Slovenská skúsenosť s komunizmom pomôže pápežovi pochopiť túto ideológiu i Európu, hovorí kňaz v Taliansku

Pápež František môže na septembrovej návšteve Slovenska stmeliť rôzne skupinky v cirkvi i spoločnosti. Nerozumie dobre Európe a Európa nerozumie dobre jemu. Slovensko mu tiež môže naplno ukázať „príliš nevinnú dôveru voči ideologickej propagande“ komunizmu. Myslí si to slovenský augustinián žijúci v Taliansku Milan Hermanovský.

Augustinián Milan Hermanovský je vicemajster novicov pre južnú Európu v severotalianskom meste Pavia. V rozhovore pre denník Štandard, ktorý sme viedli v augustiniánskom kláštore s krásnym výhľadom na Rím, povedal, že nastávajúca apoštolská cesta bude užitočná pre Slovensko i pápeža. V čase pontifikovej návštevy v polovici septembra má Milan Hermanovský lekárske vyšetrenia na Slovensku a dúfa, že sa tak stretne s Františkom. „Je zaujímavé, že z Talianska idem na stretnutie s pápežom na Slovensko,“ smeje sa slovenský kňaz.

Prečo je dôležitá pápežova návšteva na Slovensku?

Situácia je veľmi zlá po celom svete a on veľmi rád cestuje, teda je pre nás pomerne veľká česť, že sa rozhodol prísť práve na Slovensko. Je to znak nádeje aj pre nás, lebo až tak často po Európe necestuje. Myslím si, že ľudia, katolíci na Slovensku sú dosť rozdelení, vznikajú skupinky, ktoré sa nedokážu rozprávať, počúvať ani rešpektovať. Dúfam, že keď budeme mať Františka pod očami a budeme počúvať, čo hovorí, mnoho týchto rozdielnych prúdov ho dokáže pochopiť. Viem, že mnohí ho vnímajú kontroverzne, no podľa mňa to tak nie je. Naopak, dúfam, že neminieme príležitosť, aby sme sa ako národ a cirkev stmelili.

Viete, máme vo farnostiach veriacich, ktorí sú rozvedení a ženatí, chudobní a bohatí, ultrakonzervatívni a ultraliberálni, a on je pápežom všetkých. Musí osloviť všetkých, inšpirovať, pozývať k dialógu a hľadať rovnováhu, o čo sa snaží bez prílišného zasahovania do autonómie. Viac nám navrhuje tradičné hodnoty ako staré riešenia.

Slovensko potrebuje výzvu k dialógu?

Áno. Problém nie je to, že niekto má pravdu a niekto nie, ale to, že každý má z nej kúsok. Len dialóg, vzájomné načúvanie nás zachráni. Ten druhý sa môže mýliť, ale ak ho nepočúvam, tak ho z omylu neuzdravím. Je na nás osobne i na spoločnosť veľký tlak a lámeme sa na kúsky. My, ktorí robíme so sviečkami, vieme, že so srdcom a vzťahmi je to ako s voskom – ak ho stlačíte za studena, rozdrobí sa. Keď ho ohrejete, vyformujete ho a dá sa spojiť v jedno, veď je vosk. Pokušenie je dať väčšiu dôležitosť vonkajšej forme, a nie svetlu, ktoré je zmyslom sviečky, teda ak je schopná dať svetlo, a tvar je len druhotný. Mať odvahu milovať iných znamená prijať, že sme všetci z jednej hliny a z Božieho Ducha, aj keď sme odlišní. Milovať znamená mať strach o druhého, nie z neho. Kto má bázeň pred Bohom, ten sa nebojí stratiť niečo zo seba. Potrebujeme sa mať radi navzájom a nezazerať na druhých, ak majú iné hriechy a názory než ja.

Ako teda viesť dialóg?

Nedávno sme čítali v kostole úryvok evanjelia, v ktorom Ježiš rozmnožil päť chlebov a dve ryby pre mnohých ľudí. Ale bolo to vďaka tomu, že mladík toto jedlo obetoval. Boh dokáže robiť veľké zázraky aj bez nás, ale radšej by som ho nepokúšal. Bol by som rád, aby každý prispel tým, čo môže dať a našiel odvahu niečoho sa vzdať – možno nie v prvom rade našich názorov a postojov, ale skôr tvrdosti srdca.

Bude hovoriť najmä pre nás, dokážeme ho pochopiť?

František nie je Európan a to je jeden z dôvodov, prečo si niekedy nerozumieme. My v Európe si myslíme, že pápež stále v encyklikách píše len o nás. Naša rehoľa je po celom svete a moji spolubratia z iných častí sveta sú mu veľmi vďační. Hovoria, že v tom, čo pápež píše a hovorí, sa dotýka presne tých problémov, ktorým čelia. Sme zvyknutí, že Európa je akosi stredom kresťanstva, ale to už nie je pravda. Ťažisko cirkvi je dnes mimo Európy. V Latinskej Amerike, odkiaľ je pápež, je veľká chudoba a núdzni sú neraz nútení žiť zo zločinu, umierajú na choroby, drogy, chudobu, lebo štát dobre nefunguje. Mocní vyčerpávajú a ničia prírodné zdroje.

A pápež František, ktorý ako pastier pracoval práve v takom prostredí, využíva možnosť, aby inšpiroval k riešeniam, ako keď bol miestnym kňazom a biskupom. Tie riešenia možno nie sú vždy pre nás Európanov také aktuálne, no máme sa snažiť a pochopiť ich, ukazujú nám aspoň cestu k hodnotám, ktoré máme žiť. Je silno pastorálny. Nemení doktrínu, ale usmerňuje k porozumeniu. Pápež František mal odvahu aj riskovať a zašpiniť si ruky, „smrdieť ovcami“.

V čom môže táto návšteva pomôcť jemu?

Som rád, že František prichádza k nám. Mám pocit, že vzťahy s komunistickou Čínou boli doteraz ovplyvnené príliš nevinnou dôverou voči ich ideologickej propagande. Pápež František možno potrebuje vidieť európsku krajinu, ktorá trpela v komunizme a ešte stále sa z toho „nevylízala“. Vzťahy, spoločnosť a štruktúry sa stále neuzdravili a dobre to vidíme. Možno naše svedectvo viery a nedávnych dejín môže byť pre neho skúsenosťou, ktorá mu pomôže pochopiť a milovať Európu viac. František je veľmi dobrý pápež, ale nie je bez chýb a slepých bodov – ako každý pápež.

U nás môže aj nájsť veľa spoločného s Latinskou Amerikou: zbožnosť, úctu k Panne Márii, vernosť cirkvi, mučeníctvo a skúsenosť ľudí s totalitnými režimami.

Ako vaši spolubratia vnímajú návštevu pápeža na Slovensku?

V Pavii, kde pôsobím, Slovensko poznajú, lebo som jediný augustinán zo Slovenska, a viacerí z nich boli na Slovensku. Sú radi, že príde k nám, ale nevenujú tomu veľkú pozornosť pre problémy talianskej cirkvi: rozšírenie koronavírusu, politická nestabilita i návrh zákona o homotransfóbii. Ale pápežovu návštevu si všimnú lepšie, keď sa v septembri vrátim s fotografiami zo Slovenska.

Pápež sa prihovorí mladým ľuďom v Košiciach aj bohoslovcom a mladým kňazom, rehoľníkom v Bratislave. Ako ich môže osloviť? Vy sa venujete mládeži, ako ich oslovujete?

Inšpiruje ma model emauzských učeníkov z evanjelia. Ježiš sa k nim pridá na ceste a pýta sa, ako sa cítia, aké majú problémy. Najprv počúva, potom ukazuje a učí. Dnes sú mladí často nespokojní aj vtedy, keď spievajú a tancujú po stoloch alebo sa opíjajú. Je za tým veľká prázdnota. Preto je žiaduci seriózny rozhovor a vyžaduje si od mladých odvahu prehovoriť, ale na to je nutná vzájomná dôvera. Musia vedieť, že im nechcete ublížiť ani ich zradiť či posmievať sa im. Žiaľ, mnohí z nich už zažili hlboké zranenie v láske, dôvere, veď asi polovica tínedžerov v Taliansku aj na Slovensku (a skoro všade) má rozvedených rodičov. Neraz žijú s ľuďmi, s ktorými nemajú takmer nič spoločné, a čo je horšie, toto sa stáva novým normálom.

Čo z toho vyplýva?

Sú často ochotní veriť čomukoľvek a stavajú svoju identitu skôr na vlastných skúsenostiach a pocitoch či ešte horšie, na kvázi objektívnom vzťahu. Musíme s nimi začať hlboký dialóg, ktorému predchádza vzťah dôvery. To znamená sedieť a počúvať, a nie odsudzovať a učiť. To príde potom – nie odsudzovanie, ale učenie. (úsmev) Odsudzovať netreba, ale posudzovať áno, lebo treba im vedieť poradiť a usmerniť ich. Dúfam, že v tomto duchu sa bude niesť aj pápežovo stretnutie s mládežou v Košiciach.

Ste konvertita, tiež ste ako mladý hľadali spokojnosť, šťastie. Ste teda teraz ako rehoľník a kňaz šťastný?

Mladí sa ma to občas pýtajú a hovorím im: Nie. Nasleduje okamih zmätenia a potom vysvetlím: Často som šťastný, ale niekedy som unavený, smutný, a to je normálne. Najmä som spokojný. Viem, komu patrím, viem, že idem správnym smerom, aj keď sú chvíle, keď ťažko napredujem. Svätý Augustín hovorí, že je lepšie potkýnať sa na správnej ceste ako bežať po tej nesprávnej. Keby som hľadal len šťastie, bol by som nešťastný.

Šťastie je stav, nie cieľ. Ak si tento stav budem snažiť vyvolať za každú cenu, zničím sa, lebo je čas byť šťastný a je čas byť unavený alebo smutný. Keď sa „napumpujem“ energetickým nápojom, aby som zotrval v „šťastí“, klamem sám seba, lebo telo sa potrebuje vyspať. Šťastie nie je najvyššia méta. Musíme si vedieť vybrať dobro a hľadať pokoj v spravodlivosti a až potom budeme často šťastní.

Čo by ste chceli odkázať na Slovensko? Ako sa majú ľudia najlepšie pripraviť na pápeža?

Držme spolu. To je základná charizma našej rehole, ktorej je svätý Augustín duchovným otcom. Obnovme spolupatričnosť v rodinách. Milovať niekoho nás niečo stojí, vezme nám to časť osobnej slobody. To je dnes často spomínaný pojem, no existuje sloboda od niečoho a pre niečo. Ak mladý chodí každý večer na pivo, do baru, do kina, to je sloboda od vonkajších obmedzení. Ak sa rozhodne študovať medicínu, má oveľa menej času ako predtým.

Kedy je však slobodnejší? Keď môže ísť na pivo a presedieť celý večer pri videohrách alebo keď sa toho vzdá a obmedzí to, aby sa stal niekým, kto môže pomáhať iným a má životný cieľ? Sú to dve slobody a obidve sú dôležité, ale tá vnútorná je oveľa dôležitejšia. Tú potrebujeme všetci, a hlavne naši mladí, lebo len v nej je možná láska, spokojnosť a uzdravenie srdca.