Stačilo Jánošíka, bime sa o celé naše dejiny. Slovensko potrebuje silné a zdravé sebavedomie

Nedávno som sa vybral na výlet do Tokaja – slovenského i maďarského. Na tomto jedinečnom mieste som sa rozhodol dať na papier myšlienky, ktoré ma trápia už dlhý čas. Ide hlavne o krízu slovenského historického sebavedomia, ktoré má v zásade vplyv i na mnohé ďalšie časti našej spoločnosti a kultúry.

Ubehlo už viac ako sto rokov od rozpadu Uhorska a relatívne čoskoro privítame 30. výročie obnovenia slovenskej samostatnosti. Napriek tomu to dnes vyzerá tak, že si stále nedokážeme nájsť vlastnú cestu, čo sa týka výkladu našich dejín.

Mnoho Slovákov sa na vlastnú históriu pozerá skrz deformujúce sklíčka. Tým sa následne deformuje aj sama slovenská kultúra. Zjednodušene povedané – len na Jánošíka, halušky a valašky.

Nedá sa poprieť, že kultúra privezená valašskou kolonizáciou sa stala pre mnohých Slovákov, nehovoriac o turistoch, synonymom slovenskosti. Problémom je, že k tomu byť Slovákom patrí omnoho, omnoho viac, ako len údiť syry a sťažovať sa na veľkomožných pánov.

Každý volí, čo je dobré pre neho samého

Bohužiaľ, ešte stále je zvykom, že mnohí Slováci majú len veľmi neurčitú predstavu o Slovensku a Slovákoch od rozpadu Veľkej Moravy až do začiatku národných prebudení. Túto historickú dieru koľkokrát preberajú aj v zahraničí a zapĺňajú ju cudzími predstavami o nás.

Z môjho pohľadu je problém, že Slovensku v širokej sfére inštitúcií chýba dostatočné historické sebavedomie a jednotná, ucelená koncepcia, aby sme si vykladali svoje dejiny sami. Namiesto toho nám vo veľkej miere vládnu cudzie i vlastné skreslené náhľady.

Budem to ilustrovať svojou návštevou kaštieľa v Borši, ktorý len nedávno prešiel rozsiahlou rekonštrukciou. Zároveň v ňom bolo zriadené veľmi pekné múzeum hlavne o samom kaštieli a osobe Františka II. Rákociho. Výklad dejín je tu však jednoznačne väčšinovo maďarský, čo zrejme nikoho neprekvapuje. V slovenských textoch je za menom František skoro vždy dovysvetľujúca zátvorka „Ferenc“ a priezvisko sa „prirodzene“ píše Rákoczi.

Medzi Rákociho súčasníkmi sa tu spomína i významný slovenský polyhistor Matej Bel, ktorého slávnu vetu „Lingua Slavus, natione Hungarus, eruditione Germanus“ preložili do slovenčiny ako „jazykom Slovan, národnosťou Maďar, vzdelaním Nemec“. Nehovoril Bel predsa o svojom slovenskom pôvode?

Nikto iný to za nás nespraví

Neurčitosť niektorých latinských pojmov však povoľuje viacero interpretácií vrátane príkladu z predchádzajúceho odseku. To, že Maďari zvolia tú najviac vhodnú pre nich – Slovan namiesto Slovák, Maďar namiesto Uhor –, je prirodzené. Ak si Slováci nedupnú a nepresedia svoj vlastný pohľad, čo i len pri takejto drobnosti, tak nemôžeme očakávať, že si náš národ vybuduje zdravé povedomie o svojich vlastných dejinách.

Nemôžeme čakať, že nám niekto iný vyloží naše dejiny z nášho pohľadu. Ťažko to čakať, preto ma niečo takéto ani nehnevá. To, že Maďari s naliatím peňazí do múzea nalejú aj svoj pohľad na dejiny, muselo byť každému jasné. Sme však stále ešte na Slovensku – tak sa starajme, aby sme deti učili my, a nie naši susedia.

Podobných problematických vecí je viac. Okrajovo sa zastavím takpovediac pri boji v spôsobe písania mien z uhorského obdobia, respektíve pred rokom 1920 alebo pred národným obrodením. Je až zvláštne, koľko ľudí lipne na cudzej ortografii pri písaní mien v slovenčine. Koľkokrát sa argumentuje historickou presnosťou – rovnako presné však vždy boli aj slovenské varianty, ktoré vo veľkej miere zahlušila len maďarizácia.

Nič sme nemali?

Niekomu to možno príde ako malichernosť, má to však svoj prirodzený význam. Ak nemáme dosť sebavedomia, aby sme písali mená historických postáv po našom, akú môžeme mať šancu uplatniť slovenské záujmy v širšom skúmaní dejín (nehovoriac o politike)?

To potom vedie napríklad k tomu, že si v učebnom materiáli či pomôcke na jednej nemenovanej vysokej umeleckej škole prečítate, že Slováci nemali žiadnu vlastnú šľachtu. Trochu svetaznalý človek vie, že je to hlúposť, avšak koľko ľudí to bude akceptovať ako fakt?

Nerád by som podceňoval našich umelcov. Ak ich však (a nielen ich) slovenské školstvo takto akože vybaví znalosťami z našich dejín, nemôžeme sa potom diviť, že sa nedočkáme dobrého historického veľkofilmu či seriálu. Jedine, ak by nám ho natočil niekto zo zahraničia. A v takom prípade môžeme opäť očakávať, že Slovákom neprisúdi ich spravodlivý podiel na dejinách.

Stačilo Jánošíka i žalára národov

Tento problém však nepramení len z vplyvu cudzích výkladov dejín. Veľkým kameňom úrazu je i náš vlastný – z obdobia slovenského romantizmu aj neskorších dejinných udalostí. Holubičí ľud, Uhorsko ako tisícročný žalár národov či národný hrdina Jánošík sú pekné legendy, ktoré mali svoj význam vo svojej dobe. Treba sa však prebudiť, tieto predstavy nereprezentujú realitu.

Tisícročná poroba Slovákov v Uhorsku je hlúposť. Naopak, spolu s Maďarmi, Chorvátmi, Nemcami a ďalšími sme spoločne budovali toto kráľovstvo celé tisícročie. Slováci už od samého začiatku vykazujú významný vplyv na vznik i správu uhorského štátu. Ak odmietame svoj podiel na budovaní a chode Uhorska, zbavujeme sa stáročí vlastných dejín, kultúry a identity.

Nech už bol proces začlenenia starých Slovákov do Uhorska akýkoľvek, význam práce našincov v kráľovstve bol ohromný. Netreba zabúdať, že práve Slovensko bolo dlhodobo najsilnejšou a najvyspelejšou časťou štátu. Pred získaním koruny sa sem uchýlil i sám prvý kráľ Štefan, ktorý tu získal okrem iných i podporu domácej staroslovenskej šľachty – paradoxne, hlavne proti tej staromaďarskej. Nadmerne často sa u nás zdržiavali i ďalší uhorskí králi.

Vplyv Slovenska ako ústrednej časti Uhorska badať i v nasledujúcich storočiach. Nemali by sme zabúdať na množstvo slovnej zásoby pre riadenie štátu či výkon hospodárstva, ktorá prenikla od nás (prípadne od ďalších Slovanov) do maďarčiny. Naše slová sa podobne ako z iných jazykov dostali aj do súdobej latinčiny, ktorá bola oficiálnym jazykom samosprávy kráľovstva.

A my nemôžeme byť starí?

Pripomeňme však smutný fakt, koľko našincov dokáže stále pobúriť či podráždiť použitie výrazu starí Slováci. Ako keby sme my jediní nemali právo na vlastné dejiny – zatiaľ čo o starých Maďaroch, Poliakoch či Čechoch (napriek ich dokázateľne rôznorodej kmeňovej štruktúre) môžeme počúvať do aleluja.

Niekedy to vyzerá tak, že si nedožičíme ani my sami. To potom dopadne tak, že v múzeu v Spišskej Sobote sa v kontexte 13. storočia ešte dočítame o „slovanskom osídlení“ okolia Popradu. Kým my pokrútime hlavou, ľudia zo zahraničia to jednoducho väčšinou preberú.

A tak sa mnohí budú učiť o tom, že zatiaľ čo okolo nás pobehovali Moravania, Česi, Maďari, Poliaci, Nemci, na Slovensku boli stále len akísi neurčití Slovania. Aby sme sa, nedajbože, neprihlásili k našim vlastným dejinám a predkom. To by niektorí jednotlivci zrejme neprežili.

Budovali, bojovali, tvorili

S týmto prístupom je načase skoncovať. Je to rovnako škodlivé, ako keby sme naše deti učili „utajované dejiny“ typu Ufoslovanstvo. Zavrhnime preto konečne predstavu, že slovenská história sa začína národným obrodením. Ak sa vzdáme stáročí nášho prínosu nielen pre Uhorsko, ale i pre celú Strednú Európu, čo nám potom ostane? Vysmiaty bača a zbojník? Nemyslím si, že je to ideálny vzor pre národ.

Ako nás však teda charakterizovať? Slovensko má bohatú banskú históriu, vychovalo množstvo vzdelancov i vynálezcov, šľachticov, kňazov i bojovníkov. Samozrejme, nesmieme zabúdať ani na pracovitý pospolitý ľud. Ak by som to však mal čo najjednoduchšie zhrnúť, nazval by som Slovákov obrancovia.

Ak existovalo niečo, čím vynikáme, čo nás sprevádza viac ako tisícročie, tak je to obrana našej domoviny – či tej slovenskej, ale i širšej uhorskej. Od skoro mytologických počiatkov Sama a bojov s Frankami, od vpádu Mongolov, husitov či Turkov, Slováci vždy bránili (nielen) svoju vlasť.

Národ žije cez dejiny a predkov

A tak to dopadlo, že i so zdravou dávkou šťastia sme po mnohých storočiach stále tu, na našej rodnej hrude. To samo osebe je niečo, čím by sme sa mali patrične hrdiť. Tak teda nelipnime len na našich osobnostiach spomedzi bernolákovcov či štúrovcov, akokoľvek to boli významné postavy.

Nech nezdobia Slovensko len pomníky SNP – rád by som sa dočkal, keď bude Vozokanský lev jedným z mnohých, a nielen výnimkou, pokiaľ ide o pamätníky bitiek v našej vlasti. Nech naše obce i mestá zdobia vo veľkom sochy slovenských hrdinov. I tých z obdobia protitureckých bojov, husitských vojen či nájazdov Mongolov.

A myslím tým skutočné, obdivuhodné sochy. Nie to, čomu dnešní pseudoumelci hovoria moderné umenie. To v širokej verejnosti zvykne vyvolať skôr odpor ako bázeň a úctu. Nehovoriac o tom, že našu krajinu tak či tak už dostatočne zhyzdili komunisti.

Niekto by mohol namietať, že takýto prístup nás môže priviesť do konfliktu – napríklad práve s Maďarmi. Lenže od tých sa máme práve čo učiť. Vo vzťahu k našim južným susedom musíme ukázať, že náš prístup môže byť rovnostársky, priamy a pritom stále priateľský, vecný a faktografický. Spolupráca môže predsa kvitnúť len tam, kde vedľa seba stoja dva rovnoprávne národy. Inak sa spolupráca mení na nadvládu a nátlak.

Inšpirujme sa tým dobrým

Osobne mi preto neprekáža, keď dopravné tabule v Maďarsku zvú slovenské mestá prv (a niekedy len) v maďarčine. Robme to isté. Aj slovenské názvy pre cudzie sídla sú súčasťou našej kultúry i jazykového dedičstva. Nech teda aj mladšie generácie vedia, kde u susedov nájdu Kamenec, Ráb, Nové Mesto pod Šiatrom, Blatný Potok, Jáger či Ostrihom. A to platí pre každý cudzí štát.

Taktiež už nekrútim hlavou nad rôznymi pamätníkmi Trianonu u našich južných susedov (jeden taký zdobí napríklad hraničný prechod do Slovenského Nového Mesta). Nie je už pre mňa nemožné vžiť sa do uvažovania Maďarov a pochopiť ich, keď Trianon vnímajú ako dejinnú tragédiu.

S Maďarmi môžeme súcitiť ako s naším blízkym národom. Keďže ich pohľad na Trianon je však vyslovene protichodný nášmu, nemusíme s ich pohľadom na dejiny súhlasiť. Nemusíme zabúdať na krivdy, čo spôsobili Slovákom. Nezabudnime však ani na to dobré, čo sme za stáročia spoločne vykonali a prežili. Sebavedomý štát dokáže pomôcť, ale vie si aj dupnúť, ak niekto začne zneužívať jeho pohostinnosť.

Naučme konečne nielen našu vlasť, ale aj celý svet, že Slováci sú tu už celé stáročia. Že sme tu boli už v stredoveku, že sme budovali Uhorsko a že sme sa zúčastňovali na nespočetných historických zápasoch. Že sme prispeli aj vo svete vedeckom, literárnom či technologickom. Musíme na to poukázať my – nikto iný to za nás nespraví. Len potom budeme môcť hrdo stáť so vztýčenou hlavou pomedzi ostatnými národmi Európy.