Z topiaceho sa sibírskeho permafrostu uniká metán. Je to možno vážnejšie, než sme si mysleli

Tundra na Tajmýrskom polostrove. Foto: Flickr/Ninara (https://www.flickr.com/photos/ninara/)

Nová vedecká štúdia naznačuje, že starý model, podľa ktorého mal únik metánu z topiaceho sa permafrostu zohriať planétu o 0,2 stupňa Celzia, bol veľmi optimistický. Uniká ho zrejme viac a rýchlejšie.

Po minuloročnej vlne horúčav na Sibíri dosiahla koncentrácia metánu v miestnom ovzduší úroveň, ktorá naznačuje možný únik tohto skleníkového plynu z veľkých ložísk v topiacom sa permafroste, teda v trvalo zamrznutej pôde. Vyplýva to zo štúdie tímu geológov vedeného profesorom Nikolausom Froitzheimom z Inštitútu geologických vied univerzity v Bonne.

Vedci porovnali priestorové a časové rozloženie koncentrácií metánu v ovzduší severnej Sibíri s geologickými mapami. Koncentrácie metánu vo vzduchu po vlaňajšej vlne horúčav podľa nich naznačujú, že zvýšené emisie plynu pochádzajú z vápencových útvarov pod topiacim sa permafrostom.

Roztápanie so sebou prináša hneď niekoľko hrozieb vrátane poškodzovania infraštruktúry (tejto téme sme sa už venovali) a objavovania sa dávnych paleovírusov (podrobnejšie sme písali tu). Menej známou, no potenciálne vážnejšou hrozbou je pritom podľa mnohých vedcov práve únik metánu z hlbín až donedávna večne zamrznutej pôdy.

„Metán je mimoriadne nebezpečný, keďže jeho potenciál ako skleníkového plynu je v porovnaní s CO2 niekoľkonásobný,“ uviedol v tejto súvislosti Froitzheim z univerzity v Bonne. Pesimisti v tejto súvislosti už hovoria o tikajúcej „metánovej bombe“.

Kel z mamuta na polostrove Tajmýr. Foto: Flickr / Johanna Anjar (https://www.flickr.com/photos/126594910@N05/)

Hoci aj staršie modely počítali s vplyvom metánu na otepľovanie klímy, predpokladali, že tento uhľovodík bude mať za následok nárast teplôt nanajvýš o 0,2 stupňa Celzia do roku 2100. Nová štúdia Froitzheima a jeho kolegov Jaroslawa Majku a Dmitrija Zastrožnova však tento predpoklad spochybňuje. Problém podľa vedcov spočíva v tom, že staršie modely počítali len s uvoľňovaním sa metánu z rozložených rastlín a živočíchov v permafroste.

Hrozba skrytá v hlbinách sibírskeho permafrostu

Vedci vo svojej aktuálnej štúdii porovnali s geologickými mapami koncentrácie metánu v sibírskom ovzduší zistené metódou satelitnej spektroskopie. Zistili, že k výraznému zvýšeniu koncentrácií tohto skleníkového plynu dochádza v dvoch oblastiach severnej Sibíri – v tajmýrskom ohybovom páse a na okraji sibírskej plošiny. Na týchto dvoch predĺžených oblastiach je pozoruhodné, že tamojšie podložie je tvorené vápencovými útvarmi z paleozoickej éry (541 miliónov rokov až 251,9 milióna rokov dozadu).

V oboch týchto regiónoch boli zvýšené hodnoty metánu zaznamenané po minulom lete, keď oblasť zasiahli extrémne horúčavy. „Pôdne útvary v pozorovaných oblastiach sú veľmi tenké až neexistujúce, takže emisie metánu z rozpadu organickej pôdnej hmoty sú nepravdepodobné,“ zdôraznil Froitzheim. Spolu so svojimi kolegami preto naznačuje, že časť zlomových a jaskynných systémov hlboko vo vápenci, ktoré boli upchaté zmesou ľadu a metánu, sa v dôsledku rekordných teplôt stala priepustnou. „Zemný plyn, predovšetkým metán, z nálezísk v permafroste aj pod ním, sa tak môže dostať na zemský povrch,“ povedal.

Vedci teraz plánujú hypotézu preskúmať pomocou meraní a modelových výpočtov, aby zistili, koľko zemného plynu a ako rýchlo sa môže uvoľňovať. „Odhadované množstvo zemného plynu v podpovrchovej oblasti severnej Sibíri je obrovské. Keď sa jeho časti pridajú do atmosféry po rozmrazení permafrostu, môže to mať dramatický vplyv na už teraz prehriate globálne podnebie,“ varoval Froitzheim.

Ak vás téma narastajúcich teplôt v Arktíde zaujala, viac sa o nej, ako aj o hrozbách a príležitostiach, ktoré so sebou pre Rusko prináša, môžete dočítať na Štandarde tu.


Ďalšie články