Slováci, Maďari a vendeta

Po roku 1945 padol na Maďarov v Československu princíp kolektívnej viny, dokonca sa uvažovalo o ich vyhnaní, ako sa to stalo Nemcom. Napokon sa od toho upustilo, zostalo z toho iba domáce násilie, ktoré však zapadalo do reťaze udalostí z minulých rokov.

Možno by sme si ani veľmi nevšimli, čo sa stalo v tento pondelok 2. augusta v Šamoríne, ak by neprišlo ostré vyhlásenie ministerstva zahraničných vecí. Minister Ivan Korčok sa v stredu ohradil proti vydreniam predsedu maďarského parlamentu Lászloa Kövéra, ktorý sa zúčastnil na pondelkovom odhalení pamätníka vysídleným Maďarom v Šamoríne.

Köver mal podľa Denníka N na vystúpení hovoriť o historických krivdách voči Maďarom.

Korčok sa ohradil, že najvyšší maďarskí predstavitelia neustále otvárajú historické otázky, čo je v rozpore s deklarovanou snahou o dobré bilaterálne vzťahy so Slovenskom. Povojnové usporiadanie štátov je podľa neho raz a navždy uzavretá téma. Vzťahy Slovenska a Maďarska by sa mali orientovať na súčasnosť a budúcnosť.

Vo štvrtok ministerstvo zahraničia ešte pritvrdilo a do Maďarska zaslalo diplomatickú nótu. Žiada, aby maďarská strana postupovala v zmysle zaužívaných a štandardných diplomatických postupov, a vopred informovala slovenskú stranu o účele návštevy svojich štátnych predstaviteľov.  

• 

• 

Čo tak napajedilo Korčoka? A čo sa vlastne salo stalo 2. augusta 1945, aby pri príležitosti toho výročia odhalili niekoľko kilometrov od Bratislavy pamätník? Načrime do histórie.

Začalo sa to o pár rokov skôr

Na pochopenie súvislostí sa treba vrátiť do obdobia tesne pred druhou svetovou vojnou. Viedenskou arbitrážou z novembra 1938, ktorá nebola ničím iným len dokončením Mníchovskej dohody, odstúpilo Československo južné územia Slovenska v prospech Maďarska.

Možno polemizovať o tom, či na niektoré oblasti, napríklad Žitný ostrov, mala nová republika po prvej svetovej vojne oprávnený nárok. Napríklad čerstvý československý prezident Tomáš Garigue Masaryk bol proti tomu, aby sa územné požiadavky vzťahovali na Žitný ostrov, ale jeho názor neprevážil. Isté však je, že o necelé dve desaťročia neskôr bola Viedenská arbitráž pre autonómne Slovensko – ešte v rámci spoločnej pražskej republiky – tvrdým úderom. Uvediem len pár príkladov.

Maďarsko dostalo na úkor Slovenska vyše 10-tisíc štvorcových kilometrov územia s 855-tisíc obyvateľmi, z ktorých tretina boli Slováci. Slovensko ústupom od hraníc vytýčených pôvodne Trianonskou zmluvou stratilo tretinu ornej pôdy, a to tej najlepšej – prišlo napríklad o vyše 40 percent osevnej plochy pšenice. Popretŕhali sa južné dopravné spojenia, ktoré sa potom v ďalších rokoch pracne nahrádzali novými.   

V marci 1939, keď sa Slovensko osamostatnilo, čelilo zo strany Maďarska vojenskému útoku. Po Malej vojne, ako sa zvykne tento konflikt nazývať, stratilo na východe krajiny ďalších 1 700 štvorcových kilometrov územia.   

Počas celého obdobia trvania prvej Slovenskej republiky v rokoch 1939 až 1945 boli vzťahy s Maďarskom napäté. Maďarskí politici sa netajili tým, že by najradšej zabrali celé Slovensko, slovenskí zas stále snívali o návrate stratených území. To bol hlavný dôvod, prečo sa Budapešť a Bratislava líškali Berlínu a oba štáty boli ochotné vstupovať s Hitlerom do vojen.

Princíp kolektívnej viny

Československá exilová reprezentácia – londýnska či moskovská – sa v roku 1943 zhodli na tom, že nemeckých a maďarských kolaborantov, ako ich nazývali, treba po skončení vojny a oslobodení Československa za ich predvojnové postoje kolektívne potrestať. Postupne sa na tom zhodli všetky české politické strany, jedni a druhí komunisti, pridala sa slovenská Demokratická strana.

Nosným dokumentom, ktorý zasiahol do slovensko-maďarských vzťahov, bol Košický vládny program prijatý v apríli 1945, keď ešte veľkú časť obnovujúceho sa Československa okupovala nemecká armáda. Bol to ucelený materiál, podľa ktorého mala vláda postupovať až do konania riadnych parlamentných volieb.

Podľa tohto dokumentu mali ostať všetci Maďari v obnovenej republike bez štátneho občianstva a ich budúce postavenie sa malo riešiť neskôr. Od zbavenia občianstva boli chránení iba antifašisti. Zavreli sa všetky školy s vyučovacím jazykom maďarským. Pôda vo vlastníctve Maďarov sa mala skonfiškovať.

Český historik Jan Rychlík to vykresľuje tak, že v obnovenom štáte zavládol český a slovenský ľavicový nacionalizmus, čo znamenalo, že bohatých Čechov a Slovákov, v zásade kolaborantov, hádzali do jedného vreca so zradcami, teda s Nemcami a Maďarmi. Cielené ľavicové, protinemecké a protimaďarské opatrenia tvorili súčasť „ucelenej koncepcie budovania nového, sociálne spravodlivého a národnostne homogénneho (‚národného‘) štátu Čechov a Slovákov“.

Začalo sa to stratou občianstva

Československo bolo na strane víťazov, Maďarsko na strane porazených. A tak sa Budapešť ocitla v podobnom postavení ako v časoch vynúteného podpisovania Trianonskej zmluvy v roku 1920. Maďarsko sa vrátilo do hraníc spred Mníchovskej zmluvy, na pravom brehu Dunaja dokonca ešte stratilo Čunovo, Jarovce a Rusovce.

Po vojne sa prestalo na Slovensku po maďarsky učiť, úradovať, označovať, používanie maďarského jazyka bolo v týchto inštitúciách zakázané. Maďarských kolonistov z prinavrátených južných území odsunuli za hranicu.

Dekrétmi prezidenta Edvarda Beneša sa konfiškovala pôda „Nemcom, Maďarom, zradcom a kolaborantom“. Dňa 2. augusta 1945 vydal prezident dekrét „o pozbavení štátneho občianstva osôb nemeckej a maďarskej národnosti”, ktorý mal slúžiť ako právny podklad na ich vysídlenie, v októbri nariadil všeobecnú pracovnú povinnosť.

• 

• 

Neboli to však len povestné Benešove dekréty, ktoré stanovovali zákonný priestor na riešenie maďarskej otázky, išlo aj o samostatné slovenské nariadenia, ktoré mali doplňujúce znaky. Takýmto boli napríklad nariadenia} Slovenskej národnej rady z februára a augusta 1945 o konfiškácii a rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov a kolaborantov.

Napriek postupnému poklesu právomocí bratislavských autonómnych orgánov maďarskú otázku mali v rukách slovenskí predstavitelia. Ústrednými postavami boli predseda Zboru povereníkov Gustáv Husák, šéf Československej presídľovacej komisie Daniel Okáli a štátny tajomník na pražskom ministerstve zahraničných vecí Vladimír Clementis. Týchto ľudí spájalo spoločné presvedčenie, boli komunistickými členmi zoskupenia DAV. Dôležitou postavou bol aj povereník pôdohospodárstva a pozemkovej reformy za Demokratickú stranu Martin Kvetko.

Slovenské vedenie použilo v rámci princípu kolektívnej viny proti maďarskej menšine tri formy represií – deportácie, presídlenie a takzvanú reslovakizáciu. Všetky tieto opatrenia sa týkali Maďarov, ktorým odňali štátne občianstvo. Pôvodný zámer bol najskôr taký istý ako v prípade Nemcov, ktorých z Československa násilne vysťahovali. Pri Maďaroch takéto riešenie nenašlo medzi západnými mocnosťami podporu.  

Presun na nútené práce

Strata občianstva mala ďalekosiahle následky. Vládnej moci umožňovala s Maďarmi svojvoľne nakladať. Na základe zákonných predpisov mohli byť takíto ľudia odvedení na nútené práce, prevažne do Česka, kde ostal uvoľnený priestor po odsunutých Nemcoch. Pracovali tam väčšinou ako poľnohospodárski robotníci, pričom odmenu za prácu určovali miestni českí farmári. Ich pôvodný majetok vydávali orgány osadníkom z ostatných častí Slovenska.

Presúvanie na nútené práce sa začalo na jeseň 1946 a Maďari pracovali v Česku až do roku 1948. Celkovo išlo o takmer 45-tisíc ľudí. Spontánne sa potom vracali domov. Ak ich úrady chytili na ceste bez povolenia, putovali späť do Čiech.

Po roku 1948 sa mohli oficiálne vrátiť, väčšinou sa im znovu dostal do rúk ich majetok, často však znehodnotený a neraz si ho museli vymôcť silou. Po zmene politiky diktovanej po komunistickom prevrate Stalinom, vláda navrátilcov až do roku 1953 odškodňovala.

Organizované presídlenie

Druhým spôsobom vypudenia Maďarov zo Slovenska bolo presídlenie. Za prisťahovaných Slovákov z Maďarska mal byť vysťahovaný rovnaký počet Maďarov zo Slovenska. Bol to akýsi odvar pôvodných plánov, podľa ktorých sa uvažovalo o podobnom nútenom vysídlení Maďarov, aké dopadlo na československých Nemcov.

Vo februári 1946 uzavreli na presídlenie dohodu, ktorú za Československo podpísal Clementis. Československá vláda spustila v Maďarsku veľkú propagandu na presídlenie, lákala najmä na lepšie hospodárske podmienky, lebo Slovensko na rozdiel od Maďarska napríklad nesužovala hyperinflácia. Na zhromaždeniach sa zúčastnili slovenskí komunistickí politici ako Husák, Karol Šmidke, Ladislav Novomeský, no aj iní predstavitelia, napríklad evanjelický biskup Štefan Osuský.

Maďarská vláda sa presídleniu bránila a robila protipropagandu. Navrhovala, aby sa presídlenie vykonalo jednostranným presunom obyvateľov aj s územím, na ktorom žili, čo Československo odmietlo. V Maďarsku sa potenciálni presídlenci prihlasovali dobrovoľne, na Slovensku ich určovali úrady. Napokon sa presídlenie začalo v lete 1946 a neskôr s ním paralelne bežali deportácie. Skončilo sa v decembri 1948.

Z Maďarska takto prišlo 73-tisíc Slovákov, hoci pôvodne sa ich podľa Clementisa prihlásilo 100-tisíc. Údaje o presídlených Maďaroch sa rôznia – slovenskí historici udávajú 74-tisíc, maďarskí 68-tisíc alebo až takmer 90-tisíc.

Nanútená reslovakizácia

Reslovakizácia bola tretím spôsobom na zníženie počtu maďarského obyvateľstva na Slovensku. Začalo sa s ňou v roku 1946 a postupovalo sa podľa pokynov slovenských orgánov. Oficiálnym cieľom malo byť, aby sa ľuďom zo Slovenska, ktorí sa po Viedenskej arbitráži ocitli v Maďarsku a z rôznych dôvodov sa v tom čase hlásili za Maďarov, umožnilo vrátiť k slovenskej národnosti.

Bol to akýsi návod, ako získať občianstvo neraz vynúteným zaujatím postoja. Občianstvo mohli získať ľudia, ktorí sa v roku 1930 hlásili za Slovákov, alebo ktorí si požiadali o zmenu národnosti na slovenskú. Na to bolo treba splniť stanovené podmienky, najmä preukázať, že žiadateľ nebol funkcionárom fašistickej strany, nepodieľal sa na maďarizácii, či, naopak, aktívne sa zúčastnil na oslobodení Československa.

Takýmto spôsobom udelili úrady občianstvo 382-tisíc ľuďom. Po prevrate v roku 1948, keď už komunisti ovládali štáty na oboch brehoch Dunaja, dostali občianstvo po zložení prísahy, až na niektoré výnimky, všetci žiadatelia maďarskej národnosti.

Stále živé rany

Pôvodný zámer – odstrániť z teritoriálne obnoveného Slovenska všetkých Maďarov – sa nenaplnil. Násilnými opatreniami sa však zmenšil počet príslušníkov maďarskej menšiny. Pri sčítaní obyvateľstva v roku 1950 sa k nej prihlásilo menej ako 400-tisíc ľudí, čo bol významný, viac ako tretinový pokles oproti predvojnovému stavu. O desaťročie neskôr sa číslo zdvihlo nad 500-tisíc.

Otázka je, ako by vyzeral prístup k Maďarom, ak by štát neovládli podobne ako v Maďarsku komunisti. Ako vtipne poznamenáva maďarský literárny kritik Paul Ignotus, keď sa Československo a Maďarsko stali v roku 1948 komunistickými, Stalin im nariadil, aby sa milovali. Deportácie sa zastavili, Maďari sa vrátili domov, dostali zas štátne občianstvo. Konečným účtom protimaďarských opatrení na Slovensku tak bolo do 90-tisíc Maďarov presunutých do Maďarska v rámci výmeny. „A pretrvávajúce napätie, s ktorým bolo treba žiť,“ dodáva Ignotus.

Isté je, že obdobie rokov 1938 až 1948 mali v rukách do väčšej či menšej miery Slováci sami za seba, lepšie povedané ich limitované reprezentácie. Bolo to po prvý raz v histórii, keď sa Bratislava a Budapešť dostávali do priamych vzťahov.

Toto obdobie poznamenali dve významné prekresľovania hraníc, vzájomná vojna, presuny obyvateľstva, národnostné násilie. Je zrejmé, že rany ostávajú dlho živé. Maďari si ho spájajú ešte s trianonským diktátom, Slováci sú menej zahľadení do minulosti, ale v pamäti určite ostáva viedenský diktát.

Pokusov o nadčasový zmier nebolo veľa, preto hodno na záver spomenúť aspoň jeden z maďarskej strany. Mysliteľ István Bibó písal o takomto kruhu: „Vysťahovanie Maďarov zo Slovenska možno ospravedlniť vpádom Hor­thyho, vpád Horthyho možno ospravedlniť nespravodlivosťou trianonských hraníc, trianonské hranice útlakom národností, národnostnú po­litiku historického Uhorska tým, že Maďarov bojujúcich roku 1848 proti reakcii napadli národnosti na strane reakcie od chrbta, túto skutočnosť ďalšími krivdami a tak ďalej.“ Kto sa chce podľa neho „vymaniť z kruhu rovnako prav­divých a rovnako falošných téz, musí – ako ďaleko len dovidí – zaujať jednotný postoj ku všetkým krivdám spáchaným proti ľudskej dôstoj­nosti.“