Gruzínsko sa začína vzďaľovať Západu. Chce do NATO a EÚ, ale liberálne hodnoty mu nevoňajú

Ľudia stoja s gruzínskou a americkou vlajkou pred gruzínskym parlamentom 12. júla 2021 v Tbilisi. Foto: TASR/AP

Kedysi ukážkový prozápadný štát poľavuje v euroatlantickom smerovaní. Hlavným motorom tohto procesu je kombinácia chladného pragmatizmu vládnej strany a odporu väčšiny gruzínskej spoločnosti k niektorým liberálnym hodnotám, ktoré v krajine Západ presadzuje. Prispievajú k tomu aj obštrukcie strany bývalého gruzínskeho prezidenta Michaila Saakašviliho.

Predseda vládnej strany Irakli Kobachidze označil v utorok Úniou sprostredkovanú takzvanú „dohodu 19. apríla“ za anulovanú. Podľa Kobachidzeho slov splnila dohoda sto dní po jej podpísaní „svoju úlohu a vyčerpala sa“. O to viac, že hlavné opozičné strany na čele so Zjednoteným národným hnutím (UNM) Michaila Saakašviliho sa k nej nepripojili.

Dočasne prelomová dohoda

Dohoda 19. apríla, nazývaná tiež „dohoda Charlesa Michela“, po predsedovi Európskej rady Charlesovi Michelovi, ktorý ju sprostredkoval, mala za cieľ ukončiť vážnu politickú krízu v Gruzínsku. Nasledovala po drvivom víťazstve Gruzínskej túžby v parlamentných voľbách v novembri minulého roka, keď opozičné strany odmietli uznať výsledky. Napriek tomu, že všetci medzinárodní pozorovatelia ich uznali. Vládna strana v nich získala 48 percent hlasov.

Opozičné strany si odmietli prebrať poslanecké mandáty a bojkotujú parlament. V zákonodarnom orgáne zavládla Gruzínska túžba, čo bola z pohľadu Západu, pre premianta regiónu v demokracii a euroatlantickej integrácii, neprijateľná situácia.

Po viacerých kolách neúspešných rokovaní sa nakoniec Únii podarilo sprostredkovať 19. apríla dohodu medzi vládnou stranou a opozíciou. Gruzínska túžba sa v nej okrem iného zaviazala, že ak v tohtoročných jesenných regionálnych voľbách nezíska aspoň 43 percent hlasov, vypíše nové parlamentné voľby. Taktiež sľúbila, že prepustí viacerých predstaviteľov opozície z väzenia, uskutoční reformu volebného systému a pozastaví dosadzovanie sudcov najvyššieho súdu. Viaceré opozičné strany následne vstúpili do parlamentu a kríza sa zdala byť zažehnaná (viac po povolebnej politickej kríze v Gruzínsku sa môžete dočítať TU).

Spupná vládna strana a nekompromisná opozícia

Lenže z dohody zišlo. Kobachidze, líder vládnej strany, ponúkol, že je potenciálne stále ochotný vypísať predčasné parlamentné voľby. Avšak len za predpokladu, že v miestnych voľbách získa menej než 53 percent hlasov a opozícia prejaví ochotu vytvoriť s Gruzínskou túžbou koaličnú vládu. Podľa slov vládneho politika ide z ich strany o „prejav dobrej vôle“.

Opozícia vládu obvinila, že od dohody odstúpila, lebo si uvedomila, že v miestnych voľbách nezíska dostatočný počet hlasov a musela by vypísať predčasné voľby. Iní zas varujú, že vláda sa týmto krokom odvrátila od Západu a definitívne zmenila zahraničnopolitický vektor štátu.

Kobachidze sa bráni, že od dohody odstúpili, pretože sa k sto dní od podpisu pripojili len opozičné strany, ktoré vo voľbách získali spolu necelých desať percent hlasov. „Väčšina predstaviteľov opozície sa k dohode z 19. apríla odmietla pripojiť, hoci je jej cieľom znížiť mieru politickej polarizácie. Gruzínska túžba a opozičná UNM sú dva protipóly tohto vysoko polarizovaného prostredia, takže polarizácia sa nezníži ani nezmizne, ak jedna zo strán odmieta dohodu podpísať,“ povedal Kobachidze na margo opozičných strán. Ich poslanci si síce mandáty nakoniec prevzali, no dohodu neuznali.

Koalično-opozičný spor, ktorý má potenciál spustiť v beztak rozorvanom štáte ďalšiu špirálu destabilizácie, nie je čiernobiely. S týmto názorom sa stotožňujú aj viacerí politici na Západe. „Ak máme byť fér: najväčšia opozičná strana UNM sa ani nepokúsila dohodu sprostredkovanú EÚ podpísať. Obe strany tak na pleciach svojich občanov hrajú otrasnú politickú hru. Toto k zlepšeniu situácie vôbec neprispieva,“ uviedla v reakcii na situáciu poslankyňa Európskeho parlamentu Viola von Cramonová.

Hlbšie korene odklonu Gruzínska od Západu

Gruzínsku túžbu v roku 2012 založil miliardár Bidzina Ivanišvili s ekonomickými väzbami na Rusko. Stúpenci bývalého prezidenta Saakašviliho stranu od začiatku obviňujú z tajných sympatií voči Kremľu, aj napriek tomu, že neustále deklaruje cieľ priviesť krajinu do EÚ a NATO. Na rozdiel od Saakašviliho, ktorý bol ochotný Gruzínsko pritiahnuť na Západ aj za cenu budovania policajného štátu a porušovania ľudských práv, bola snaha Gruzínskeho sna o euroatlantickú integráciu vždy viac-menej formálna.

Každého člena Gruzínskej túžby nie je možné obviniť z chladného pragmatizmu, tento prístup je však hlavnou ideológiu strany. Dlhodobá (hoci deklaratívna) podpora Gruzínskej túžby západnej integrácií dáva zmysel, keď si uvedomíme, že vstup Gruzínska do NATO plne podporuje 59 percent obyvateľov a čiastočne podporuje 19 percent. Pri EÚ dosahujú dané hodnoty úroveň 67 a 16 percent.

Situácia sa prudko zmenila po nedávnych protestoch proti plánovanému dúhovému pochodu, pri ktorých pravoslávnou cirkvou organizovaný dav zdemoloval viacero kancelárií liberálnych mimovládnych organizácií a napadol niekoľko novinárov Jeden z nich zraneniam neskôr podľahol. (O rozohnaní pokusu o dúhový pochod sa môžete dočítať viac TU).

Vládna strana sa vtedy v rozpore so skoršou politikou UNM postavila opatrne na stranu cirkvi a demonštrantov, proti Západom podporovaným organizáciám a miestnym médiám. Opätovne sa tu prejavil jej pragmatizmus a pochopenie nálad vo prevažujúcej časti gruzínskej spoločnosti. Hoci sa väčšina Gruzíncov vyslovuje za vstup do NATO a EÚ, neženie ich k tomu ani zďaleka primárne viera v liberálne západné hodnoty, ale túžba po zabezpečení lepšieho života pre svoje rodiny a ekonomického blahobytu.

https://twitter.com/agenda_ge/status/1412501781465251844
Horiaca zástava EÚ, ktorú pred budovou gruzínskeho parlamentu strhli a podpálili odporcovia dúhového pochodu. Zdroj: Twitter.

Najviac, až 43 percent Gruzíncov označilo posilnenie ekonomiky v nedávnom prieskume za dôvod, prečo podporujú integráciu do EÚ. Osem percent motivuje primárne predstava pracovných príležitostí a ďalších sedem percent liberalizácia vízového režimu. Naopak, posilnenie demokracie vnímajú ako hlavný prínos eurointegrácie len dve percentá Gruzíncov a európske hodnoty len jedno.

Vierou väčšiny Gruzíncov zostáva aj naďalej pravoslávie, ktoré je vo svojej miestnej podobe omnoho ortodoxnejšie než kresťanské cirkvi v Európe. Pravoslávna cirkev pritom v Gruzínsku nie je akousi okrajovou silou reprezentujúcou malú časť praktikujúcich veriacich. Podľa prieskumov verejnej mienky je dlhodobo najpopulárnejšou osobnosťou v krajine katolikos Ilia II. Pozitívne ho vníma až 89 percent Gruzíncov. Podobne je na tom aj sama cirkev, ktorá bola dlhé roky najdôveryhodnejšou inštitúciou v štáte. Hoci ju v posledných rokoch predbehla armáda, stále je druhá s podporou 82 percent obyvateľov.

Prevažná väčšina Gruzíncov tiež zdieľa pohľad cirkvi na hnutie LGBT a iné sexuálne menšiny. Prieskum verejnej mienky z roku 2018 ukázal, že len 21 percent miestnych obyvateľov považuje ochranu práv sexuálnych menšín za dôležitú, 26 percent malo neutrálny postoj a 44 percent ju považovalo za nedôležitú. Stávka vládnej strany na cirkev a konzervatívnu väčšinu obyvateľstva proti liberálnej menšine a Západu je preto z vnútropolitického hľadiska logická. Otázkou zostáva, či Gruzínska túžba v posledných týždňoch vo vzťahu k Západu už neprekročila rubikon.

Je ešte cesty späť?

Západ má pre kroky vládnej strany určité pochopenie, ale nanajvýš v otázke odstúpenia od dohody, ktorú väčšina prevažne silno prozápadnej opozície ani nepodpísala. Vyššie o tom svedčí vyjadrenie europoslankyňe von Cramonovej. Gruzínska túžba však po rozohnaní dúhového pochodu pristúpila k viacerým krokom, ktoré Západ rozhnevali natoľko, že sa začalo opatrne skloňovať slovo sankcie.

Hovorca diplomacie USA Ned Price v reakcii na otázku, či by Spojené štáty v reakcii na postoj gruzínskej vlády mohli zvažovať sankcie uviedol: „Máme viacero nástrojov, ktorými vieme priviesť k zodpovednosti porušovateľov ľudských práv a páchateľov násilností. Sankcie sú jedným z nich.“ Berúc do úvahy, že Gruzínsko má už takmer dve desaťročia imidž ukážkového prozápadného štátu v regióne východného partnerstva, išlo o mimoriadne tvrdé slová.

Ešte v ten istý deň gruzínska vládna strana deklarovala, že západná kritika mu už neprekáža. V rozpore s dohodou 19. apríla odhlasoval na výnimočnom zasadnutí parlamentu šesť nových sudcov najvyššieho súdu, ktorí sú vo funkcii doživotne. Americký minister zahraničných vecí v reakcii na tento krok uviedol, že je „hlboko znepokojený“.

Začína byť preto otázne, či sa viac ako 20 rokov trvajúca éra gruzínskej zahraničnej politiky založenej na euroatlantickej integrácie nechýli ku koncu. Ohrozuje ju kombinácia pragmatickej vládnej strany bez ideológie a narastajúceho odporu gruzínskej spoločnosti k liberálnemu vplyvom Západu.


Ďalšie články