Najkrajší chrám, aký kedy postavili a ďalšie divy starého sveta

Pokračujeme v letnom seriáli, kde hovoríme o sedmičke architektonických stavieb, ktoré považujeme za divy starého sveta. Dnes ponúka svoj výber Jaroslav Daniška.

Nedá sa začať inak, prvým divom musia byť pyramídy.

Pyramídy ovládli moju predstavivosť predtým, než som čítal Zamarovského. Jedna z prvých kníh, ktorú som ako dieťa prečítal, bol Strážca pyramídy od poľského autora Jerzy Edigeya. Dobrodružný román bol o tajomstve z 26. storočia pred Kristom, pyramídach, faraónoch tak trochu detektívka a poľský Eco. Hoci vtedy sme nemali k dispozícii toľko televíznych dokumentov, vďaka knihám sme vedeli, že to bol farbistý fascinujúci svet. No a pyramídy, to bola koruna všetkého.

Potom prišiel Erich von Däniken a všetky tie prepočty, kde stále akosi vychádzalo 3,14, no ale kto chce dospieť, musí prejsť cez pubertu.

Keď som bol na univerzite, jedno leto som pracoval v Izraeli a počas toho som na dlhšie navštívil Egypt. Splnený sen, čistá nádhera. Pravda, sklamala ma Sfinga, nadchlo Údolie kráľov, Níl a vôbec Káhira. Tie tony kameňov v Gíze a všelijaké hrátky s číslami sa objavujú stále a stále nanovo dokážu nadchnúť.

Nedávno som sa na Facebooku, ktorý už nemám chuť otvárať, stal členom tejto skupiny Troy and ancient civilizations, často sú témou aj pyramídy, ale aj rad iných objavov – a je to zábava.

Pyramídy sú rozhodne divom, ktorý nemožno spochybniť. Veľká pyramída stojí vyše 4,5-tisíca rokov, prežila všetko, aj keď pôvodne bola krajšia a vonkajší obal z lesklého kameňa a zlatú špičku navrchu už nemá.

Podľa jedného odborného textu z roku 2017 bola postavená iba za 27 rokov. Neuveriteľné.

Ešte jeden tip: Ak hľadáte niečo na počúvanie a nebavia vás podcasty, vyskúšajte nahrávky Parnas na RTVS. Možno ich počúvať aj ako podcast, sú tam samé poklady, napríklad aj Za siedmimi divmi sveta podľa Zamarovského.

Div druhý, najkrajší chrám aký bol kedy postavený

„Všichni vycházeli z kostela poté, co za hrobového ticha kardinál Isidor přečetl podle obřadního pořádku latinsky a řecky prohlášení o jednotě církve. Při slavnostní mši četl též vyznání víry. Když dospěl k dodatku o Synu, mnozí si zakryli tvář rukama a z galerie byly slyšet hořké vzlyky žen. Stál jsem v postranní chrámové lodi, vedle šedivého pilíře – dotkl jsem se kamene dlaní a cítil jsem, že je mokrý, jako kdyby se zrosil bolestivým chladným potem.“

Ten úryvok z úvodu románu Pád Carihradu od Miku Waltariho ďalej pokračuje dokonale nádherným opisom celej ceremónie a pochodu cisára, jeho dvora, reprezentantov starobylých rodov, senátorov, ministrov, úradníkov, kňazov a mníchov… Všetci krásne oblečení, „řecká modrá a bílá, zlatem a perlami zdobené obřadní pláště…“

Keď som potom sedel pred Hagiou Sofiou, Chrámom Svätej múdrosti (aký vznešený názov pre kostol, spájať kresťanstvo a múdrosť, prečo to nerobíme častejšie?), alebo pri stene v jej galériách, keď som si užíval jej chlad a obrovský vnútorný priestor, jej nekonečnú krásu, vlastne ju vždy skloňujem v ženskom rode, kvôli tej Sofii, tak som si tú scénu z románu predstavoval. Túžim, že sa niekedy dožijem filmu, ktorý by ukázal Konštantínopol v celej jeho nádhere. Ak sa chcete navnadiť, prečítajte si túto esej Emila Fillu.

Hagia Sofia je pre mňa divom starého sveta. Keď ju Justinián dokončil v roku 537 (jej predchodkyňa padla po zemetrasení v roku 532), údajne povedal, že prekonal kráľa Šalamúna a jeho chrám.

• 

• 

Nevidel som krajší chrám ako tento, myslím, že je aj po 15 storočiach stále najkrajším kresťanským chrámom. Ešte aj osmani a moslimovia sa jej poklonili, keď si ju vzali ako vzor pre modrú mešitu oproti nej. Pokľaknúť museli dvakrát, druhýkrát potom, keď zistili, že ani po tisíc rokoch nedokážu svoju stavbu urobiť bez vnútorných stĺpov, čo starí Gréci (Rimania) dokázali.

Omnoho rokov neskôr mi bývalý slovenský veľvyslanec v Turecku povedal, že konštrukcia, ktorá stojí pod jej kupolou zvnútra, neslúži na rekonštrukciu, ale fakticky drží kupolu, že Turci sa obávajú, že by mohla padnúť. Existuje aj teória, že zemetrasenia sa postupne blížia ku Konštantínopolu, a obávam sa, že ak raz toto husto osídlené mesto zasiahne katastrofa, Hagia Sofia neprežije.

Neviem, ako vyzerá jej interiér teraz, keď z nej opäť násilne spravili mešitu, počul som, že sú zakryté mozaiky nejakými rušičkami, ale keď to bude možné a nevideli ste ju, choďte si ju pozrieť. Ak by padla, nikto ju už neobnoví v tejto podobe.

Videl som aj „malú“ Hagiu Sofiu v talianskej Ravenne, baziliku San Vitale, ktorej stavba začala v roku 525, a bola skúškou či vzorom pre podstatne majestátnejšiu Hagiu Sofiu, s ktorou začali o pár rokov neskôr. Model ale sedí, spája sa tu geometria a matematika s teológiou, demonštrácia rozumného náboženstva par excellence.

Div tretí, Pantheon. Viac ako chrám

Filón rímske pamiatky do zoznamu divov sveta neuviedol, ale my môžeme. Vlastne musíme. V Ríme by si to zaslúžili viaceré z nich, ale ak treba vybrať jednu, tak potom Pantheon.

Rímsky Pantheon je ešte o 400 rokov starší ako Hagia Sofia. Dokončený bol v roku 125 a hoci možno pre väčšinu turistov nie je majestátnejší ako Koloseum, určite je zachovalejší, v podstate stojí 1900 rokov v takmer totožnej podobe. Prestavby boli len mierne a zachovávali pôvodný charakter. Chrám bol postavený, aby slúžil bohom, dnes slúži Bohu.

• 

• 

• 

Za to, že ho môžeme obdivovať v pôvodnej kráse, treba byť vďační katolíckej cirkvi. Vďaka tomu, že sa stal chrámom zasväteným Panne Márii a pod ním pochovaným kresťanským mučeníkom, vďaka tomu je budova taká, aká bola. Doplnená o malú ikonu a pár odkazov na vieru a dejiny. V podstate ide o poklonu tradícii. Krivdy voči chrámu sa dopustil len pápež Urban VIII., ale aj to v službe umeniu. Bernini z jej bronzu vytvoril baldachýn, ktorý je dnes v San Pietre.

To najdôležitejšie, je emócia: čistá dokonalá harmónia. Všetky slová sú zbytočné, harmóniu tu je cítiť. Nedá sa nevidieť. Výška rovnaká ako priemer, žiadne okná, žiadne oblúky, žiadne stĺpy, len kruh a majestátna kupola. A v nej 9 metrový otvor, jediný zdroj svetla, plus hra s rovnodennosťou – tento otvor naberie zvláštny význam 21. júna na poludnie, svetlo vtedy ožaruje podlahu priamo pred vchodom.

Aj tu možno zavrieť oči a predstaviť si cisára Hadriána, vzdelaného filozofa, ktorý ho nechal postaviť, ako sem majestátne vstupuje… tu človek chápe, čo znamená, že Rím je večný.

Krátka prehliadka zdarma:

Div štvrtý, domček nad Efezom

Toto nie je div architektúry, ale ruiny malého domčeka som napriek tomu vybrať chcel. Dnes je to malý kostolík s atmosférou, akú nenájdete ani v Jeruzaleme, ani v Ríme.

Efez je nádherné mesto na území dnešného Turecka, aj keď poznáme už len jeho ruiny. Zvlášť to platí pre priečelie knižnice, ktoré opravili Rakúšania. To najkrajšie sa ale nachádza kúsok vyššie, na kopci neďaleko dnešného mestečka Selçuk. Podľa veľmi presvedčivo pôsobiacej legendy ide o domček, kde usnula Panna Mária (my katolíci nehovoríme, že zomrela, lebo smrť je dôsledkom dedičného hriechu, ktorý ona nemala). Je mnoho miest, kde sa zmenili dejiny sveta, tu sa dejiny akosi zvlášť naplnili.

Dostal som sa sem úplnou náhodou, čítal som kedysi náboženský thriller od kanadského spisovateľa Michaela D. O´Briena Apokalypsa, kde na jednom mieste spomína domček, kde podľa legendy dožila Mária. Považoval som to za autorovu fikciu, ale nedalo mi to, pátral som po zdrojoch a napokon sa sem aj dostal. A môžem potvrdiť, že má magickú atmosféru.

Toto miesto nie je divom architektúry, ale skôr ducha. Ale jeho legenda má niečo z príbehu Tróje, o ktorej si tiež mnohí mysleli, že to bola len Homérova fikcia.

Ruiny domčeka boli objavené až v 19. storočí, a to vďaka zjaveniam a mystickým zážitkom mníšky a stigmatičky blahoslavenej Anny Kataríny Emmerichovej (1774 – 1824). Jej vízie zachytil a vydal romantický básnik Clemens von Brentano, pár riadkov je venovaných aj tajomnému miestu, kde Mária strávila posledné roky svojho života.

Emmerichovej videnia vyvolali veľkú pozornosť a zmienka o Máriinom dome niekedy okolo roku 1880 zaujala francúzskeho kňaza Juliena Gouyeta. Rozhodol sa toto miesto hľadať. Mal šťastie: ruiny po malom domčeku našiel rýchlo, v kopci nad Efezom. A prekvapivo veľa vecí sa zhodovalo s tým, ako to opisovala Anna Katarína Emmerichová. Boli tu napríklad rozložené veľké kamene, ktoré spolu vytvárali prvú krížovú cestu, domček bol maličký, situovaný tak, ako ho nemecká mystička opísala.

Rím bol dlho nedôverčivý. Po desiatich rokoch prišli miesto preskúmať katolícki kňazi Eugéne Poulin a M. H. Jung, ktorí sa na Emmerichovej videnia pozerali skepticky. Pápež Lev XIII. napokon do Osmanskej ríše vyslal špeciálny tím a na základe jeho zistení uznal Meryemanu, ako toto miesto voláme, za pútnické miesto.

Pápeži Ján Pavol II. a Benedikt XVI. mali k tomuto miestu obzvlášť silný vzťah a sami ho navštívili a preslávili. Dnes už vieme, že sa tu v raných storočiach nového letopočtu konali pravidelné púte, na miesto odkazujú v poznámkach nové vydania Biblie, vrátane tej slovenskej. Na mieste ruín stojí obnovený domček, kúsok ďalej malý kláštor. Či tu naozaj Bohorodička zosnula, s určitosťou vedieť asi nikdy nebudeme, napokon, jej prázdny hrob sa nachádza aj v Jeruzaleme a Betleheme a jej smrť je v rôznych podobách témou desiatok apokryfných textov a stoviek obrazov. Ale keď sem prídete, nebudete o tom pochybovať, ani nebudete mať potrebu nikomu nič dokazovať. Je to ako s ikonou, pred ktorou sa modlíte, všetko je pri nej akési zrejmejšie.

Div piaty, divadlo v Taormine

Gréckych divadiel som videl viacero, vždy keď bola príležitosť, nezaváhal som, ale Teatro Greco v Taormine sa ma dotklo asi najviac.

V mysli sa mi tlačí ešte spomienka na Atény, veľké divadlo v Efeze, jedinečné divadlo s ozvenami v závetrí v Syrakúzach, alebo Aspendos v súčasnom Turecku, kde stojí divadlo obnovené takmer v pôvodnej kráse, a je to dojímavé. Marcus Aurelius ho dal postaviť neďaleko miesta, kde Gréci porazili Peržanov, a dodnes sa tu hrajú hry, konajú koncerty, ale Taormina, nuž Taormina je Taormina.

Sme na Sicílii, keď sedíte v divadle, hore na kopci na vrchu samotného mestečka postaveného na skale, možno sedemdesiat – sto metrov nad neďalekým morom, pozeráte sa na scénu a nad ňou, či skôr za ňou, vidíte zasneženú Etnu. Od mora fúka príjemný vetrík, tá poloha je dokonalá, pracuje s okolím a veľkosťou prírody a ponúka pokoj. Aby vynikla grécka dráma na javisku.

Divadlo postavili Gréci v 3. storočí pred Kristom, potom v prvom storočí ho rekonštruovali Rimania, dnes sa tu koná medzinárodný filmový festival, hrajú sa hry a stále prežíva duch helenizmu a Ríma.

O Sicílii by sa patrilo hovoriť dlhšie, mnohé jej stavby sú nádherné, človeka neunaví chodiť sem znovu a znovu, ale divadlo v Taormine, to je výnimočnosť aj medzi výnimočnými stavbami.

Div šiesty, Babylonská veža

Prvý z mojich divov, ktorý už nestojí, ani nebol obnovený a nie je ho možné vidieť. Aj Rodoský kolos bola socha, ktorú zem neuniesla, niečo podobné je aj s Babylonskou vežou, aj keď tá dlho stála.

Šírka jej prízemia bola menšia, ako veľká pyramída v Gíze, tá má základňu 230 metrov, Babylonská veža merala 90 metrov (podľa Koldeweya, na ktorého dal Zamarovský), respektíve 180 metrov podľa Herodota, ktorý ju navštívil. Otázkou je, samozrejme, najmä jej výška, starovekí aj niektorí starší novovekí autori sa o ňu dosť preli a značne preháňali.  

Videl ju aj Alexander Veľký a scéna, ako prichádza do Babylonu bola jednou z najkrajších vo výpravnom filme.

Oproti obrazu z Brueghelovej kresby dnes vieme, že mala štvorcový pôdorys a – ako vieme z knihy Genezis – siahala až do nebies. Čo niektorých autorov unieslo a písali, že mala výšku okolo 2500 metrov. Dnes predpokladáme, že bola 91 metrov vysoká, stále ohromná stavba. Jej krása však nebola len o výške, ale aj v samotnej výzdobe, množstve zlata a bronzu, nádherných sôch a výhľadu na mesto. Aj Alexander podľahol.

No a potom je tu Babylon a Biblia, 11. kapitola knihy Genezis:

„Vtedy bol na celej zemi jeden jazyk a rovnaké slová. Keď sa pohli z východu, našli v krajine Senaár rovinu a osadili sa na nej. Tu si povedali jeden druhému: „Poďme, narobme tehál a vypáľme ich v ohni!“ Tehly im slúžili namiesto kameňa a asfalt namiesto malty. Potom povedali: „Poďme, postavme si mesto a vežu, ktorej vrchol bude siahať až do neba, spravme si tak pomník, aby sme sa neroztratili po celej zemi!“ Tu zostúpil Pán, aby videl mesto a vežu, ktoré stavali ľudia, a povedal: „Hľa, sú jedným národom, všetci majú jeden jazyk; toto je začiatok ich činov a veru neodstúpia od ničoho z toho, čo si zaumienili urobiť. Poďme, zostúpme a pomäťme tam ich jazyk, aby nik nerozumel reči druhého!“ A takto ich Pán odtiaľ rozohnal po celej zemi a mesto prestali stavať. Preto ho nazvali Bábelom, lebo tam Pán zmiatol reč celej zeme a Pán ich odtiaľ rozohnal po celej zemi.“ (Gn 11,1-9)

Mnoho autorov vrátane Zamarovského robilo už analýzy a odkazy na Bibliu, čo nesedí a prečo. Mýtus Babylonskej veže je ale silnejší. Myslím, že v dnešnej dobe opäť raz lepšie rozumieme prečo, že v základe toho biblického príbehu je niečo hlboko pravdivé.

Babylonských veží sa odvtedy stavalo viacero. Ani Tatlinova veža v Petrohrade nestojí, mala byť pritom o 400 metrov vyššia ako Eifelovka.

Div siedmy, Theoderichove mauzóleum

Posledný div sa mi vyberá najťažšie, ale keďže aj Filón zaradil do sedmičky mauzóleum v Halikarnase, napodobním ho. V Halikarnase, dnešnom Bodrume, som bol, blízko seba tam stáli dva zo siedmich divov sveta, aj Artemidin chrám, ale nie je z nich už nič.

Za to také Theoderichove mauzóleum stojí stále. A podobne ako Hagia Sofia pochádza zo 6. storočia, nachádza sa v Ravenne, nie je nijako nadrozmerne obrovité, ale veľké je. A je to malý zázrak.

Je to totiž monolit, kupola má 300 ton a je vyrobená z jedného kusu vápenca (dnes je už prasknutý), ktorý sem bol dovezený z Blízkeho východu a osadený hore na mauzóleum. Ako? To nevieme. Pyramídy, veľkosť Hagie Sofie aj stavbu Pantheonu vysvetliť vieme, ale túto menšiu stavbu stále nie.

Téma je to fascinujúca, Theodorich Veľý bol kráľom Ostrogótov, vzdelanie získal v Konštantínopole, pre východ ríše bol nebezpečný, Konštantínopol obliehal, ale napokon dobyl a ovládol Itáliu, západ ríše. Zabil Odoakera, ktorý zosadil Romula Augusta, posledného legitímneho západorímskeho cisára, ktorý napokon skončil vo vyhnanstve v Neapole. Theodorich bol predzvesťou germánskej Európy, aj keď tá sa napokon – na rozdiel od neho – voči rímskemu dedičstvu ostentatívne vymedzovala. Theodorichove dedičstvo a istá nádej pre Rím teda nevydržalo, keďže sám nepochopil, čo bude udržovať rímskeho ducha pre budúcnosť. Neboli to stavby ani zašlá sláva, ale rímske náboženstvo, ktoré on neprijal.

Dedičstvo zaniklo, ale mauzóleum stojí. Je dôstojné a nádherné. Na barbarov sa potom človek začne pozerať inak.

Toľko môj výber, navštívili sme v ňom tri hlavné mestá Rímskej ríše (Rím, Konštantínopol a Ravennu), hlavné mesto Egyptu aj Mezopotámie. A tiež dve mestečká, ktoré stáli bokom. Taorminu a kopec nad Efezom. Veľká kultúra nemusí byť vždy odkázaná na veľké mestá sveta, dokáže kvitnúť a prežiť aj na periférii.

Nabudúce nám svoje divy starého sveta predstaví Peter Števkov a bude to riadne prekvapenie, avizuje, že chce zostať iba v praveku. Je sa na čo tešiť, letný seriál pokračuje.

Prečítajte si staršie texty tohto seriálu

Úvodný článok.

Sedem divov starého sveta podľa Jozefa Hajka.