Zlou inštaláciou sa dá spotvoriť aj to najlepšie umenie. Platí to však aj opačne, hovorí v rozhovore s Danielou Čarnou výtvarník Marian Meško.

Marian Meško (1945) je výtvarník, pedagóg a kurátor. Stojí za precízne pripravenými výstavami v bratislavskej Galérii 19 aj za organizáciou výstavy Skupiny A-R pre Slovenský inštitút v Prahe a Paríži. Vo svojej tvorbe, v ktorej využíva postupy ako koláž, dekoláž či frotáž, sa zameriava na vrstvenie obsahov a významov, ale aj ich odkrývanie.

Koncom roka som dostala od vás „péefku“. Tieto umelecké diela, ktoré sa zmestia do obálky, nahrádzali za minulého režimu iné formy komunikácie a rozširovania umenia. Mapovala ich aj samostatná výstava v Slovenskej národnej galérii (2000) a tí, ktorí si ich poctivo odkladali, vlastnia cennú kolekciu miniatúrnych diel. Dnes ich realizujú už iba niektorí autori vašej generácie. Čím je pre vás táto forma korešpondenčného umenia (mail artu)?

V normalizačných rokoch sme „péefky“ brali veľmi vážne, lebo to bola jedna z mála foriem profesijnej komunikácie medzi nami. V minulom režime sme svoje práce vystavovať nesmeli alebo sme vystavovať programovo odmietali. A tak sa stali „péefky“ jedným z kanálov, vďaka ktorým sme sa mohli dozvedieť, hoci len v miniatúre, čo nové tvoria kolegovia v Prahe, Brne, Bratislave či Košiciach. Cez vianočné sviatky sme si ich vždy rozložili pri stromčeku a celý mesiac sme sa tešili z mini výstavy a s úžasom obdivovali tvorivosť našich priateľov. Mám ich poctivo uložené a občas si ich nostalgicky prezerám. Myslím si, že táto permanentná výmena v takej koncentrovanej podobe, bola hlavne v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch čisto československý fenomén. Vždy mi budú pripomínať, v akej dobe sme žili, ale aj nepoddajnú komunitu kolegov, s ktorými som zdieľal podobný osud. Keby sme si pozreli niektoré „péefky“ z minulosti, našli by sme v nich veľa nadčasových odkazov, ktoré by sedeli aj na súčasné pomery. Dnes sa posielajú skôr elektronickou formou, ale zostalo zopár mohykánov, ktorí ich robia ako za starých čias, ručne.

Do istej miery ich nahradila hromadná mailová komunikácia a sociálne siete, no tie sú do veľkej miery anonymné. „Péefku“ však posielate poštou alebo dávate do ruky konkrétnemu človeku.

Aj „péefky“ posielané mailom majú svoje čaro, posielajú sa s úprimným prianím, iste potešia, ale vytráca sa z nich osobnejší kontakt. Iste, je iná doba, ale dotyk rukou na papieri bude mať vždy svoj pôvab a odovzdáva sa ako istá individuálna forma intímneho, privátneho pozdravu.

Foto: Matúš Zajac

Príbuznou formou komunikácie a výmeny umenia boli aj takzvané albumy, do ktorých každý oslovený autor prispel dielom v takom počte, koľko bolo účastníkov, čím každý získal kolekciu prác kolegov. Iniciovali ste cenu Skupiny A-R Christmas a oceneným ste odovzdávali album diel.

Otis Laubert si onoho času dal príjemnú námahu, pátral a rátal, koľko výtvarných albumov, samizdatov sa v Československu od šesťdesiatych rokov vytvorilo. Pravda, rátal len tie, na ktorých sme sa zúčastnili a na ktoré sme si spomenuli. Albumy boli ďalší československý fenomén, ako sa vyhnúť represívnemu aparátu, robiť a prezentovať umenie slobodne, bez kompromisov. Kto ich vymyslel alebo inicioval, to sa už asi nikdy nedozvieme, ale večná vďaka mu za ten vynález.

(viac…)




Najnovšie autorské články