Výrobca historickej dlažby Ľubomír Horák: Mám dobrý pocit, keď sa po nej chodí. Moja práca ožíva

Remeselník, ktorý zachováva rodinnú tradíciu trvajúcu niekoľko desaťročí. Ľubomír Horák žije so svojou rodinou v stredoslovenskej dedine Hliník nad Hronom, kde v dome po svojom prastarom otcovi ručne vyrába historickú dlažbu. Dnes ju nájdeme v starých budovách, kostoloch, meštianskych domoch i v chalupách na Slovensku a v okolitých štátoch. Nedávny záujemca sa dokonca ohlásil z Afriky.

Ako ste sa dostali k výrobe dlažby?

Môj prastarý otec sem prišiel z Moravy a začal výrobu niekedy začiatkom dvadsiatych rokov. Dostal pôžičku od banky pod podmienkou, že vybudovaním dielne podporí zamestnanosť v okolí. Vyrábala sa škridla, dlažby, skruže a šesťdesiatkilogramové betónové tvárnice. V podlahe dielne sú dodnes betónové kruhy z čias ich výroby. Ja som neskôr zostal iba pri dlažbe.

• 

• 

• 

Je to teda rodinná záležitosť?

Je to rodinná tradícia. Čo sa týka výroby a procesu miešania farieb, je to také naše malé tajomstvo. Pracujem v podstate so všetkým, čo mi zanechali predkovia. Či už prastarý otec, starý otec alebo otec. Som štvrtá generácia, ktorá pokračuje v tradícii. Robím takým spôsobom, akým ma naučili. Aj miešanie farieb a betónu robím rovnako ako moji predkovia. Používam pôvodné formy, teda matrice.

Podporuje vás zvyšok rodiny v tomto remesle?

Áno, pomáha mi hlavne otec. Keď niečo potrebujem, vie mi pomôcť fyzicky, prípadne nejako poradiť. Na druhej strane, už som s tým zžitý tak, že si viem poradiť vo veľa veciach sám.

Prečo ste sa toho spomedzi všetkých potomkov ujali práve vy? Bola to vylučovacia metóda spomedzi súrodencov?

(smiech) Nie, dá sa povedať, že som k tomu mal najväčší vzťah. Už od pätnástich rokov som pomáhal. Keď otec vyrábal škridlu, vozil som piesok na fúriku. Prehadzoval som cement a pomáhal, s čím bolo treba. Postupne som sa s tým zžil. Jedna vec je, že ma to baví. Druhá vec je, že ma to živí. Mám k tomu rodinný vzťah. Myslím si, že aj prastarý otec by bol rád, keby videl, že sa tomu venujem.

Ako vyzerá proces výroby dlažby podľa pôvodného postupu?

V prvom rade sa musí namiešať betónová zmes. Pozostáva z piesku a cementu. To sa zmieša dokopy miešačkou. Potom si to musím vyklopiť na plech na zemi a zaliať vodou. Lopatou si zmes ručne namiešam do potrebnej konzistencie.

• 

• 

• 

V ďalšej fáze, keď už som pri stroji, vložím doň matricu, potom rozdeľovník z mosadze. Na ten sa postupne pridávajú farby. Napríklad biela, šedá a žltá, ako sme robili v našom prípade.

Celé sa to v stroji pustí dole. Trochu s tým musím pobúchať, aby sa farby medzi sebou prepojili. Ďalej sa cez väčší násypník nasype betónová zmes. Vloží sa tam raznica, celá forma sa posunie pod lis a stlačí. Potom ju vytiahnem von a oddelím raznicu. Mám podložky, ktoré položím na hotovú, zalisovanú dlaždicu. Celú ju otočím, a potom už len oddelím matricu od hotového kusu.

• 

• 

Na podložke dlaždica odchádza do regálu, kde je jeden deň. Na druhý deň sa dlaždice ukladajú čelom k sebe. Vkladajú sa do antikoróznych vaní. Tam beží proces zrenia a dlaždice sú ponorené vo vode. Na ďalší deň ich povyberám a ukladám do stĺpcov, kde zrejú. Keď je dlažba vyzretá, zhruba po mesiaci, balím ju do škatúľ a expeduje sa.

Koľko dlaždíc robievate? Aká je priemerná zákazka spomedzi nemalého množstva všetkých, ktoré ste už urobili?

Táto historická dlažba sa kladie do rôznych priestorov. Väčšinou sú to súkromníci, ale aj pamiatkové, historické budovy. Pamiatkari väčšinou chcú, aby sa zachovala história a pôvodnosť priestoru. Ďalej kostoly a meštianske domy. Prípadne chalupy, je to naozaj rôzne.

Je to nespočetné množstvo dlaždíc, ktoré som už spravil. Nemám to nijako zrátané. Zákazky sú rôzne. Niekto si robí malú chodbičku, kde potrebuje sto kusov. Niekto si robí veľkú chodbu alebo predsieň, kde treba tisíc kusov. Čo sa týka farebnosti, je to na zákazníkovi. Farby sa dajú zamieňať podľa jeho fantázie.

Aká bola najväčšia zákazka, ktorú ste robili? Pre koho bola?

Najviac dlaždíc sme robili do Košíc, do židovskej synagógy. Išla tam dvojfarebná, žlto-červená dlažba. To bola najväčšia zákazka. U nás v okolí vyrábam hlavne do Banskej Štiavnice, Kremnice, prípadne do Starého mesta v Bratislave. Veľa dlaždíc ide aj do Českej republiky. Tam majú podstatne viac historických pamiatok ako u nás. Mimo toho som robil do Poľska, Rakúska a Maďarska.

Čiže na to, v akej malej obci sme, vás ľudia stále dokážu nájsť.

Tak, tak. Jeden pán ma nedávno kontaktoval, možno budem robiť niečo do Afriky.

Je zákazka, ktorá bola nejakým spôsobom zvláštna? Či už požiadavkami zákazníka alebo výsledkom?

Bolo to nedávno. Mal som požiadavku jedného pána, ktorý potreboval dlažbu, ale tenkú. To je dosť problematické, pretože všetko má svoje zaužívané miery. Robím to naozaj tak, ako to robil môj starý otec. Farba, betón, hrúbky matríc, všetko musí spolu hrať.

Takže som vzal dve staré matrice a zvaril som si ich. Výsledok bol, že tam išlo menej betónu, farby približne rovnako. Pri stlačení som páku nedostal až na spodok, ale len do prvej tretiny. Bolo to namáhavé, lebo zvarená matrica mala jedenásť kíl a musel som ju pri jednom kuse dvíhať trikrát. Dať do stroja, otočiť a odobrať. Bolo to náročné. Navyše špekuloval s farebnosťou dlaždíc, chcel náhodné vzory.

V rámci vašej klientely sa často opakujú kostoly a historické pamiatky. Čo si myslíte o renovácii kostolov? Robí sa to na Slovensku dobre?

Starký mi spomínal, že našu dlažbu dodávali do kostolov od Levíc až po Brezno. Vyrábalo sa hlavne do priestorov v rámci stredného Slovenska. Aj tu, v Hliníku nad Hronom, je naša dlažba. Ďalej v Dolnej Ždani a na Novej Bani. V Žarnovici bola naša dlažba, ale asi pred desiatimi rokmi robili rekonštrukciu. Naša stará dlažba bola pekná, stačilo ju nejako prebrúsiť a vyleštiť. Namiesto toho ju prekryli normálnou, keramickou, jednofarebnou dlažbou, akú si dáte do kúpeľne. Tak je to zakryté.

Hotový hriech.

Asi áno. (smiech)

Aký je to pocit, keď niekto „šliape po vašej práci“?

(smiech) Je to dobrý pocit, keď sa po nej chodí. Čím viac sa po dlažbe chodí, umýva sa, tým viac ožíva. Vtedy sa z nej stáva živá dlažba. Moja práca ožíva. Každá dlaždica je iná. Sem-tam padne biela alebo žltá farba niekde vedľa. Každá je naozaj iná, nie je ani jedna rovnaká. Vyrábame dlaždice naozaj ručne, a preto môžu nastať drobné odchýlky vzorov. Ale práve to robí podlahu živou.

Aká je životnosť takejto dlažby?

Medzi dverami tohto domu robil dlažbu ešte môj pradedo. Tá je tam asi osemdesiat alebo deväťdesiat rokov. Keď sa postavil dom, spravili dlažbu. Chodili po nej autá i vozy. A drží dodnes.