodenia Ľudovíta Štúra – kde mimochodom označil toho národovca za kritika kapitalizmu a za socialistického vlastenca – sa plne prihlásil k násilnej premene spoločnosti po roku 1948, k združstevňovaniu, socialistickej industrializácii a kultúrnej revolúcii. Apeloval na prítomných, aby zabezpečovali rozvoj socialistickej spoločnosti a pripravovali prechod ku komunizmu. Toho utopického komunizmu, čo ohlásil najskôr jeho podporovateľ a potom sok Antonín Novotný.

Pri ďalšom okrúhlom jubileu, 150. výročí narodenia Jozef Miloslava Hurbana v roku 1967, keď sa už pomaly schyľovalo k obrodnému procesu, Dubček opäť potvrdil správne smerovanie spoločnosti vedenej komunistickou stranou. Ani nie rok a pol pred vojenským útokom štátov Varšavskej zmluvy na Československo ocenil, že k pofebruárovému víťazstvu idey marxizmu-leninizmu v Československu prispeli bratské sovietske národy.

Bol vôbec čitateľný Dubčekov postoj k Slovákom, k ich postaveniu v štáte? Nie. Keď ho na prelome rokov 1967 a 1968, v čase hry o najvyššie pozície, obviňovali v Prahe z nacionalizmu, bránil sa tým, že „predsa nemal kde napáchnuť slovenským nacionalizmom tak národniarskej a ani ľudáckej sorty, keďže bol vychovaný sovietskou školou a sovietskym prostredím“. Narážal na svoje detstvo a dospievanie v Sovietskom zväze, odkiaľ sa vrátil s rodinou v roku 1938.

Dubček bol kariérny komunista, postupoval po stupienkoch až na najvyšší post. Aj v období krvavých 50. rokov. Keď nastúpil na čelo strany, a teda na neoficiálne najvyšší post v štáte, ľudia v Československu boli pacifikovaní dovtedajšou tvrdou diktatúrou a zväčša sa už zmierili so zabetónovaním systému. Vychádzalo sa len z neho, takže každé zlepšenie bude vítané. Ak sa na tribúnach objavil usmievavý človek, ktorý naznačoval úprimnú starosť o ich osudy, razom bol spasiteľom. Ak by neprišli vojská vtedajších spojencov a nenastolili vôľu Moskvy, Dubček mohol zohrať pozitívnu úlohu. Ale akú? V predstihu dvoch desaťročí by sa v Československu stal Michailom Gorbačovom Sovietskeho zväzu – hrobárom systému. A rovnako ako Gorbačov by sa skôr stal symbolom deštrukcie. Dosť a bodka. Zo sedla by ho vyhodili obnovitelia demokratického systému.