Daniel Lipšic sa stal súčasťou zápasu, ktorý vraj neexistuje

Inšpekcia v rukách mafie, či dokonca premiér? Všetci sú vraj súčasťou komplotu namierenému proti vyšetrovaniu citlivých káuz. Akokoľvek je človek nastavený dôverovať aktuálnemu špeciálnemu prokurátorovi – čo je obvyklý reflex aj autora tohto textu – jeho najnovšie vyjadrenia sú za hranou.

Generálny prokurátor Maroš Žilinka má hlavybôľ z verejných vyjadrení šéfa špeciálnej prokuratúry Daniela Lipšica. Vraj si neuvedomuje, že už nie je advokát a jeho výroky prekračujú princíp zdržanlivosti elitného prokurátora. Hoci, našťastie, zaradil spiatočku a nešiel do otvoreného konfliktu s podriadeným, ale, žiaľ, mal pravdu.

Lipšic takmer počas celej svojej kariéry pracoval ako politik a advokát. Politici svojimi mediálnymi vyjadreniami sledujú účelové politické ciele a advokáti verejné výroky používajú ako predpolie pre obhajobu. Už dávnejšie sme upozornili, že Daniel Lipšic sa vyjadruje ako politik, nie ako špičkový prokurátor s prirodzenými profesionálnymi sebaobmedzeniami vo svojich výrokoch.  

Dnes tento šéf špičkovej zložky štátu stíhajúceho kriminalitu verejne spochybňuje legálne vyšetrovanie inej zložky vyšetrovania, čo je neakceptovateľné, aj keby mal rovno úplnú pravdu. Tobôž v prípade, že jeden zo svedkov inšpekcie sa už priznal, a ďalší dvaja ušli, čo len dokazuje oprávnenosť týchto stíhaní.

Lipšicove aktuálne výroky, najmä v rozhovore pre denník SME, zašli ešte ďalej. Keď hovorí o vyšetrovaní inšpekcie, doslova ju označuje za inštitúciu v rukách mafie a stíhanej oligarchie, ktorí cez ňu realizujú svoju „obranu“. „Oni sa bránia, ako vedia,“ vraví Lipšic a pod slovom „oni“ má na mysli zločin. Inšpekcia je teda v rukách vystrašenej mafie, ktorú zvierajú jeho ľudia a Lipšic ich vraj len bráni pred útokmi.

Špeciálny prokurátor najnovšie označuje za spravodajskú akciu už aj čudné stretnutie predstaviteľov štátu – vrátane premiéra a prezidentky – s najvyššími prokurátormi v SIS.

Pravdaže, predstava, že si Eduard Heger so Zuzanou Čaputovou svoj zmätok vyriešia stretnutím všetkých dotyčných svorne pospolu v akomsi bunkri tajnej služby – podobne, ako detektív Poirot v záverečných scénach románov Agathy Christie – bola možno naivná. Ale označiť to za súčasť sprisahania, ako naznačuje Lipšic, je prehnané.

Možno má Lipšic pravdu a všetko, čo tu dnes prebieha mimo jeho úradu je komplot proti jeho ľuďom. No podstatné je čosi iné. Vzniká tu nebezpečný naratív, že Lipšic a jeho ľudia sú jedinými „správňákmi“ a všetci ostatní, vrátane premiéra a prezidentky, sú vedome či nevedome vo vleku akýchsi mafiánskych záujmov.

Kam to môže zájsť? Že Lipšic vstúpi do boja so všetkými inštitúciami štátu, ktoré sa postupne pre neho stanú nepriateľmi? Takéto uvažovanie sa už nebezpečne blíži k tomu, čo sa stalo českej vláde Petra Nečasa, keď neprimerane sebavedomá prokuratúra pochybným spôsobom zaútočila na Úrad vlády ČR a zlikvidovala síce nedokonalý, no protikorupčný kabinet. Česká oligarchia to dodnes oslavuje ako sviatočný deň.   

Pred podobnými rizikami by sme mali byť na pozore. Možno to znie prehnanie, keďže sa zdá, že nič také nehrozí. No ak by sa napríklad nepodarilo dotiahnuť prípad Pčolinský do právoplatného konca, situácia by bola veľmi podobná neslávnemu českému vzoru.  

Lipšic tvrdí, že konať musel, svoju prostorekosť obhajuje tým, že sa nachádzame v špecifickej situácii, vo výnimočnom okne, keď je takéto správanie prokurátora „dovolené“. Lenže v takom prípade by mal priznať, že sa jedná o boj inštitúcií. No práve to on deklaratívne odmieta.  

Lenže, ako sa v tom zmätku máme vyznať? Veď predsa sám Lipšic nevyberane zaútočil na inú zložku vyšetrovania potom, ako tá napadla jeho profesionálnych chránencov nielen na špeciálnej prokuratúre, ale aj v NAKA. Lipšicove vyjadrenia sú predsa zjavným protiútokom, ktorý prichádza ako reakcia na predchádzajúci útok. A napriek tomu Lipšic žiaden konflikt v bezpečnostných zložkách nevidí. A zároveň práve svojimi vyjadreniami potvrdzuje, že o vojnu ide.

Pripomeňme, že inšpekcia prepadla auto vyšetrovateľov NAKA, ktorí sa viezli práve na Lipšicov úrad do Pezinka. Tento súboj inštitúcií už znie ako kovbojka – obzvlášť, ak mala inšpekcia podozrenie, že elitní vyšetrovatelia ukrývajú stíhaného svedka v pátraní. Predtým mali podľa inšpekcie inštruovať spolupracujúceho mafiána v Česku, aby sa nevracal na Slovensko, keďže by ho zatkli, čo by im nevyhovovalo z hľadiska spolupráce.

Áno, Lipšic má pravdu, ak tvrdí, že sa tu niekto snaží spôsobiť zmätok, aby už nik nevedel, kde je pravda, čo vyhovuje práve stíhaným zločincom a ich politickým obhajcom.  

No takéto priame označenie policajnej zložky štátu za pancier mafie zo strany prokurátora sme tu nemali ani v časoch, keď by azda takéto výroky aj boli oprávnené – keď Bödor ovládal NAKA a Kočner prokuratúru, ktoré vtedy zjavne konali v prospech zločinu.

Je to ale namieste teraz, keď aj najvyšší predstavitelia štátu, ako je premiér či prezidentka, ktorí videli aj odtajnenú časť správy SIS s dôkazmi, majú veľký zmätok, čo sa tu vlastne deje. Ten zmätok sa predsa netýka len bežných voličov s nedostatočným prístupom k informáciám, týka sa aj tých najkompetentnejších a najzorientovanejších.  

Aj inšpekcia musí konať bez tlakov a nezávisle vyšetrovať

Na správu SIS, ktorá upozorňovala na vážne zlyhania vo vyšetrovaní a možné ovplyvňovanie svedkov, sme sa pôvodne pozerali cez prsty, keďže bolo okaté podozrenie, že tajná služba iba chráni svojho bývalého šéfa. Lenže tí, ktorí mali k dispozícii aj utajenú časť so zozbieranými indíciami a dôkazmi – ako napríklad premiér s prezidentkou – ju brali vážnejšie. Už vtedy sme mali zbystriť.

Správa SIS na prvý pohľad možno naozaj pôsobí ako zneužitie inštitúcie na obranu jej bývalého šéfa. Lenže tento motív by sme mali byť schopní rozlíšiť a oddeliť od jej faktických dát, ktoré zozbierala. Ak správa upozorňuje na reálne riziká, ktoré sa ukážu ako oprávnené, musíme relevanciu správy SIS odlíšiť od osoby Pčolinského.  

Dnes tu máme na základe dôkazov zozbieraných v tejto správe reálne stíhania, a najnovšie aj uznanie viny zo strany jedného zo svedkov, pričom ďalší dvaja obvinení v kauze marenia spravodlivosti klamlivými výpoveďami, ktorých svedectvá mohli byť vážnejšie, sú na úteku. Pravdaže, kľúčové prípady spochybnené nie sú, ale to správa SIS ani netvrdí, a zatiaľ to netvrdí ani inšpekcia.  

Lenže Daniel Lipšic už v jej konaní vidí útok na vyšetrovanie.

Obvinenia inšpekcie musia byť naozaj vážne, svedkovia Petrov aj Zeman svojim útekom prídu o všetky výhody, ktoré doterajšou spoluprácou s políciou získali, v prípade prvého menovaného ide aj o vážny majetkový zločin. Ujsť pred políciou sa nedá, na to musíte mať veľký majetok a oni svojim útekom veľa riskovali. Prečo by to robili, ak by sa chceli vyhnúť len rovnako triviálnym priznaniam, ako bolo to Dömötörove?

Je zjavné, že unikajú pred čímsi podstatne vážnejším. A konanie polície pôsobí tak, akoby bola radšej, aby sa ich ani nikdy lapiť nepodarilo.

Policajný prezident Peter Kovařík s ministrom vnútra Romanom Mikulcom najprv zablokujú policajnú akciu, vďaka ktorej ujde stíhaný zločinec disponujúci svedectvami o manipulácii vyšetrovania. Mikulec s Kovaříkom cítia, ako to pôsobí, preto sa snažia vyhovoriť, že v tom nebol úmysel, ale „len“ ich zbrklá trestuhodná nekompetentnosť – vraj spanikárili, keď im novinári poslali otázky o pripravovanom zásahu – o ktorom médiá zjavne vedeli skôr, než policajní nadriadení.    

Pritom Petrov bol zásahovkou na začiatku akcie spozorovaný, čiže o pripravovanom zásahu na svoju osobu zrejme nevedel. No keď o poldruha hodiny Kovařík „dovolil“ zasiahnuť, Petrov medzitým zmizol. Tu máme do činenia s čímsi závažnejším, ako je len pribrzdenie policajnej akcie – a to jej možné vyzradenie.

Robert Fico síce správu SIS pre vlastné potreby dezinterpretoval ako dôkaz politicky manipulovaných stíhaní, čo ale správa nielenže netvrdí, ale dokonca ani nenaznačuje, že by za údajnými čudnými praktikami vyšetrovateľov boli nejaké pokútne úmysly. Naopak, správa motív vidí podstatne prozaickejšie, vyšetrovatelia si takto vraj len „uľahčujú“ robotu. Treba dodať, že určite nie preto, že by boli leniví, pracujú predsa od svitu do mrku. No zdá sa, že pri tej morgulskej úlohe, ktorú na seba vzali, jednoducho nestíhajú.

Ako povedal bývalý elitný vyšetrovateľ Peter Vačok, akoby zabudli vyšetrovať, a namiesto toho zbierali svedectvá. Možno ide o veľké pokušenie. V celách vám teraz vysedáva množstvo vyklepaných zločincov, ktorí sú ochotní spolupracovať, ak pôjdu čo najskôr na slobodu. Keďže mnohé zločiny sú vzájomne prepojené, azda ku každému svedectvu viete nájsť kajúcnika, ktorý vám na „zákazku“ prihodí aj druhé, možno aj prispôsobené aktuálnym želaniam prokurátorov.

A práve tomu riziku musíme zabrániť. Inak sa nám to všetko zosype neskôr na súdoch. A šéf špeciálnej prokuratúry by mal nechať konať orgány preverujúce tieto podozrenia tiež konať bez tlakov, ku ktorým svojimi vyjadreniami zatiaľ sám prispieva.