Nemecká nadradenosť sa dnes tvári politicky korektne. Zjednotenie krajiny bolo chybou

Summit EÚ Angela Merkelová. Foto: TASR/AP

Európa je obeťou nemeckej sily v službách presvedčenia o vlastnej nadradenosti nad ostatnými. Na rozdiel od minulosti sa však táto nadradenosť tvári politicky korektne. Situáciu by mohla vyriešiť jeho rozdrobenosť. Vo svojom texte to píše niekdajší prvý námestník českého ministra zahraničných vecí a bývalý český veľvyslanec v Paríži Petr Drulák.

Pred desiatimi rokmi vyhlásil poľský minister zahraničia Sikorski, že ho viac trápi nemecká slabosť než nemecká sila. Ako predstaviteľ národa, ktorý v dejinách opakovane čelil nemeckej expanzii, získal celoeurópsku pozornosť. Chcel vtedy prelomiť pasivitu Nemecka v bezpečnostných otázkach a získať ho pre tradičný poľský záujem, teda nasmerovať proti Rusku. Ale podcenil skutočné dôvody bezpečnostnej pasivity Nemecka aj to, ako široko v Európe pôsobí a kam ideologicky smeruje. Uplynulé desaťročie oboje pripomenulo. Európa rozhodne netrpí nemeckou slabosťou, je naopak obeťou nemeckej sily v službách presvedčenia o vlastnej nadradenosti nad ostatnými.

Na rozdiel od minulosti sa nemecká nadradenosť tvári politicky korektne, je proeurópska, neoliberálna a progresivistická. Stavia na ekonomickej výkonnosti potvrdzovanej globálnymi exportami a na bezvýhradnej podpore progresivistických „hodnôt“ – zelených, dúhových, migrantských. Ale s dešpektom hľadí na tých, ktorí nezvládajú či odmietajú to, čo Nemecko podľa vlastného presvedčenia zvláda. Pred rokmi to ekonomicky pocítili Grécko a Taliansko, dnes hodnotovo Poľsko a Maďarsko.

Nezáujem o bezpečnosť nie je prejavom nemeckej slabosti, ale výsledkom dlhodobej konštelácie záujmov. Nemecko necháva bezpečnosť na Američanoch, ktorých priority sa snaží globálne podporovať. Napriek tomu sa aj s USA môže dostať do konfliktu ako dnes v prípade Ruska a Číny. Títo geopolitickí rivali USA sú pre Nemecko dodávateľom zemného plynu a kľúčovým exportným trhom. Potom sa Berlín pokúša z takej šlamastiky u Američanov vykúpiť, napríklad peniazmi pre Ukrajinu. Obom stranám to vyhovuje. Američania sa síce sťažujú, že by Európa a predovšetkým Nemecko mali viac investovať do bezpečnosti (teda zvýšiť nákupy amerických zbraní). Ale stále sú na tom lepšie, než keby v Európe vyrástol autonómny strategický aktér, ktorý by im občas krížil cestu.

Nemecko samo potom investuje do vlastnej konkurencieschopnosti, do potierania klimatických zmien, do migrácie a predovšetkým do európskej integrácie. Berlín je pánom európskej mocenskej hry. Určuje jej pravidlá, ovláda inštitúcie. Väčšinou presadí, čo potrebuje a naopak neprechádza nič, s čím by nesúhlasil. Často pritom zostáva skrytý, predvádzajú sa európske inštitúcie či menší spojenci. Napríklad Holandsko – nikto neháji tak hlasno progresívne hodnoty a neoliberálny kapitalizmus, pred rokmi vylučovalo z Európy Grékov dnes Maďarov. S takým spojencom môže kancelárka Merkelová vystupovať ako uvážlivá hľadačka kompromisu, najmä keď má vo vrecku Európsku komisiu. Tú Junckerovu v skutočnosti riadil Martin Selmayr, tretia generácia nemeckého úradnícko-vojenského establishmentu, a na čele tej dnešnej stojí bývalá nemecká politička, ktorej jedinou kvalifikáciou je bezvýhradná oddanosť kancelárke. Holandský podpredseda Timmermans sa za Junckera stal hlavnou tvárou tlaku na Maďarsko a dnes je garantom zelenej transformácie.

Ale nie je nakoniec dobre, ak Európu niekto riadi? Iste, ale nemecké vedenie sa stáva pre strednú Európu čoraz menej prijateľnejším, ekonomicky i hodnotovo. Síce sme profitovali zo zapojenia do nemeckej exportnej mašiny, ale pozícia druhoradých dodávateľov nám nedáva možnosť ďalšieho rozvoja a nemecký tlak na zelenú transformáciu ohrozuje aj to málo, čo sme dosiahli. K zmene by sme potrebovali inú hospodársku politiku, ale tú nám neumožní nemecké a teda aj európske nastavenie pravidiel a záujmov. Väčšina Stredoeurópanov sa takisto obáva rastúcich nárokov progresivistické ideológie, najmä ak obmedzujú slobodu prejavu, ustupujú agresívnym aktivistom, ničí priemysel i krajinu a podporujú novú migráciu.

Súčasné Nemecko s tým veľa nenarobí. Proexportný model síce vedie k nárastu ekonomickej nerovnosti a progresivistická politika sa najmä v bývalej NDR stretáva s rastúcim odporom, ale vládnuca elita nepripúšťa alternatívy. Bohatí ďalej bohatnú a exportné úspechy spolu s progresivizmom nahrádzajú chýbajúcu národnú hrdosť. Pokus o Veľkonemeckú identitu po zjednotení pred stopäťdesiatimi rokmi zdegeneroval do zločineckého šovinizmu, ktorý následne zdiskreditoval akékoľvek pokusy o prirodzený nemecký patriotizmus. Ale Nemecko dnes obhajuje svoj progresivizmus s rovnakou nadradenosťou a zaťatosťou, ktoré kedysi sprevádzali velkonemeckosť. Naposledy sa to ukázalo na futbalovom stretnutí majstrovstvách Európy v Mníchove, keď sa miestni organizátori pokúšali dať Maďarom morálnu lekciu nasvietením štadióna dúhovými farbami. Nešlo len o progresivistickú aktivitu. Dúhu podporovali aj bavorskí katolícki konzervatívci, ktorí kedysi platili za baštu spoločenského konzervativizmu.

Európsky problém nespočíva v tom, že by Nemecko bolo príliš pasívne či slabé. Bismarckovým zjednotením prerástlo pomery európske, ale nedorástlo do svetových. Po Hitlerovi sa bojí nemeckej identity a hľadá náhradu v pochybnej ideológii. Znovuzjednotenie po studenej vojne preto bolo chybou. Možno ju napraviť. V integrovanej Európe by sa existujúca nemecká federácia mohla ďalej rozvoľniť až do podoby niekoľkých autonómnych štátov. Nemci by mohli prestať trápiť seba i ostatných hľadaním vlastnej výnimočnosti, či už vo zločinoch, ekonomických výkonoch či spoločenských experimentoch. Mohli by sa prihlásiť k mnohosti svojich regionálnych a historických identít v Európe, ktoré nedominujú, ale prinášajú svoj obrovský kultúrny a ekonomický potenciál.

Text bol súčasne publikovaný aj v denníku Mladá fronta DNES. Vychádza so súhlasom autora.


Ďalšie články