Ako zvony vznikli, kedy a kde sa rozšírili, na čo sa najmä používali a ako sa menil ich tvar aj výroba. Katarína Nádaská píše o dejinách tohto ušľachtilého nástroja.

Zvony odpradávna oznamovali dôležité správy svojmu okoliu. Vedomosti o najstarších zvonoch na svete máme zo starovekých kultúr – napríklad z Mezopotámie, kde sa zvony vyrábali už v 3. tisícročí pred naším letopočtom. Modlitebné zvončeky však poznali aj v starovekej Palestíne, Číne, Egypte, ale aj v Grécku či v Ríme.  V antike zvony a zvončeky plnili nielen náboženskú, ale i svetskú funkciu – v starovekom Ríme napríklad zvuk zvonov zvolával ľudí nielen k obetným úkonom, ale hlas zvončekov oznamoval aj otvorenie kúpeľov, začiatok zhromaždení ľudu, ľudové hlasovania a podobne.

Prvé zvončeky využívali fyzikálne vlastnosti niektorých kovov a zliatin. Cingot a do diaľky sa nesúci zvuk do seba narážajúcich, voľne zavesených kúskov kovu si našiel svoje uplatnenie napríklad v pastierstve, kde upozorňoval pastierov na pohyb ich stád. Drobné kovové zvončeky nosili grécky vojaci prišité na leme odevu, aby na stráži nezaspali. Verilo sa, že kovový zvuk zaháňa aj zlých duchov, veľké búrky, blesky.

Od Japonska cez Áziu po Európu a Ameriku majú zvony podobný tvar. Vznikol uzatvorením plechu do valcovitého tvaru – podobnému včeliemu úľu. Neskôr sa väčšie zvony začali odlievať.  Technológia odlievaných zvonov je známa zhruba z 5. storočia z prostredia kresťanských mníchov, kde sa zvony používali v kláštoroch. V západnej (latinskej) cirkvi patrili v priebehu 5. – 7. storočia medzi najvýznamnejších zvonolejárov Íri – a práve v Írsku sa nachádza aj jeden z najstarších európskych bronzových zvonov.

Prvé odlievané zvony boli tepané a často mali štvorhranný tvar – to preto, lebo ich výroba bola jednoduchšia, ale na úkor zvukového efektu, ktorý bol slabší, vzhľadom k tomu, že zvony ako sme už spomínali sa v tomto období používali najmä v kláštoroch na zvolávanie mníchov a na ich upozornenie k modlitbe – zvukový dosah zvonov bol postačujúci. Jedným z prvých rádov, ktorý mal v kláštoroch zvon, bol rád benediktínov – tí zvonom zvolávali svojich spolubratov pracujúcich na poliach – zvon oznamoval čas modlitby.

V roku 1180 napísal benediktínsky mních Theophil Ruger z Nemecka obsiahli spis De diversis artibus (O rozličných umeniach), v ktorom je prvýkrát zachytený teoretický návod na odlievanie zvonov. Dielo je zhrnutím vtedajších poznatkov o výrobe zvonov a z textu diela je jasné, že Theophil mal zo zlievaním kovov aj praktické skúsenosti. Posviacanie a krstenie zvonov je známe od čias pápeža Jána XIII. – odvtedy zvony dostávajú pri krste a posviacke svoje meno. Aj preto prvý z posvätených zvonov v roku 968 dostal meno Ján. Posviacka zvonov je vždy významnou udalosťou. Svätenie zvona robí kňaz či biskup pred tým, ako sa zvon zavesí na vežu. Okrem oficiálneho mena zvonu majú zvony aj ľudové mená, napríklad poludník – zvoní na obed, Dominik – zvoní v nedeľu (latinsky dominica), šturmovák – zvoní na poplach, umieračik – zvoní, ak niekto zomrie.

Od 10. storočia sa zvony postupne stávajú aj súčasťou miest a kostolov. S rozšírením zvonov do miest vzniká potreba zvýšiť kvalitu zvuku zvonov, pretože zvony začínajú plniť nielen náboženskú úlohu, ale používajú sa i v bežnom živote človeka. Začalo sa pracovať na zdokonalení tvaru zvona. Typický zvonovitý tvar zvona – tak ako ho poznáme dnes – majú zvony od 12. storočia. Hovoríme, že ide o zvony gotického typu, pri ktorom výška zvonu presahuje priemer zvonu a šírka stien je najväčšia na venci zvonu, na krku je najmenšia a smerom hore sa mierne rozširuje.  

(viac…)

Zadajte váš email a čítajte mesiac zadarmo alebo sa prihláste do svojho účtu.

Zdieľať

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.