Krátke dejiny zvonov vo svete a na Slovensku

Chikanobu_The_Giant_Bell Japonský bojový mních Benkei ťahá zvon z budhistického chrámu na horu Hei-zan. Foto: wikimedia

Ako zvony vznikli, kedy a kde sa rozšírili, na čo sa najmä používali a ako sa menil ich tvar aj výroba. Katarína Nádaská píše o dejinách tohto ušľachtilého nástroja.

Zvony odpradávna oznamovali dôležité správy svojmu okoliu. Vedomosti o najstarších zvonoch na svete máme zo starovekých kultúr – napríklad z Mezopotámie, kde sa zvony vyrábali už v 3. tisícročí pred naším letopočtom. Modlitebné zvončeky však poznali aj v starovekej Palestíne, Číne, Egypte, ale aj v Grécku či v Ríme.  V antike zvony a zvončeky plnili nielen náboženskú, ale i svetskú funkciu – v starovekom Ríme napríklad zvuk zvonov zvolával ľudí nielen k obetným úkonom, ale hlas zvončekov oznamoval aj otvorenie kúpeľov, začiatok zhromaždení ľudu, ľudové hlasovania a podobne.

Prvé zvončeky využívali fyzikálne vlastnosti niektorých kovov a zliatin. Cingot a do diaľky sa nesúci zvuk do seba narážajúcich, voľne zavesených kúskov kovu si našiel svoje uplatnenie napríklad v pastierstve, kde upozorňoval pastierov na pohyb ich stád. Drobné kovové zvončeky nosili grécky vojaci prišité na leme odevu, aby na stráži nezaspali. Verilo sa, že kovový zvuk zaháňa aj zlých duchov, veľké búrky, blesky.

Od Japonska cez Áziu po Európu a Ameriku majú zvony podobný tvar. Vznikol uzatvorením plechu do valcovitého tvaru – podobnému včeliemu úľu. Neskôr sa väčšie zvony začali odlievať.  Technológia odlievaných zvonov je známa zhruba z 5. storočia z prostredia kresťanských mníchov, kde sa zvony používali v kláštoroch. V západnej (latinskej) cirkvi patrili v priebehu 5. – 7. storočia medzi najvýznamnejších zvonolejárov Íri – a práve v Írsku sa nachádza aj jeden z najstarších európskych bronzových zvonov.

Prvé odlievané zvony boli tepané a často mali štvorhranný tvar – to preto, lebo ich výroba bola jednoduchšia, ale na úkor zvukového efektu, ktorý bol slabší, vzhľadom k tomu, že zvony ako sme už spomínali sa v tomto období používali najmä v kláštoroch na zvolávanie mníchov a na ich upozornenie k modlitbe – zvukový dosah zvonov bol postačujúci. Jedným z prvých rádov, ktorý mal v kláštoroch zvon, bol rád benediktínov – tí zvonom zvolávali svojich spolubratov pracujúcich na poliach – zvon oznamoval čas modlitby.

V roku 1180 napísal benediktínsky mních Theophil Ruger z Nemecka obsiahli spis De diversis artibus (O rozličných umeniach), v ktorom je prvýkrát zachytený teoretický návod na odlievanie zvonov. Dielo je zhrnutím vtedajších poznatkov o výrobe zvonov a z textu diela je jasné, že Theophil mal zo zlievaním kovov aj praktické skúsenosti. Posviacanie a krstenie zvonov je známe od čias pápeža Jána XIII. – odvtedy zvony dostávajú pri krste a posviacke svoje meno. Aj preto prvý z posvätených zvonov v roku 968 dostal meno Ján. Posviacka zvonov je vždy významnou udalosťou. Svätenie zvona robí kňaz či biskup pred tým, ako sa zvon zavesí na vežu. Okrem oficiálneho mena zvonu majú zvony aj ľudové mená, napríklad poludník – zvoní na obed, Dominik – zvoní v nedeľu (latinsky dominica), šturmovák – zvoní na poplach, umieračik – zvoní, ak niekto zomrie.

Od 10. storočia sa zvony postupne stávajú aj súčasťou miest a kostolov. S rozšírením zvonov do miest vzniká potreba zvýšiť kvalitu zvuku zvonov, pretože zvony začínajú plniť nielen náboženskú úlohu, ale používajú sa i v bežnom živote človeka. Začalo sa pracovať na zdokonalení tvaru zvona. Typický zvonovitý tvar zvona – tak ako ho poznáme dnes – majú zvony od 12. storočia. Hovoríme, že ide o zvony gotického typu, pri ktorom výška zvonu presahuje priemer zvonu a šírka stien je najväčšia na venci zvonu, na krku je najmenšia a smerom hore sa mierne rozširuje.  

Od 16. storočia majú už zvony závesný systém, ale stále vieme veľmi málo o tom, ako vyzeralo srdce zvonov z ranej gotiky, pretože pôvodné srdcia zvonov sa zachovali len výnimočne. Medzi prvé zvonárske dielne patria dielne rádu benediktínov, neskôr výrobu zvonov preberajú kráľovské mestá a špecializované dielne. V období 11. – 12. storočia bolo však bežné stretnúť „putujúcich majstrov zvonárov“, ktorí sa každoročne vydávali na cestu s meradlom a zásobou ornamentov a ponúkali svoje služby mestám i kláštorom. Od 13. – 15. storočia vznikajú stabilné mestské zvonárske dielne. V 14. storočí sa zvonárstvo špecializuje ako samostatný odbor, aj keď bolo v príbuzenstve s puškármi, zvonári vyrábali podľa objednávok aj cínový riad či krstiteľnice. Postupne sa osamostatňujú aj výrobcovia malých zvonov a zvončekov.

Od 13. – 14. storočia sú už zvony súčasťou kostolov v mestách i na vidieku. Veľký rozvoj výrobcov zvonov bol 16. – 17. storočí, keď vznikajú aj ďalšie možnosti použitia zvonov, stúpa dopyt po zvonoch a zvonolejárske remeslo dosahuje vysokú úroveň. Objavujú sa rôzne inovácie pri výrobe zvonov, napríklad odtlačky mincí na venci zvonov, ucho zvonovej koruny je zdobené „maskami“ (tvárami), začínajú sa písať texty nielen do pásov vôkol čepca, ale i do tabuliek na krku zvona.  Zaujímavým fenoménom boli putovní výrobcovia zvonov z Lotrinska, ktorí boli známi svojou kvalitnou prácou a až v 17. storočí sa dostávajú do stále častejších sporov s domácimi majstrami, ktorí ich pochopiteľne vnímali ako konkurenciu a ich činnosť bola zakazovaná. Začalo platiť nariadenie, že zvonári sa museli povinne niekde usadiť a mať svoju stabilnú dielňu, ak sa chceli venovať výrobe zvonov.

Od 17. storočia dochádza ku kvantitatívnemu poklesu vo výrobe zvonov, ich umelecká výzdoba sa stráca na úkor nápisov na zvonoch, ktoré sa v tomto období rozširujú a predlžujú práve na úkor ostatnej výzdoby. Z nápisov sa dozvedáme nielen o posviacke zvonov, ale i o donátoroch, ktorí na výrobu zvona prispeli. Nápisy na slovenských zvonoch sú písané v menšej miere po slovensky, viacej po latinsky, maďarsky, nemecky. Častým bol nápis: Vivos voco, mortuo plango, fultura frango. V preklade: Živých volám, mŕtvych oplakávam, blesky lámem, čo symbolicky vystihovalo funkciu zvona.

Texty na zvonoch, podobne ako reliéfy na nich stvárnené, mali pozývať ľudí k modlitbe a bohoslužbe, posilňovať ich vo viere, ale zvon mal tiež chrániť celú obec pred nebezpečenstvom a temnými silami – aj preto sa na zvonoch používajú mená Ježiša Krista, Panny Márie, evanjelistov a svätých. Obľúbené sú i biblické citáty či citáty z cirkevných otcov napríklad: Ave Maria gratia plena, Dominus tecum. Alebo O rex gloriae veni cum pace. V menšej miere ide o preklady do slovenského jazyka: „Som hlas volajúceho na púšti.“

Medzi najväčšie európske zvony patrí krakovský zvon Zikmund, parížsky zvon Savoyard, londýnsky Big Ben.  

Podľa účelu môžeme typy zvonení rozdeliť do viacerých kategórií: Zvonenie volajúce k modlitbe. Zvonenie k významným životným udalostiam (krst, svadba, pohreb). Zvonenie k významným udalostiam (víťazstvo vo vojne, narodenie následníka trónu). Signálne zvonenie (varovanie pred požiarom, povodňou, útokom nepriateľov). Zvonenie odháňajúce zlé sily (zvonenie na mraky, búrku, proti epidémiám. Zvonenie ohlasujúce dennú dobu (začiatok a koniec pracovnej doby, vyučovania, pivný zvon – zvonil na zatvorenie krčiem).

Ťažké obdobie pre zvony bolo vždy to, kedy sa zvony deštruovali a prelievali, napríklad počas vojen, alebo počas Veľkej francúzskej revolúcie, kedy bolo zničených veľa zvonov ako symbolov prežitej cirkvi. Obe svetové vojny sa kruto podpísali aj na stave zvonov. Pretože počas vojny stúpala potreba kovov boli nemilosrdne rekvirované zvony kostolov a kaplniek. Zo zvonov sa vyrábala delovina pre kanóny. Žalostným sa stal obraz hamburského prístavu, kde v roku 1947 boli zložené zvony, uskladnené na cintoríne zvonov a čakajúce na svoju povojnovú identifikáciu. Mnohí  obyvatelia slovenských dedín a miest si rozprávali o slzách a žiali, ktorý zachvátil ich srdcia, keď museli odovzdávať zvony, na výrobu ktorých sa často konali zbierky. Preto lúčenie sa so zrekvirovanými zvonmi bolo vždy ťažké a bolestné. Dojímavo túto ťažkú chvíľu opisuje významný slovenský prozaik Milo Urban v diele Živý bič, keď sa v dedine Ráztoky ľudia lúčili so zrekvirovanými zvonmi otázkou: “Čo nám teraz ostane, keď nám vzali zvony?“

K rozšíreniu zvonov v Uhorsku prispela nepriamo aj Mária Terézia, ktorá v roku 1751 vydala tzv. Ohňový patent, ktorí okrem iného prikazoval, aby bol v každej obci zvon, ktorým by sa dalo zvoniť na poplach. Tak sa začala éra stavania malých zvoníc a zvoničiek na návsi dedín, kde zvon bol malý, jednoduchý, bez výzdoby a bol používaný ako signálny inštrument.

Kostol bez zvona akoby ani nebol kostolom. Ľudia boli vždy hrdý na zvuk zvolávajúci ich na bohoslužby či modlitbu. Vyrobiť kvalitný kostolný zvon je niekoľkomesačná práca. Zvonolejárska práca je umenie, pri ktorom treba ovládať aj matematiku, fyziku, metalurgiu a treba mať i výborný hudobný sluch. Každý nový zvon sa musí ešte naladiť a k tomu treba vypočítať tóninu, v akej bude zvoniť. Väčšina výrobcov zvonov má svoje generáciami overené technológie, ktoré sú často ich výrobným tajomstvom. Postupom času sa najbežnejšou zliatinou na výrobu zvona stal cínový bronz a do zvonoviny sa často pridávalo zlato, striebro, drahokamy, šperky. Európske zvony sa prevažne ladili v molovej stupnici. Keď má veža viacero zvonov, hrajú spolu v akordoch jedného ladenia.

Prvé údaje o odlievaní zvonov na Slovensku pochádzajú z 13. Storočia. Významnými strediskami, kde prekvitalo zvonolejárstvo – zvony sa zlievali zo zliatiny medi s vysokým obsahom cínu (20 percent) – boli Košice, Spišská Nová Ves, neskôr začiatkom 18. storočia vznikajú známe zvonolejárske dielne v Levoči, Lučenci, Trnave, Banskej Bystrici, Banskej Štiavnici, Bardejove, Krompachoch, Dobšinej, Rožňave, Štítniku, Bratislave – tu máme písomne doložených od konca 15. storočia do konca 19. storočia 19 majstrov – zvonolejárov. Prvé dielne na Spiši založili nemeckí  kolonisti, ktorí si tradície zvonolejárstva priniesli zo svojej starej vlasti. V banských mestách, kde bol dostatok surovín potrebných na výrobu zvonov, ich výroba prekvitala tiež.

Zvonolejárske dielne postupne zanikali, napríklad v roku 1828 pôsobila jedna dielňa v Bratislave, Trnave, Banskej bystrici, Prešove, Košiciach. V priebehu 19. storočia zanikli dielne v Bratislave a Košiciach a do 40. rokov 20. storočia existovala už len dielňa v Trnave.

Jedným z významných zvonolejárskych majstrov bol aj Jozef Pozdech, ktorý pochádzal z Hrnčiaroviec pri Trnave, ale usadil sa v Pešti, v roku 1863 si tam otvoril zvonolejársku dielňu. Okrem toho, že bol vynikajúcim majstrom vo svojom odbore, veď vynašiel nové zostavenie zvonov a zvonovej stolice z kovaného železa, bol aj horlivým bojovníkom za práva slovenského národa v Uhorsku. Jedna z jeho dcér sa vydala za podnikateľa, politika a novinára Jána Nepomuka Bobuľu – vydavateľa Slovenských novín v Pešti a jedného z predstaviteľov tzv. Novej školy. Pozdechovská dielňa dodala pomerne veľký počet zvonov do slovenských kostolov, pričom dielňa získala uznanie za svoje výrobky na výstavách vo Viedni, Paríži i v Moskve. Jozef Pozdech získal na Svetovej výstave v roku 1873 vo Viedni Zlatý kríž s korunou a medailu za pokrok.

V súčasnosti patrí k špičkovým pracoviskám moravská zvonolejárska dielňa Dytrichovcov, ktorú vedie žena Mária Dytrychová dcéra Josefa Dytricha, ktorý dielňu v roku 1950 založil. Z tejto dielne pochádza aj viacero zvonov na Slovensku, napríklad zvon v kostole sv. Gorazda v Košiciach, zvon Urban v kostole sv. Egídia v Bardejove, zvony v kostole sv. Vincenta de Paul v Bratislave a mnohé ďalšie.

Zvony sa nepoužívali len pre cirkevné účely, ale i pre verejné a svetské. Zvony boli signálnymi hudobnými nástrojmi a mali aj dôležitú úlohu v určovaní času a plnili i oznamovaciu funkciu v každodennom živote dedín i miest. Zvonením sa ohlasoval požiar, povodeň, zvuk zvonov zvolával ľudí v prípade nebezpečenstva, korunovácie panovníkov, ohlasoval príchod vzácnych hostí, vpád nepriateľských vojsk, ale i príchod rôznych epidémií, ako bola cholera či mor… Hlahol zvonov vytváral účinnú zvukovú bariéru proti búrke, víchru, ktorý ohrozoval úrodu a život ľudí. V bežnom pracovnom dni zvony odmeriavali ľudom čas. Na slovenskom vidieku sa v minulosti pravidelne zvonilo trikrát denne – ráno, napoludnie a večer. Hlas zvonu určoval rytmus práce a odpočinku. Poludňajšie zvonenie sa nemenilo, ranné a večerné sa riadilo východom a západom slnka.  Poludňajšie zvonenie vyzývalo ľudí na modlitbu Anjel Pána a zároveň v časoch letných poľných prác umožňovalo chvíľu oddychu i chvíľu, keď sa ľudia zastavili v práci a naobedovali sa.

O mnohých zvonoch na Slovensku sa zachovali miestne povesti, ktoré si ľudia orálnou tradíciou odovzdávali z generácie na generáciu. Väčšina povestí sa viaže na pokusy násilne umlčať zvony, najmä tým, že ich zakopali do zeme, ale zvony sa aj odtiaľ ohlasujú a sú akoby nepokojným svedomím tých, ktorí sa ich pokúšali odstrániť.

Aj dnes, najmä na vidieku, patrí zvonenie k typickému koloritu života. Zvony sú ľudskými spoločníkmi celý život, ohlasujú svojím hlaholom úseky ľudskej existencie, od kolísky až po hrob.


Ďalšie články